Samuel Borovský-prvý akademik z radov dolnozemských Slovákov

Samuel Borovský - prvý akademik z radov dolnozemských Slovákov
 
Samuel Borovský (1860-1912) sa narodil v Karavukove, základné vzdelanie získal od rodičov, nižšie gymnázium skončil v Bekessi, v Budapešti bol študentom evanjelického gymnázia a po úspešnej maturite v roku 1883 pokračoval v štúdiách dejín na budapeštianskej univerzite. Tu získal i hodnosť doktora historických vied. Slovenská verejnosť v minulosti nespomínala jeho neúnavnú prácu, pretože bol maďarónom. Jedno je však isté, ak by nebolo v tej dobe tak – ako bolo, nemali by sme prvého akademika z radov dolnozemských Slovákov a tiež ani jeho obrovské dielo o našich predkoch a osadách, ktoré zaľudnili.„Blízky rodák pivnickým Borovskovcom bol kancelárie maďar. vedeckej akademie direktorom a pôvodcom mnohých historických diel a článkov. Pôvod jeho hlásalo len jeho meno...“
 
foto
 
Rod Borovskovcov je poľského pôvodu. Stadiaľ sa časť rodiny presťahovala na Myjavskú pahorkatinu, kde získali pozemky. Nie všetci z rodu si však vyslúžili šľachtické privilégiá. Deľbou majetku mnohí ochudobneli. Tak i rodičia Samuela Borovského boli chudobní občania v Trenčíne, kde sa im pred 230 rokmi 16. augusta 1783 narodil syn Samuel. Po rokoch školenia, štúdií stal sa pomocným učiteľom v dedinke Krajné a potom i učiteľom v Uhrovci a v Jaseni. V roku 1815 bol vysvätený za kňaza a stal sa evanjelickým farárom v Jaseni na Morave. Bol ženatý so Zuzanou r. Škultétyová. V Jaseni sa im narodili: Zuzana (manželka Róberta Šimona, lekárnika v Petrovci), Eva-Emília (od roku 1830 manželka Juraja Hlaváča, ev. farára v Kocure) Michal (26.9.1806 – 13.8.1836 Laliť, kde bol farárom) a Karol (10.2.1820 – 12.10.1906 Pivnica).
 
V roku 1821 Samuel Borovský prijal pozvanie a stal sa farárom v Kocure a potom v rokoch 1823 až 1826 pôsobil v Šove, pri nemeckej cirkvi. Tu sa rodičom Borovským narodil syn Pavel (1825 – 1891). Do Pivnice sa presťahovali v roku 1826 po smrti Pavla Križana a tu svetlo sveta uzrel i ďalší ich syn Gustáv – Alexander (7.1.1828 – 4.2.1829) V Pivnici Borovský pôsobil do smrti v roku 1860.
 
Predposledný Borovských syn Pavel základné školenie získal v Pivnici a potom vyštudoval geografiu – zememeračstvo. Oženil sa so Emíliou r. Becherová, rímskokatolíckeho vierovyznania. Počas prác na regulácii Dunaja pri Bacsordasi, teraz Karavukovo, asi 25 km severozápadne od Pivnice, na svet im prišiel 25. októbra 1860 chlapec, ktorému dali krstné meno po starom otcovi: Samuel. Možno to bolo z dôvodu, že sa staručký pán farár nedožil narodenia svojho vnuka, umrel pár dní pred jeho narodením 16.10.1860. V manželstve Borovský – Becherová mali i ďalšie deti narodené a pokrstené v Pivnici. Karol – Ľudovít – Ján sa narodil 15. apríla 1862, František – Štefan – Gustáv 31. júla 1865 a Ľudovít – Daniel – Róbert Borovský na svet prišiel 2. júna 1869. Je možné, že táto rodina bola i početnejšia, ale niet údajov o ďalšom potomstve.
 
foto
 
Samuel Borovský
 
Samuel Borovský základné vzdelanie získal v rodine a 3 až 5 triedu v Nagyszalontári (teraz pohraničie s Rumunskom), kde otec ako zememerač pracoval. Nižšie gymnázium skončil v Bekessi, mestečku v békešskej oblasti. V roku 1876 pokračoval vo vzdelávaní v Budapešti. Bol študentom evanjelického gymnázia a po úspešnej maturite v rokoch 1879 až 1883 pokračoval v štúdiách dejín na budapeštianskej univerzite. Tu získal i hodnosť doktora historických vied.
 
