Zo starého Kalendára... rok 1930

Zo starého Kalendára... rok 1930
 
Listuje Ján Kulík
 
Listujúc tento Kalendár, proste prekvapuje, že už v tej dobe, skorej dnešných technických vymožeností: TV, rozhlasu, www. atď. tí naši starootcovia, tam po Veľkej vojne (I. svetovej) boli hádam aj lepšie informovaní o dianiach vo svete, ako my dnes – ktorí pre strom nevidíme les, či pre les, nevieme sa pozerať na strom. Spomeniem len niekoľko článkov, ktoré ani dnes neutratili na aktualite. Neviem, ale vari aj tí vtedajší novinári boli buď lepšie podkovaní, neboli bojkovia... alebo selektorovia článkov pre Kalendár boli ostrejší od našich súčasných.
 
Pozrime sa, o čom písali v dávnom roku 1930.
 
„Vojna v Afganistáne.“
 
„Amannullah kráľ Afganistánu, po vzore Kemala Pašu (Ataturk) zahájil svoju vladársku činnosť rôznymi modernými reformami, ktoré už roku 1924 – 25 vyvolali vzbúru. Zaostalý ľud búri sa proti reformám, štvaný kňažstvom a vedený pohlavármi, ktorí sa obávajú, že modernizáciou štátu prídu o svoje postavenie. Terajšie povstanie vypuklo, keď Amanullah vrátil sa z cesty po Europe, uzavrel viacej priateľských smlúv, bol hosťom modernizátora Turecka, Kemala Pašu a začal ráznejšie reformy prevádzať.
 
Ku týmto vzburám pridružil sa ešte i rodinný boj o trôn, na ktorý sa Amannullah tak dostal, že jeho otec bol roku 1919. na podnet Amannullovho brata, Nasrullan – Chána zavraždený. Trôn prislúchal staršiemu bratovi Nasrullahovi, prípadne Inayettullahovi. Tento bol ale otrávený a tak trônu sa zmocnil Amannullah.
 
Keď Amannullah videl, že moderné reformy otriasajú mu trônom, v januári 1929. zpäť uviedol svätenie piatku miesto nedele, zaviedol radu vysokej šľachty. To však nepomáhalo, zvlášť keď v druhej polovici januára zavraždený bol vodca kráľovského vojska Khán Mirzaman, vo vojsku nastal rozklad. Vtedy brat kráľa Hadibullah vtiahol do sídelného mesta. Boje potom viedly sa striedave, až v máji 1929. utiekol Amannullah, zanechajúc trôn, do Indie. Ztade s rodinou a sprievodom šiel do Francie. Z Francie ale do Itálie, kde si chcel najsť neaké zamestnanie.
 
Hadibullah, ktorý sa stal vladárom, začal odstraňovať všetky novoty a zakázal i nosenie europejského obleku. V októbri prišly hlasy, že pozície Hadibullaha sú otrasené a mal prísť na trôn mladší brat Amanullahov. V polovici okt. prehlásený bol za kráľa Nadir – Kán.
 
Afganistán nachodí sa v Ázii. Na východe hraničí Indiou, na severe Ruskom a Bucharou, na juhu Beludžistanom. Veľkosť štátu meria 558.000 kvadrátnych kilometrov (naša država má 249.000 kvadr. km.) Počet obyvateľov je odhadovaný na 6 – 10 milionov. Z týchto 4 miliony sú Afgánci, ktorí hovoria svojím vlastným jazykom, zvaným puštu. Ostatní obyvatelia sú Peršania, Mongoli a Uzbekovia. Afgánci sú jadrom štátu, vlastným jazykom literárnym a úradným je perština. Nábožensky patria k islamu.
 
Hlavné mesto Kabul má 150.000 obyvateľov. Leží 1760 m. nad hladinou morskou a má vzhľad chudobnej mohamedánskej dediny. To nevyhovelo modernému Amanullahovi a tak r. 1923. vedľa starého mesta dal postaviť cele nové moderné, ktoré nazval dľa seba Dár Ul Amán.
 
