Výročia kulpínskej školy

Výročia kulpínskej školy
 
V Kulpíne počas celého tohto týždňa prebiehali oslavy 260-ročnice prvej srbskej školy a 225. výročia dvojjazykovej výučby, resp. začiatku výučby po slovensky. Včera večer v kulpínskom Dome kultúry usporiadali kultúrno-umelecký program venovaný týmto významným jubileám ako aj dňu školy. Škola nesie meno významného slovenského pedagóga a spisovateľa Jana Amosa Komenského narodeného 28. marca a tento dátum je zvolený za Deň školy. Hostí privítala riaditeľka školy Jovanka Zimová a v pokračovaní sa so slovom, piesňou, tancom a divadielkami predstavili žiaci.
 
foto
 
foto
 
foto
 
Prvou aktivitou celotýždňových osláv bola tribúna usporiadaná 24. marca a venovaná rozvoju školstva a prvým učiteľom v Kulpíne. Dejiny školstva priblížil prednášateľ dejepisu Todor Radanov. Prihovoril sa aj Ján Kopčok Učo ako aj učiteľky na dôchodku: Alžbeta Pucovská, Katarína Kopčoková a Zdenka Mitićová. Ďalším podujatím bol literárny večierok s básnikmi Svetlanou Lanou Dragićević a Nenadom Nešom Živkovićom, nasledovala výtvarnícka kolónia s Michalom Hasikom, ukážková hodina z ekológie, šachový turnaj žiakov z Kulpína, Petrovca, Magliću a Hložian.
 
foto
 
foto
 
foto
 
Prvá pravoslávna kulpínska základná škola bola založená roku 1754. O 35 rokov neskôr (r.1789) začala s prácou aj slovenská škola pôsobiaca v rámci slovenskej evanjelickej cirkvi.
 
Časom a rozvojom školstva, kulpínska škola prechádzala rôznymi vývojovými fázami. V súlade so školskými reformami, škola trvala najprv štyri roky, potom šesť, a prvá osemročná škola sa formovala 1951. roku.
 
foto
 
foto
 
foto
 
Od roku 1960 v kulpínskej škole paralelne prebieha dvojjazyková výučba v zmiešaných triedach, aj v srbskom aj v slovenskom jazyku (od V. po VIII. ročník), a od roku 1993 sa formujú osobitné oddelenia v srbskej a v slovenskej vyučovacej reči.
 
Do roku 1983 nejestvovala spoločná školská budova, ale sa vyučovanie konalo na viacerých miestach, čiže jestvovalo až šesť objektov s jednou alebo viacerými učebňami. Roku 1983 vybudovaná bola nová školská budova, ktorá však nemala telocvičňu. Pre potreby telesnej výchovy sa prispôsobila stará budova z XVIII. storočia, ktorá sa dodnes nachádza v školskom dvore a využíva sa na rôzne aktivity. Roku 1998 začala sa výstavba novej telocvične, ktorá bola slávnostne otvorená dňa 23. marca 2006.
 
foto
 
foto
 
foto
 
K najstarším žijúcim učiteľom, ktorí pôsobili na kulpínskej škole patria prednášateľ slovenčiny a srbčiny Samuel Gazdík (1927), ktorý žije v Kulpíne a spisovateľ Daniel Pixiades (1931), ktorý dlhé roky žije v Kanade.
 
Spisovateľ Daniel Pixiades ako učiteľ v Kulpíne pôsobil v období rokov 1952-1962. Už vtedy sa zaoberal písaním a dodnes vydal 6 básnických zbierok: Vlny kotvy vlny, Biti izvan, Ka srcu zemlje, Odasvud sjever, Modrá ríša a Úlet za srdcom. Píše po slovensky a po srbsky, resp. chorvátsky a čiernohorský.
 
Báseň Pre zajtrajšok do slovenčiny preložila Katarína Pucovská.
 
Daniel Pixiades
   Pre zajtrajšok
 
   Stal som sa nemou sochou vidín,
v očiach iných
roztrúsených a rastúcich
prijatím inej viery
i nevery,
vo všeobecnom chaose sveta
na ktorý sa spolieham
ktorý je v rozličných formách
prijateľný časti vedomia,
časti zašliapnutých či pekných,
alebo vo mne všedných spomienok,
už podľa zvyku
v inom štádiu –
vo mne samom.
 
    Stojím tak nemý
s húfmi myšlienok v kosťovej dreni,
vo vetre divokom,
tu v dni prebudenom
v krajinke žiar
v oblaku krásnom na ceste,
v nenávrat –
osušený koreň z pôdy vyhrabávam,
rozmary nech mu vidím,
bolesti vedúce k jedinému koncu;
ten koreň hlboký do útrap,
do rozpadu a neuľavenému bôľu
do konca kde ho pohladením prstami
v bolestivom zvinutí svetla ožijem,
trochu zotavím
viac krvou zalejem,
a potom presadím do budúcej pôdy...!
 
   A nie som tu na upokojenie nepokojných
vždy hľadajúcich a skúmajúcich zlo,
neprešiel som tu zastať,
chvíľkovo brániť vykričaných,
nenávidieť blatom zahrabaných,
iskrou nebeskou pokropených,
vzdychom svätým odchovaných;
aby som brázdy prevracal tvrdo stvrdnuté
ťaživými udalosťami celkom skamenené.
 
   V kosom lúči
neraz upálený,
neraz sebou zožieraný,
sústa cudzími zubami žul
a pľul pravdu a malé klamy
z ďalekého modrého neba
zrnka piesku žiadostivý –
na popraviskách a bojiskách;
na svojom a cudzom dobodaný
hrdúsený a strieľaný
v poslednom dychu žiadostivý slobody;
oklamaný do výlevu strastí,
znásilnený v krásnej lži
svitajúci v božej noci,
ale i zúžený
vo včelie žihadlo,
aby som bez groša kraľoval
keď bolí duša...!
 
   Tak silno som túžil
vody tvarovať
a na dlhej ceste sa nevzdať!
 
   Stojím tu mĺkvy bez plaču
bez chuti počúvať nevraživé historky;
dobodaný s množstvom rán,
zamlčaný, zbitý,
na svetlo dňa vytrasený sťa plevy,
dňami ospalý,
nocami budený,
chvíľkovo ako kôň podkovaný,
inokedy v okamihu hlúpo smiešny
pri hodnotení svojich skutkov.
 
   Ostrý zvuk sa ťal tmou
rozbúril i moria,
riekam prúdy premiestnil
tým novým ódy zanôtil,
zadumaný hniezda splietal
na trón živý zaliezal
chválospevy pozbieral
iní ho hrešia: nech mu súdia.
 
   Rana ranu nezná. Rana ranu vinní,
i keď sa navzájom družia...
 
   Stal som sa nemým iba v istom veku
aby som zistil, čo sa to deje v človeku.
 
Katarína Pucovská
Foto Martin Pucovský