Už v roku 1882 sa stal úradníkom – pokladníkom Maďarskej akadémie vied (MAV). Počas predsedania MAV Mórica Lukáča (Móric Lukacs) a Lóňaja Meňherta (Lónyay Menyhért) bol zapisovateľom, potom tajomníkom a v rokoch 1884 – 1894 archivárom akadémie. Vedúcim kancelárie MAV sa stal v roku 1894 a tento post vykonával až do smrti. Zastupoval i funkcie historického inštitútu, bol členom jeho direktória (od 1899) a tajomníkom v období rokov 1909 – 1912. Spolu s Jánom Siklaym (János Sziklay) redigovali zväzky vydaní z dejín miest a stolíc Rakúsko-uhorskej ríše. Bol redaktorom historického časopisu, revue: Storočie (Századok) v rokoch 1909 – 1912.
 
Jeho prvotinou bola etnografická štúdia o dejinách Dákov (1883 Budapešt), nasledovali dejiny Hunov a Avarov (edícia Svetové dejiny Temešvár – 1885). Rodinné styky Hunov a Maďarov (Etnografia 1894) tiež História vzniku vlasti (Budapešt 1894). Dvojzväzkové dejiny Csanád vármegye Története 1715-ig - Dejiny Čanádskej župy. A népvándorlás kora, Sťahovanie národov – Veľké obrázkové svetové dejiny (Budapešt 1900), A Nadlaki uradalom története –Dejiny nadlackého panstva, čo bola jeho inauguračná práca pre akademickú hodnosť.
 
V spolupráci s Jánom Karačonim (János Karácsonyi) písal o Varadínskom zámku, pevnosti v Smedereve, o Veľkej francúskej revolúcii 1-3 (Budapešt 1909). Samozrejme, zaznamenal i dejiny stolíc na území dnešnej Slovenskej republiky a stolíc na území dnešného Maďarska. V jeho autorstve či redigovaní existujú stovky textov a kníh sprístupnených aj na internete.
 
Jeho práce z dejín majú veľký význam aj pre naše, dolnozemské dejiny. Je autorom, redaktorom a spoluautorom knižných vydaní: Bács Bodrog vármegye (územie Báčky), Torontál vármegye (územie Banátu), v ktorých je historický záznam pre takmer všetky osídlenia týchto oblastí, od ich založenia až po rok vydania kníh. Knihy vyšli v rokoch zaznamenávania jubilea uhorského štátu tzv. milénia - totiž tisícročia (906 – 1896) od príchodu Staromaďarov, Uhrov do karpatskej kotliny.
 
foto
 
Rukopis S. Borovského z listu ktorý napísal švagrovi do Pivnice, Jánovi Horvátovi, ev. farárovi
 
Slovenská verejnosť v minulosti nespomínala jeho neúnavnú prácu skrze toho, že sa priklonil k Maďarom – totiž bol maďarónom. Jedno je však isté, keby nebolo v tej dobe tak – ako bolo, nemali by sme prvého akademika z radov dolnozemských Slovákov, jeho obrovské dielo o našich predkoch a osadách, ktoré zaľudnili. Tunajšia tlač jeho meno spomenula iba po jeho smrti, v texte, ktorý viacej hovorí o nás ako o jeho práci.
 
Politicko spoločenský mesačník, majiteľa a redaktora Dr. Ľudevíta Mičátka, Dolnozemský Slovák v piatom čísle v roku 1912 na strane 39 zaznamenal úmrtie Samuela Borovského takto:
 
- Samo Borovský, slov. rodák, nar. v Báčke, v Karavukove, zomrel na porážku v Pešti. Nebohý bol blízky rodák pivnickým Borovskovcom a zaujímal v maď. učenej spoločnosti popredné miesto. Bol kancelárie maďar. vedeckej akademie direktorom a pôvodcom mnohých historických diel a článkov. Pôvod jeho hlásalo len jeho meno.
 
Samuel Borovský umrel v Budapešti 14. apríla 1912 roku. Mal za sebou 52 rokov plodného života a odišiel v najtvorivejších rokoch, keď po ňom zostala historická prázdnota z oblastí jeho vedeckého záujmu. Určite aj mnoho nedokončených prác. Nebol ženatý, nemal potomstva, ale v jeho spoločnosti mal brata Karola-Ľudovíta-Jána Borovského (15.4.1862 Pivnica - ?), ktorý bol vysokým úradníkom na ministerstve poľnohospodárstva a zaoberal sa prevažne vedeckou prácou a štatistikou. Po ovdovení menovaný sa oženil so sesternicou z Pivnice, Gizelou-Annou-Idou (18.5.1891 v Pivnici) a neskoršie tam žil ďalší Borovský – Oskar-Július-Karol (24.12.1894 Pivnica – 1966 Tirgu Mures, Rumunsko), syn pivnického pisára a hložianskeho notára (tiež maďarón) Kornela a Márie r. Leh-ová. Bol to ďalší bratranec a neskoršie významný divadelný a filmový herec.
 
Ján Guba
 
O Samuelovi Borovskom aj TU
 
 
 
O rodine Borovskovcov, ktorá ovplyvnila život v Pivnici na obdobie dlhšie ako jedno storočie aj TU:
 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články