Afganistán bol od r. 1919. pod silným vlivom Anglie a angl. vláda platila emírovi 120.000 libier šterlingov ročne. V tom roku ale prišlo do vojny s Anglíckom, ktorá sa skončila mierom 8. aug. 1919., ktorým uznatá bola sloboda Afganistánu.“
 
Ako vidíme, za posledných skoro 100 rokov sa tu nič nezmenilo. Vojnu strieda vždy nová vojna. Rozliční „pohlavári“ plemien neustále bojujú medzi sebou, proti modernizácii krajiny... Sotva aj po tejto súčasnej vojne bude tam nejaký trvalejší mier.
 
„Projekty tunelov popod more a púšť Saharu.“
 
Tunel popod kanál La Manche (La Manš). V januári 1929 začalo sa vážne vyjednávať medzi Anglickom a Francúzskom cieľom vybudovania tunelu popod morskú užinu, zvanú La Manche, ktorá delí Francúzsko od Anglicka. Stavba tohoto tunelu stála by 850 milionov dinárov.“
 
Tunel popod úžinu Gibraltár. Človečenstvo v dnešnom spechu hľadí odstrániť suchozemskej premávke všetky prekážky. Europa v juhozápadnom rohu oddelená od Afriky je len úzkym morom, gibraltárskou úžinou. Popod túto úžinu projektujú tunel, ktorý by mal spojiť Europu s Afrikou. Tu sa však predpokladajú väčšie ťažkosti ako pri nádejnej stavbe tunelu pod kanál La Manche, lebo je tu more o mnoho hlbšie. Bude sa musieť isť miestami až 810 – 390 m. pod hladinu. Stavba by mala trvať 6 rokov a stála by asi pol miliardy dinárov. Dĺžka tunelu by bola 53 km.“
 
Železnica popod Saharu. Tento fantastický plán skrsnul v hlave inž. Pavla Rennyho (Francúza) a má spojiť popod zem, v dĺžke 2000 km severnú Afriku s južnou. Tunel by mal byť robený z veľkých oceľových rúr pre dva páry koľajníc. Mimo toho tunelom vedené by boly telefonické kábely, plynové a vodové rúry a elektrické zariadenie. Železnica započínala by v meste Colomb-Becher v Alžíre a končila by v Ulagadugu, vo východnej francúzskej Afrike. Francúzi sú toho náhľadu, aby sa so stavbou tohoto tunelu započalo až po vybudovaní tunelu popod kanál La Manche.“
 
Koncom 20. storočia ten tunel popod La Manche sa stal realitou, ale ďalšie plány zatiaľ sa neuskutočnili a sotva kedy sa aj realizujú.
 
Po „Veľkej vojne“ svet bol plný optimizmu a koloniálne mocnosti (Francúzsko a V. Británia...) nie len aby udržali svoje imperiálne „cárstvo“, ale sa (hlavne Fr.) spoliehalo aj na nehorázne vojnové reparácie z Nemecka. Francúzi pevne držali Alžír. Mali tam svoju silnú a aj početnú etnickú kolóniu a že v tom čase nejaké spoľahlivé a rentabílne letecké spojenie ešte nejestvovalo, toto sa zdalo byť najlepším riešením na upevnenie si moci v tomto kúte sveta. Bol tu však „maličký“ háčik. V prvom rade technológia ešte nebola na úrovni, aby sa ten projekt uskutočnil a Gibraltár bol a ešte vždy je v rukých V. Británie.
 
V napočitovaní všetkých tunelov,“ zabudlo“ sa na tunel popod Bospor a Turci, ich sultán Abdul Medžid, ešte v 1860. roku sníval o spojení Európy s Áziou, vlastne o spojení dvoch častí svojho Istambulu. Tento sen sa mu uskutočnil. Pred nedávnom tunel bol zakončený a daný do prevádzky.
 
„Konferencia v Haagu. Dňa 6. aug. r. 1929 sišli sa v Haagu zahraniční ministri vo svetovej vojne sa zúčatnivších štátov, aby bola vojna konečne už likvidovaná. Versaillesskou smluvou – Nemecku bolo dosúdené platiť takú ohromnú sumu, ktorú ono nebolo v stave platiť. Preto spojencami bol vypracovaný tzv. DAWESOV plán, ale za jeden rok ukázalo sa, že i tento bol urobený bez ohľadu na finančné schopnosti Nemecka. A preto sa sišli znovu min. roku odborníci a delegáti spojeneckých štátov, a prijali nový plán. tzv. YOUNGOV, na základe ktorého má Nemecko platiť svoje dlhy spojencom. O Youngovom pláne bola dosiahnutá len predbežná dohoda, a preto svolaná bola konferencia do Haagu, kde sa malo o osude Youngovho plánu definitívne rozhodnúť.
 
