Národný Kalendár 1921. r. / ročník II

Zo starých kalendárov
 
Národný Kalendár 1921. r. / ročník II
 
píše Ján Kulík
 
Kalendár vydala a tlačila kníhtlačiareň úč. spol. v Petrovci (Báčka, kráľovstvo SHS). Cena 16 korún. Našiel som v ňom zopár zaujímavých dobových článkov, ktoré môžu priblížiť dobu našich starých a prastarých rodičov. Po vojne sme sa stali súčasťou SHS, neskoršie Juhoslávie a „Národný Kalendár“ toto obdobie má pomerne dobre zachytené. Boli sme priam nadšení, že sme sa dočkali „slobody“. Chválilo sa „nášho“ kráľa Petra „Osloboditeľa“, pozeralo sa na zašlé roky „poroby“, približovala sa nám krajina na Balkáne – pre nás „Terra incognita“... a pravda, jedným okom sa pozeralo aj na Československo a sledovali sa diania v „starom kraji“. O Belehrade sa takto písalo:
 
foto
 
Belehrad
 
„Miesto, kde leží terajší Belehrad, bolo už za starých čias obydlené. Osadníci jeho boli Keltovia, ktorí Singidunumom pomenovali svoju osadu. Toto meno sa zadržalo i za panstva rímského až do VII. storočia po nar. Krista. Meno slovanské, Belehrad, sa len v IX. století zjavilo ako sídlo veliteľa bulharského. Po dobytí starej ríše bulharskej Belehrad v XI. a XII. století bol hraničná pevnosť byzantská; z tých dôb pochádza aj názov Alba Graeca. Od roku 1124. až po 1314. Belehrad premieňal svojich majiteľov, ktorí ešte neboli predkovia terajšieho srbského národa. Až roku 1314. sa dostal po prvý raz do rúk srbských za kráľa Štefana Dragutina (umrel 1314.) a cára Štefana Dušana. Despot Štefan Lazarević (1389 – 1427) dostal Belehrad od Žigmunda, kráľa uhorského. Za panovania Lazarevića Belehrad bol sídelným mestom. Z tých čias ostala slávna veža „Nebojša“.“
 
„Majitelia Belehradu a pevnosti sa tiež často menili. Od roku 1427 do 1521 boli pánmi Uhri. Belehrad po prvý raz dobili Ťurci roku 1440 a 1456. Pod nimi sa stal Belehrad kupeckým mestom. Kupci boli zväčša: Dubrovčania, Arméni a Židia. Belehrad sa stal Ťurkom veľmi dôležitým obranným bodom. Ťurci ho nazvali „Dar ul Džihedom“, tj. „bránou vojny“. Roku 1688. bol vojskom Maximiliana Emanuela znovu dobitý, ale už roku 1690 znovu ztratený. Eugen Savojský porazil velikého vezira dňa 16. augusta 1717 a odtedy bol Belehrad zase v rukách uhorských až do 1. septembra 1739. Vtedy je vybudovaná dnešná pevnosť. Roku 1789. je zase v rukách uhorských, roku 1791 znovu je prepustený Turkom. Roku 1806. Srbi povstali a nočným nápadom ho dobili, vlastne len mesto, asíce dňa 30. nov. Pevnosť bola dobitá roku 1807.“
 
„Slobodný Belehrad sa stal sídlom národnej vlády srbskej. V tomto čase boli Rusi, (ktorí podporovali osloboďujúcu vojnu Srbov) Napoleonom napadnutí, tak že sa podarilo Turkom Belehrad roku 1813 zpäť vydobyť. Druhé povstanie Srbov, roku 1814. sa nepodarilo; pred Kalimegdanom (pevnosť nad Dunajom) bolo usmrtené mnoho srbských junákov. Boje medzi tureckou posádkou a Srbmi, boli veľmi časté; zvlášte pod Milošom Obrenovićom (1815). Srbi a Turci žili dovedna, ale toto spolužitie nebolo k dobru; ustavičné boje, nepokoje boly toho následkom. V júni 1862. bombardovali Turci z Kalimegdanu mesto, ale na diplomatické zakročenie museli to zanechať. Roku 1867. museli Turci opustiť všetky pevnosti: dňa 6. apríla bol na Kalimegdane prečítaný fermán (list) sultánsky a posledný veliteľ Riza paša odovzdal kľúče pevnosti kňazovi Michalovi. Odtiaľto je Belehrad srbským až po rok 1914. Vtedy ho zaujaly čaty rakúsko-uhorské, ale ho musely hneď opustiť. O rok pozdejšie sa dostal skrze nemeckú pomoc znovu do rúk rak.-uhorských, ale roku 1918. ho hrdinské francúzsko-srbské vojsko zpäť dobylo, aby sa stalo hlavným mestom kráľovstva Srbov, Horvatov a Slovincov“.
 
