Prečo sa neje mäso v Popolcovú stredu?

Prečo sa neje mäso v Popolcovú stredu?
 
Píše Ján Kulík
 
Kresťanský cirkevný kalendár I. prešiel svojou evolučnou cestou, kým sa ustálil v podobe, akú máme dnes. V kultúrach krajín a národov Stredomoria a Malej Ázie, ale aj vôbec v kultúrach Indoeurópanov, jar znamenala znovuodžitie prírody, začiatok nového ročného cyklu života, znovunarodenia sa... z čoho vzniká aj idea „večného života“. Vidíme to v už aj v predkresťanskej dobe. V najrozličnejších sviatkoch starých Grékov, Rimanov a ešte skorej, v starom Babylone... Keď umrel Nimród (Gen. 10:8,9 „Kúš splodil Nimróda, ktorý bol prvým mocnárom na zemi. Bol udatným lovcom pred Hospodinom...) jeho telo podľa rozkazu manželky Semiramis, rozsekali, spálili a popol rozoslali aj do najvzdialenejších kútov krajiny.
 
Keď Semiramis nezadlho porodila syna Tummuza, nie len ona, ale všetci verili, že sa Nimród znovunarodil a pravda, tvrdilo sa, že na svet, zázrakom, prišiel vykupiteľ. O tomto sa dozvedáme z pera Alexandra Hislopa, čo ešte neznamená, že tu ide o nejaký izolovaný mýtus, ale o chápanie človeka v širšej zemepisnej a kultúrnej škále. Podobný prípad nájdeme aj v Biblii, „Sudcovia“ 19:25-29, Sam. 11:7.
 
U nás, aspoň nemáme o tom žiadne písané pamiatky, podobné krutosti, opletené s nejakým mýtom, neboli. Vynášala sa Morena, rodila sa Vesna atď. rok, za rokom sa otáčal. Veľkonočný zajačik a vajíčko, tiež v sebe skrývajú hlbokú symboliku. Ako sa rodí nový život? Najlepšie to vidíme pri vajci. Vykľuje sa a preto v najrozličnejších mýtoch sveta stretneme sa s poverou, že svet sa vykľul z vajca, symbolom mnohých antických bohov bolo práve vajce... kým zajace sú obdarené výnimočnou schopnosťou regenerácie. Rodia sa, "ako zajace". Hlavne na jar, keď je tu dostatok mäkkej trávičky. Práve z toho neobstojí snaha austrálskych "zelených", aby sa tunajším symbolom Veľkej noci stalo austrálske zvieratko bilby. Podobá sa na zajaca, má dlhé uši, ale v procese regenerovania, je pri spodine. Hrozí mu zánik, nuž aký by to bol symbol vitality, regenerovania? V čase súčasnej Veľkej noci, európske národy z predkresťanskej Európy, tiež mali svoje najrozličnejšie sviatky a chtiac-nechtiac, dostali sa aj do kresťanstva. Márne sa cirkev snažila o ich eliminovanie. Mali hlboké korene. Vidíme to, okrem iných rečí, hlavne v angličtine. (Čiastočne ju pozná skoro každý.) Pomenovania dní týždňa majú vyložene predkresťanskú etymológiu, či nazvali by sme to aj pohanskú. O nič lepšie nepochodila ani "Veľká noc - Easter". Tento názov (v nemčine Oestern) svoje východisko má v mene starej ger. bohyne Eostre( germaský Austrón), ktorej slávnosti sa poriadali v čase jarnej rovnodennosti. Podobne je to aj ang. termíne pre veľký pôst = Lent. (St.h.n. lengiz, nem. lenz - súč. Fastenzeit, str.h. lenta..)Všetko vychádza z ger. slova pre dĺžku, dĺženia sa dní.
 
Pôst, veľký pôst sa začína „Popolavou, Popolcovou“ stredou, čo je 6 ½ týždňov skorej Veľkej noci a zase tu máme „záhadné“ číslo 40 (dní), lebo nedele sa neberú do úvahy. (Viď „Meru ôsme roky“), čo má predstavovať Ježišovo postenie sa v púšti, v divočine. (Vo východnom krídle kresťanov, Pôst sa začína 7 týždňov skorej od spomínaného a končí sa 9 dní skorej Veľkej noci). 40 dní „Veľkého pôstu“ nezahŕňa soboty a nedele. Vtedy je povolené odbočenie.
 
Aj „Veľký pôst“ prešiel svojou evolučnou cestou. V prvých storočiach kresťanstva, zákony pôstu boli striktné, podobne, ako sú aj dnes medzi pravoslávnymi. Povolené bolo iba jedno jedlo denne, večera, ale tam nesmelo byť: mäso, ryba, vajcia, maslo... Východné krídlo aj dnes ešte zakazuje víno, jedlé oleje, mliečne výrobky... kým západné krídlo kresťanstva je dnes „zhovievavejšie“. Tejto relaxácie, počas II. sv. vojny podľahla aj rímskokatolícka cirkev. Určilo sa, že jedine „Popolavá, Popolcová“ streda budú dňami striktného postenia sa. Akoby aj nie, keď počas II. sv. vojny vojaci katolíckeho náboženstva začali až masovo prechádzať na protestantizmus.
 