Tu však nastaly veľké, a skoro neprekonateľné ťažkosti. Anglická delegácia na čele s min. financií Snowdenom postavila sa rozhodne proti podeleniu reparácií podľa Youngovho plánu. Len po dlhých vyjednávaniach dosiahnuté bolo dohody, podľa ktorej anglické požiadavky splnené boli na 80%.
 
Youngov plán určuje, že Nemecko svoje dlhy spojencom za koľko rokov (50) má splatiť, z toho koľko má platiť každý rok a koľko dostanú jednotlivé štáty (Juhoslávia dostáva z celkovej sumy 5%).“
 
Tu si musíme vysvetliť, aspoň stručne, aká bola svetová hospodárska situácia v tom čase. V prvom rade, svet sa našiel v hospodárskej „depresii“ (krajšie povedané v kríze) a táto, hlavne v Nemecku priviedla ku „hyperinflácii“, kým v jednotlivých krajinách zase ku „deflácii“. U nás, po povojnovom optimizme, nastáva tiež krach. Pamätajú sa na to rodiny naších sedliakov. Skrachoval odbit chmeľu. Vyberali sa chmelnice a bankári brali ľuďom tie nastavané chmeľové magazíny (bol ich plný Petrovec).
 
Časť týchto magazínov (skladov) sa postupne zbúralo, časť sa adaptovala pre iné ciele, no a časť zhltla „socialistická spoločnosť“.
 
Anglické a francúzske impérium sa poriadne otriaslo, Amerika sa zbavila dlhov vôči Európe, prosperovala, kým neprišla „depresia“. Normálnemu človekovy rozum zastával. Zle je, ale čo robiť, aby sa aj bez radikálnejších zásahov do zmýšľania elity, niečo napravilo? Nepomáhalo ani to, že Nemecku boli odňaté všetky kolónie a víťazi si ich rozdelili. Nepomohol ani rozklad Rakúsko – Uhorska, vznik nových štátov. Nepomohol ani americký New Deal plán a Nemecko sa proste topilo v hyperinflácii.
 
Srbsko malo dostať „len“ 5% z reparácií, ale predsa najviacej zo všetkých. Dostalo Chorvátsko, Slovínsko, BaH a hlavne Vojvodinu. Tu sa rabovalo. Všetko celkom legálne. Cestou nadmiernych daní, cestou „uravnilovky régií“, cestou dostavovania nových administrátorov, policajtov, vojenských dôstojníkov, cestou kolonizácie svojho etnika do nových oblastí („prekomponovaním“ etnickej štruktúry oblasti) atď.
 
Deckom strašnej „Veľkej vojny“ bola „Októbrová“ revolúcia v Rusku. Nezadlho prichádza ku svetovej hospodárskej „depresii“ (bočilo sa a aj dnes sa bočí od termínu kríza). Táto zase otvorila cestu Hitlerovi a jeho extrémnemu „nacionálnemu socializmu“. Tento sa ani na začiatku ani Britom, ani Francúzom, ani Američanom, ani ... nezdal byť „extrémny“.
 
Prečo bola tá konferencia v Haagu?
 
Naší novinári v tom čase názov tohto mesta písali Haag, avšak Holanďania skorej použijú Gravenhage (grófsky les, lesík), kým súčasný medzinárodný názov sa ustálil na podobe Hague.
 
Holandsko, či neraz stretneme aj termín Nizozemsko, Niederland) svojho času bolo pod správou Španielska, ale v čase náboženských vojen (katolicizmus vs. protestanizmus – 16. st.) dochádza ku formovaniu tzv. „Zjednotených provincií“, čiže Republiky Holandsko (1581.) mesto Hague sa stáva „stoličným“ mestom.
 