„Belehrad leží pri vtoku Sávy do Dunaja, na poslednom výbežku hôr srbských, naproti rovinám Sriemu a Banátu v malebnej polohe, s krásnym ďalekým výhľadom. Na brehu, nad samým vtokom leží pevnosť, Kalimegdan zvaná, ktorá je dookola mestom obvinutá. Život a obchod je sústredený na strane sávskej, kde mesto čiaha až na výšinu Vračaru; na tejto strane je i nové železničné nádražie. Belehrad je sídlom kráľovským a sídlom politického, obchodného a duševného života Srbie, má metropolitu. Dôležitejšie budovy a ústavy má nasledujúce: 6 chrámov pravoslávnych, 1 katolícky, 1 evanjelický, 2 synagógy, 1 džamiju (turecký chrám), kráľovský palác (takzvaný konak); od kráľa Milana znovu zbudovanú „Veliku školu“ t.j. univerzitu s troma fakultami, s národnou knižnicou a muzeumom. „Vojničku školu“, „Bohoslovskú školu“, „Gymnázium“, „Národné Divadlo“. Pevnosť Kalimegdan je tiež jedna významná, historická pamiatka – len pamiatka, lebo pre moderné válčenie je zostaralá.“
 
„Belehrad má teraz asi 100,000 obyvateľov, ale právom môžeme očakávať, že pre svoju prajnú polohu a pre iné dôležité okolnosti (je sídlom 14 milionovej državy, obchodnou bránou východu atď.) sa počet obyvateľov ešte zväčší.“
 
„Ako zvláštnosť spomíname jeho krásny park vychádzkový, ktorý sa volá Topčider a je mnohým už z dávnejšej, predvojnovej doby známy. Že akú vážnu a smutnú rolu hral Belehrad v prešlej vojne to svedčia té početné hrobitovy vojenské, ktoré v Belehrade nachádzame. Temer v každej štvrti mesta najdeme jeden hrobitov. Z nich – ako sa hovorí – je veľmi pekne zriadený ten, ktorý sa nachádza vyše Topčidera. Sriadili ho Nemci a tým zanechali snáď jednu jedinú dobrú pamiatku po sebe Belehradu.“
 
„Naším čitateľom vďačíme sa opisom Belehradu tým cieľom, aby sme obrátili naň pozornosť, ako teraz už na naše hlavné mesto, na ktoré – keď Boh dá života – i my budeme hrdí, lebo ono má všetky podmienky toho, aby sa stalo mestom svetovým. K tomu ovšem bude treba dlhá a pokojná doba práce a nie bojov, doba nadobúdania a nie márnenia. My z našej stránky prajeme nášmu Belehradu, aby bol v pravom Belehrad a aby čierne, tmavé rozpomienky a stopy tmavých čias nebolo na ňom badať, ale aby biely t.j. zjavný a skutočný dobro- a blahobyt národov krajiny zrejmý bol aj na jej hlavnom meste.“
 
foto
 
Článok bol písaný v dobe národného optimizmu. Už sme neboli súčasťou Uhorska... idea panslavizmu vrcholila a všetci očakávali, že po tej „veľkej vojne“, nová už nikdy nebude. Netrvalo ani 20 rokov od publikovania tohto článku a Belehrad bol zase bombardovaný, búraný... ľudia hynuli, nové cintoríny sa zakladali a historka mesta sa opakuje.
 
foto
 
Tento pamätný kameň bol postavený hodne neskoršie, o čom okrem iného svedčí aj nápis v modernej srbskej cyrilike.
 
Po II. sv. vojne nastala zase doba výstavby, mesto sa rozrastalo a zase tam v 90-tých rokoch XX. st. historka sa opakuje. Mesto je zase terčom rakiet, bombardovacích lietadiel... zase sa búra, ľudia hynú, cintoríny zakladajú.
 
foto
 
Slovenská rodina zo slovenských novín „Národná Jednota“ (vychádzali v medzivojnovom období) spoznáva svet. Balkán bol ešte vždy „ďaleko“. Aspoň v ich pojímaní. Tak ďaleko, ako aj Mexiko.
 