Medzi Francúzmi aj dnes máme „Mardi Gras“, čo neznamená nič iné, ako „mastný utorok“, deň skorej „Popolavej“ stredy. Týmto sviatkom (festivalom) sa zaznamenáva koniec „predpôstnych“ dní. Angličania to nazývajú „Shrove Tuesday“, čo znamená, „Spovedný utorok“. V tento deň, tam v ďalekom stredoveku, ľudia išli masovo na vyspovedanie sa, aby boli pripravení na pôst.
 
„Popolavá, Popolcová streda“ za svoj názov vďačí starému rímskemu zvyku, keď sa konvertov na kresťanstvo obliekalo do šenného rúcha, do vrecoviny, posýpalo popolom (asi „silný krst“ pozostatok po zoroasterizmu, kde sa „krstilo“ nie vodou, ale ohňom / popolom) a v „Zelený štvrtok“ sa ich uvádzalo do kresťanského zhromaždenia, do kresťanskej spoločnosti. Niekde, v čase medzi VII. a X. st. od tohto zvyku sa upúšťa, ale nie celkom. Teraz nastala doba posýpania popolom celého kresťanského zhromaždenia. V súčasnosti, medzi rimokatolíkmi podoba tohto zvyku, tohto ceremoniálu trvá aj dnes. V deň „Popolavej“ stredy, katolícky kňaz svojim veriacim na čele robí krížik z popola, ktorý sa získal z minulej, vlaňajšej nedele, „Palmovej, Kvetnej“, upálením listov palmy.
 
Úzadie praxe postenia sa. Od najstarších dní ľudskej civilizácie, každý šamán, žrec, praktikoval svojdruh pôstu, lebo len tak sa mohol „priblížiť ku vyšším silám“. Akoby aj nie, keď pri svojich ceremoniáloch vdychoval rozličné dymy, výpary... padal do transu a „veštil“ budúcnosť. Prípad, kedy sa ten, či konkrétne tá, jasnovidka nepridržiavala predpísaného zvyku, máme zaznamenaný v st. Grécku, v Delfách. Tam si po radu chodili všetci Gréci, avšak veštkyňa, skorej svojho veštenia, musela sa postiť až 7 dní, ale stal sa prípad. Nečakane tam prišiel významný Grék a žiadal si veštenie. Márne ho odmietali. Voľky-nevoľky, museli pristať a „kňažka“ si sadla na „trón“, ktorý bol rovno nad škárou, z ktorej vychádzali omamné plyny a začala veštiť. Nedokončila. Z „trónu“ vyskočila a utekala. Rovno pri dverách chrámu padla do kómy a umrela veľmi ťažkou smrťou. Vraj preto, že neposlúchala božský rozkaz. Gréci nám zanechali aj ďalšiu „prax“. Uchádzači o vedu ránhojiča Asclepiusa sa tiež postili, lebo len tak, vo sne na prázdny žalúdok, boh mi odokryje tajomstvá liečenia. Tento zvyk nebol ohraničený len na „starý“ svet. Praktikovali ho šamáni aj v „novom“ svete, v Amerike, ba vôbec po celom svete. Malo to svoj cveng. Pre dobro súkmeňovcov, šamán sa „obetoval“ a za jeho „obetu“, ľud ho obdarúval. Ten dar najčastejšie bol v podobe jedla. Nemusel robiť. Len sa hostil. V náboženstve zoroasterizmu, pôst bol hriechom. Zakazovalo sa ho, lebo hladovanie človeka nezosilní v boji, zápase s nedobrom, diablom. Judaizmus, naopak, mal až niekoľko sviatkov „pôstu“, ako „Yon Kippur“ a pod. Kresťanstvo, ako východisko má (čiastočne) judaizmus, avšak na II. koncile Vatikánu (1962 – 65) sa povolila praxa „osobnej vôle“, takže „pôstom“ sa stáva len „Popolcová streda“ a „Veľký piatok“. Moslimovia to majú striktnejšie. Počas ich „Ramadánu“ nikto nesmie nič jesť. Od svitu, do mraku. Keď zapadne slnko, nastáva hostina.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Víťazoslav Hronec

BÁSNIK

Sedí za stolom,
   na konci sveta:
vábi ho belosť
   papiera;
dohára sviečka,
   plameň sa zmieta,
ako keď človek
   zomiera.

Vonku na daždi,
   modlia sa všetci
pred tvárou boha
   -vinníka:
zovšadiaľ striehne
   mlčanie vecí
a zmyslu slov sa
   vymyká.

 

Posledné komentáre

Posledné články