Úradným hlavným mestom Holandska je však Amsterdam, ale „de facto“ hlavným mestom krajiny je Hague. Od 1830. roku tu zasadá parlament. Tu sú obe snemovne vlády. Najvyšší súd krajiny. Úradná rezidencia kráľovskej rodiny. Rezidencie zahraničných veľvyslanectiev... a tu je i sídlo medzinárodného súdu, ktorý založila „Liga národov“ (predchodca OSN). V 1945. r. Hague sa znovu stáva sídlom Medzinárodného súdu.
 
Založenie, či oformovanie tohto „Medzinárodného súdu“ v Hague môžeme považovať za nejaký spontánny proces (v medzinárodnom práve), lebo predsa, Holandská republika bola svojho času námornou veľmocou. Svoje kolónie mali ako na juhu Afriky, tak aj v Ázii, v Južnej a Severnej Amerike (New Amsterdam = New York), po Tichomorí (Indonézia) atď. (Ako prví, objavili Austráliu, Tasmániu, Nový Zealand, ale pre nejaký obchod toto im nebolo zaujímavé.)
 
Pri evolúcii „Medzinárodného súdu“ musíme mať na mysli, že vlastne sa tu „mierovo“ hľadali solúcie „medzinárodných konfliktov“ po otázke koloniálnych „práv“. Hlavne v oblasti Tichomoria. Páni králi sa chlpčili, ako krčmoví výtržníci (kavgadžije). Asi najviacej rozumu mal ruský cár Nikolaj II. Cestou svojho ministra zahraničia, 29. augusta 1898. r. ruský Nikolaj II. navrhol oformovanie nejakej arbitrážnej komisie na riešovanie medzinárodných otázok a rodí sa tzv. Prvá konvencia v Hague na riešovanie konfliktov v Tichomorí, ako aj medzinárodných konfliktov. Mnohí (myslím tu na vtedajšie koloniálne impériá) s návrhom súhlasili a prvá konvencia sa zahájila dňa 29. júla 1899. na deň narodenín ruského cára. Pojednávalo sa, rokovalo sa:
1/ Mierové riešenia medzinárodných nedorozumení v oblasti Pacifiku;
2/ Dohoda o uctievaní právnych zásad a obyčají vo vojnových konfliktoch na suchu;
3/ Dohoda o námorných bojoch a uctievaní ženevskej dohody o ních zo dňa 22. aug. 1864;
4-1/ Deklarácia o zákaze hádzania projektilov a náloží z balónov, alebo využitím podobných metód;
4-2/ Deklarácia vzťahujúca sa na využívanie projektilov s bojovými plynmi;
4-3/ Deklarácia o zákaze využívania nábojov, ktoré po penetrovaní do tela menili svoju podobu, ľahko sa v tele vojaka deformujú a urobia strašnú ranu.
*Túto deklaráciu ratifikovali všetky krajiny, vyjmúc Spojených štátov, že vo vzájomných vojnových konfliktoch nebudú používať takéto náboje.
 
Druhá konvencia a to na návrh amerického prezidenta T. Roosvelta (1904), sa konala 1907. Príčinou posunutia bola Rusko – Japonská vojna.
 
V dňoch od 15. júna, do 18. októbra 1907. sa rokovalo hlavne o námorných bitkách. Briti sa zakladali za určenie limítu lodných zbraní na jednej vojnovej lodi, kým Nemcom sa toto ohraničenie nepozdávalo, lebo tu videli snahu Británie podryť vzmáhanie sa ich námornej flotily, no predsa táto konvencia nebola úplné fiasko. Prinieslo sa rozhodnutie o vojnových reparáciach, pravidlách vedenia vojny, ako aj práva a povinnosti neutrálnych krajín.
 
Planovaná tretia konvencia sa neuskutočnila, lebo prišla I. sv. vojna. Musíme podčiarknúť, že aj tieto spomínané dohody, ani dosiaľ nepodpísali všetky krajiny. Uzávery prvej konvencie zatiaľ podpísalo 105 krajín, kým 115 krajín podpísalo buď prvú, alebo druhú a len niekoľko podpísalo obe.
 