Vysvetlivky:
 
1/ Kto je autorom článku, neviem. Pravdepodobne jeden z redaktorov, lenže konkrétne nepoznáme ani ich mená.
 
2/ Singidunum bolo keltské pomenovanie ich hradiska. V keltskom jaz. dun = hradisko, lenže skorej Keltov mesto obývali dácko-trácke plemená a pred nimi tiež tu žili ľudia, ale na ich stopy zaľahol prach dejín. Vieme, že sa v meste zdržiavali Kelti z plemena Scordisci. Rimania ich porazili, pripojili ku svojej ríši, ale meno zostalo.
 
3/ Svojho času tu boli aj Huni, „Atila, bič Boží“ a keďže podľa legendy je pochovaný na sútoku dvoch riek, romantický historici sa domnievajú, že jeho hrobka bude niekde pod pevnosťou Kalemegdan. Mesto, či priestor dobyl Atila v roku 1442.
 
4/ Na čas mesto patrilo aj Frankom a spomína sa, že keď v čase križiackej vojny sa tu stavilo vojsko pod vedením Fridricha Barbarosa, mesto zase bolo len veľké rumovisko.
 
5/ Keď Cyril a Metod išli na Moravu, cez územie Bulharov, Dunaj prebrodili niekde vedľa Belehradu, pokračovali Banátom a tu stretli aj prvé skupinky starých Maďarov, ktorí pred Pečenehmi prekročili Karpaty.
 
6/ Maďari aj dnes toto mesto, Belehrad, nazývajú Nándorfehérvár, čo znamená nič iné, ako biele mesto bulharského plemena Nándor. (Neraz sa stretneme, že Maďari pod Nándor chápu proste Bulhar, ale aj Ferdinand.)
 
7/ V článku sa sústavne opakuje Kalimegdan, čo je nesprávne. Má byť Kalemegdan a toto je pôvodne kombinácia tureckých slov kale = pevnosť, hrad + megdan (srb.) = bojisko, súboj, zápas... na podklade tur. meydan = otvorený priestor, aréna, námestie, pole, lúka... v konkrétnom prípade to by znamenalo niečo, ako hradné bojisko.
 
8/ Konak, v článku sa spomína ako rezidencia kráľa. Aj o tomto slove môžeme povedať, že je turecké, kde konak = pekný dom, palác a etymológ Radlov tu vidí súvis s tur. konmak = žiť (?), ale konmak = vystúpiť, vystupovať, zosadnúť, zlietnuť, pánty, odpočívať, osadiť / usadiť sa... a všetky tieto atribúty sú príbuzné ku slovanskému konať = robiť, činiť, byť, uskutočňovať sa, namáhať sa (ukonaný = unavený; vykonané = uskutočnené; dokonať / skonať = umrieť...). Konať v sebe skrýva koniec niečoho (snaženia sa, námahy, únavy a pod.), čiže koniec.
 
V srbch. konačan = konečný, konačište = nocľaháreň, nocľah, primiti na konak = prijať na nocľah, poskytnúť nocľah atď.
 
Srbi, ešte aj počas kráľa Obrenovića posteľ nepoznali. Každý večer do kráľovskej komnaty sluhovia nosili slamu, ktorú v jednom kúte prestreli, položili na ňu mäkkú kožušinu a kráľ tu nocoval. Ráno tú slamu vynášali von, avšak jedna z kráľových dcér, srbská princezná sa vybrala na skusovania sveta a vzdelávania sa v európskych móresoch. Kam išla? Rovno do Paríža a tu v hoteli prvý raz v živote videla aj posteľ. Zapáčil sa jej tento luxus skorej cesty domov, prebehla celé mesto a kúpila si najkrajšiu posteľ. Priviezla si ju do Belehradu a dnes sa pokladá, že táto jej posteľ bola prvou posteľou v Srbsku. Kedy to bolo? Tak stredom XIX. storočia.
 
9/ Dnes toto hlavné mesto Srbska poznáme, ako Belehrad, lenže okrem skorej spomínaných pomenovaní, je tu ešte jedno. Maďarské Nándorfehérvár, kde to Nándor vlastne znamená bulharské biele mesto, lebo tu skorej Srbov žili Bulhari kmeňa Nándor.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články