Počas rokovaní v Hague, tzv. ženevská konvencia sa pridala ku hágšskej. Podpísalo sa ju 17. júna 1925. r. a platnosť nadobudla 8. feb. 1928. Obsahuje len jeden bod: úplný a permanentný zákaz chemických a biologických zbraní. V 1972. r. a tzv. konvencia chemických zbraní (1993.)tiež bola schválená.
 
Mnohí hovoria, že zákon máme preto, aby sme ho mohli narúšať. Tak je to aj v tomto prípade. Hlavne v I. sv. vojne chemické zbrane sa bežne používali.
 
Po II. sv. vojne sa súdilo najväčších nemeckých vojnových zločincov (mnohých nepochytali, ku iným, v rivalite so ZSSR, západ bol zhovievavý atď. atď.). Aj dnes, súd pre vojnové zločiny má plné ruky roboty. Súdi sa hlavne zločincov z „malých“ krajín, ako Srbsko, Chorvátsko, Ruanda a pod. Divné, i keď sudcovia tohto súdu sú aj zo Sp. štátov, vojnových zločincov z tejto, ale aj ďaľších „silných“ krajín ešte nikto a nikdy nesúdil. Oni proste povedali, že si v tom vedia poradiť aj sami a nikto „vonkajší“ nebude súdiť ich občanom.
 
Nuž toto by bolo v najhrubších črtách, kedy, prečo... vznikla dohoda v Hague.
 
Spojené Štáty Europské. Francúzsky ministerský predseda Briad v júli min. roku navrhol, aby svolaná bola konferencia. ktorá by sa vážne zaoberala s otázkou sriadenia Spojených Štátov Europských. Je to idea zaiste veľkého významu a bude sa môcť uskutočniť len postupne. Predbežne sám Briand má na mysli uniu železníc, cla, sjednotenia produkcie a spotreby a jednotnú menu. Ku svojmu plánu získal si mnoho štátnikov, čím zaistený je dobrý vývin tejto ideje.“
 
Nuž tie Spojené Štáty Europy sa nám stávajú realitou. Ten starý termín sa vymenilo novým, Európska Únia a v posledných desaťročiach ku nej pristupujú aj krajiny, ktoré lepšie poznáme. Krajiny, ktoré sú nám bližšie, ako napr. Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Slovínsko, Chorvátsko a na svoj rad čaká Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Kosovo a aj Ukrajinou to poriadne otriasa. Nádej prechováva aj Moldavsko, Gruzínsko atď. Nás vo Vojvodine, v Srbsku najväčšmi sa dotkýna situácia v Srbsku a tá je zložitá. Hlavne keď sa uváži, že táto krajina sa vlastnou vinou dostala do občianskej vojny, kam sa následne zamiešala aj NATO. V Hague prebieha medzinárodný súd nad jednotlivcami obvinenými z vojnových zločinov... a na dovažok, práve teraz, nie len Európa, ale celý svet je už dlhšie v kríze. Bankovej, hospodárskej, politickej atď. atď.
 
V Srbsku máme proeurópske, ale aj antieurópske, či pro Rusko – ázijské hnutia a všetci z nich hlásajú svoju pravdu. Nás bude zaujímať len jedna pravda. Čo je to EU, kto a prečo dal túto ideu...
 
Ten krátky článok z Kalendára hovorí nám len toľko, že idea EU nevznikla nedávno, napr. po II. sv. vojne, ale ešte skorej. Po I. sv. vojne. Prečo? Márne budete listovať rozličné knihy, encyklopédie... ale tam sotva najdete samu podstatu.
 
Prvá sv. vojna, okrem iného, priviedla aj ku rozkladu Rakúsko – Uhorska. Nemecko utratilo všetky svoje kolónie, Britské, Francúzske atď. impérium bolo hodne naštrbené a Amerika sa začla vzmáhať. Na ideu nejakých Spojených Štátov Európy prišiel gróf Richard Nikolaus Eijiro von Coudenhove - Kalergi (1894 – 1972). Jeho nástupcom na funkciu vodcu stal sa Dr. Otto von Habsburg. Obaja boli Rakúšania. Otcom grófa Kalergi bol R – U diplomata a matka mu bola Japonka. Či po meči, alebo praslici, má impozantný rodokmeň. Po meči, rod do Rakúska prichádza z Flamánska, ale korene mu siahajú do Benátok, do Konštantinopola... a po praslici, ku triede samurajov.
 
foto
 
„Veľká“ a aj strašná vojna zanechala následky. Európa bola zbúraná. Staré ríše rozložené. Ttržiská ríš zanikli. Sociálne nepokoje otriasali Rakúskom, Nemeckom... Sovietsky zväz a jeho poriadok, idea socializmu bola prítomná všade, nuž Kalergiho „Pan – Európske“ hnutie sa stalo v kruhoch bohatších, atraktívne. Na prvý kongres, ktorý sa konal vo Viedni, v roku 1926. sa zišiel poriadny počet vtedajších intelektuálov, líderov krajín, európskej elity a dokumenty spomínajú: A. Einstein, Thomas Mann, Sigmund Freud, francúzsky Aristide Briand, počet bankárov (Max Warburg...)... dospolu asi 2000 delegátov. T.G. Masaryk a E. Beneš s ideou postupného výtvoru novej ríše neboli veľmi oduševnení. Veď ČSR sa len nedávno zbavila R-U ríše, ale výhľad slobodného obchodu im bol atraktívny. ČSR malo pomerne silný priemysel, ale tržisko bolo malé. B. Mussolini s ideou zjednotenej Európy tiež nebol nejak oduševnený. Jeho väčšmi lákala idea zaujatia si Abesínie, obnovenia si rímskej ríše... no a Hitlerovi idea pacifizmu vôbec nezodpovedala.
 
Pravda, pán Kalergi tiež v sebe skrýval aj ideu európskeho koloniálneho panstva. Rozdelenia sveta na päť zón vplyvu, ako si EU na seba napojí africké kolónie Francúzska. Pan-americká únia zahrnie Južnú a Severnú Ameriku. Britská únia bude v hraniciach vtedajšej ich ríše. ZSSR dostane správu nad tým, čo má, a Pan – ázijská únia, Čína a Japonsko budú mať kontrolu nad väčšinou ostrovov v Pacifiku. Pre nové štáty, ktoré sa vymanili z R-U, najlepšie sa mu pozdával plán Rumuna Aurela Popovici (hovoria, že pôvodne bol Srb), ktorý vyšiel s ideou obnovenia R-U, ale na federálnom princípe, kde by ako úradná „lingua franca“ fungovala angličtina a v hraniciach jednotlivých federálnych jednotiek, môže sa používať aj ich materčina.
 
Hneď na prvý pohľad jasne vidieť, že „národné krajiny“ by mali postupne odumrieť. Len nedávno získaná samostatnosť národov (hlavne v strednej Európe) by sa mala najsť na smetisku... a to málo komu z nich vyhovovalo.
 
Prišla veľká hospodárska kríza. V Nemecku na moc prichádza Hitler a jeho idea „národného socializmu“ nadobúda na popularite a to aj v okolitých krajinách, ba aj v Británii a v Spojených štátoch. Pan-európska idea sa stáva zastaralou, nehybnou... a tu je i začiatok novej vojny. Keď Hitler anexoval Rakúsko, Kalergi beží do ČSR, na rodinný majetok v mestečku Poběžovice (nem. Ronsperg), čo je trochu na severozápad od Domažlíc a neďaleko hranice s Nemeckom. Ani tu dlho nezotrval, lebo apetít Hitlera pohlcuje aj ČSR, nuž uteká do Francúzska, odtiaľ zase cez Švajčiarsko, Portugálsko, až do USA. Tu pokračoval s propagovaním Pan-Európy, písal listy na adresu W. Churchilla, F.D. Roosevelta atď. (*Ak ste už videli film „Casablanca“, tak údajne je robený na podklade úteku Kalergiho – cez Alžírsko – do USA.)
 
Po vojne W. Churchill sa v prejave v roku 1946. postavil prajne vôči „Pan-Európe“. Koncom 1946. a začiatkom 1947. r. Kalergi adresoval listy na poslancov väčšiny európskych krajín, čo nachádza živnú pôdu a dochádza ku formovaniu „European Parliamentary Union“ (EPU), ako i ku prvému zasadaniu tohto EPU. Tu sa Kalergi zakladal za vytvorenie spoločného európskeho trhu, pevnú spoločnú menu (čiže súčasný Euro)... ale občas sa mu „vykĺzlo“, že na mysly má obnovenie Sv. rímskej ríše, ríše Karola Veľkého.
 
foto
 
* Mapa súčasnej EU, ktorá svojou plochou už dávno predbehla ríšu Karola Veľkého. Z bývalej Juhoslávie je tam už aj Slovisko a Chorvatsko. Zvyšok „čaká v rade“. Označené sú sivou farbou, ako aj Švajčiarsko, Island, ale aj Vatikán, San Marino, Andora, a sivej farby je aj kus Ruska (Kaliningrad), Turecko, Ukrajina, Belorus, Moldavsko...
 
V 1955. r. navrhuje aj hymnu pre EU a to skladbu Beethovena „Ode to Joy“, čo sa po 16. rokoch aj prijalo.
 
Otcom Richarda bol Heinrich von Coudenhove – Kalergi a aj tento hodne písal. Hlavne antižidovské práce, v čom mu syn (Richard) pomáhal, takže v mladosti aj on bol antižidovský naladený a tvrdí (pod otcovým vplyvom), že v podstati tu ide o slepú náboženskú nenávisť, hlavne u Židov, ktorí sa vzpierali grécko-rímskemu polytheizmu a to zase vyvolalo náboženskú nenávisť u kresťanov, v islame... Postupne si však mení mienku a v diele „Praktischer Idealismus“ píše: „Človek budúcnosti bude zmiešaninou rozličných rás. Dnešné rasy a triedy postupne zaniknú, hlavne z príčiny čoraz menšieho priestoru, času a predsudkov. Euroázijsko – negroidská rasa budúcnosti bude podobná, ako to bolo v starom Egypte – rozličnosť rasových skupín vystrieda rozličnosť jednotlivcov“. Píše tam ešte aj, že namiesto vykynoženia Židov, potrebné ich je prijať, vzdelať ich, adaptovať, lebo z nich vzniknú budúci líderi sveta...
 
Práve toto jeho písanie dnešní nacisti najčastejšie citujú a ukazujú na fakt, že keď je on „nečistokrvný“, miešanec, bastard... aj z európanov chce narobiť „mongrelov“, bastardov. Proces sa vraj už rozbehol. Európa je plná „ofarbených“ a títo, čím ďalej tým viacej budú dochádzať, miešať sa s európanmi a rasovo „degenerujú“ všetky európske národy, takže Európa bude mať len svoju elitu, hlavne Židov a zvyšok, masy, budú degenerici, biedári, poslušní otroci veľkého kapitálu... Takých neonacistov majú, ako Nemci, tak aj Taliani, Briti, Američania..., proste všetci rad radom a nechýbajú tam ani Rusi, Srbi, Slováci, Česi atď. Svet sa našiel v hospodárskej kríze a keďže sa rokami sústavne podkopávali ľavicové hnutia, vážky sa vyhli v prospech pravice, ktorá sa teraz stáva čoraz dravšou a toto je zase vynikajúca pôda pre rozličné extrémne nacistické hnutia.
 
Slovo demokracia znamená vláda ľudu, čiže väčšiny, ale od svojho vzniku, tam v starom Grécku, každý si ju naťahoval „na svoje kopyto“. Z vykopávok vidíme, že už vtedy sa pri hlasovaní robili rozličné podfuky, falsifikovania volebných čriepkov, kupovania hlasov a pod. Aby demokracia fungovala, musí sa chovať, ako vážky. Raz sa to nahne v jednu, potom v druhú stranu a v spoločnosti je relatívny sociálny pokoj, avšak akonáhle sa tie vážky silnejšie vysunú v jednu stranu, prichádza sa ku diktatúre, vreniu v spoločnosti, revolúcii, ku vojnám... Kde sa najčastejšie oháňa s termínom demokracia, tam jej nieto. Kde v názve krajiny vidíte „Demokratická...“, buďte si istý, že tam jej nieto. Tam je diktatúra jednej, alebo druhej strany, pravice, alebo ľavice.