O literárnom diele Viery Benkovej

O literárnom diele Viery Benkovej
( pri príležitosti jej „okrúhlych“ narodenín)
 
dodelovanie
 
Predsedníčka ÚSŽZ Vilma Prívarová odovzdáva spisovateľke Viere Benkovej Ďakovný list podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča: „pri príležitosti jej životného jubilea za významnú tvorivú činnosť v oblasti slovenskej literatúry a žurnalistiky a za aktívnu prácu v kultúrnom živote vojvodinských Slovákov“ (2. apríl 2009, Informačné centrum Piešťany)  
 
Naša popredná poetka a prozaička Viera Benková sa narodila 23. apríla 1939 v Báčskom Petrovci. Vyštudovala českú a slovenskú literatúru na filologickej fakulte v Belehrade. Pôsobila ako novinárka v týždenníku Hlas ľudu a v slovenskej redakcii novosadského rozhlasu a teraz žije na dôchodku v Petrovci. Publikovala vyše desať kníh básní, zbierky poviedok Lesná studienka a Dom ako i román Stred sveta. Píše tiež básne i prózu pre deti a publicisticko-historicky ladené texty, ktoré vydala v troch knihách.
Viera Benková vstupovala do sveta básne otvoreného srdca, a už v jej prvej knihe Májový ošiaľ nachádzame náznaky intenzívneho lyrizmu, senzualizmu a poetického temperamentu, ktorými bude poznačená i ďalšia jej tvorba, pravda v omnoho subtílnejšej a prehĺbenejšej forme.
V jej poézii sa prelínajú hlavne dva východiskové motívy: túžba uchopiť poetickú vidinu a o motív rodiska. Tento druhý motív sa postupne stáva jedným z dominantných aj v troch posledných knihách básní Viery Benkovej Heroica slovaca, Žltá krajina a čierne drozdy a Relikviár, avšak motívy rodiska tu už nadobúdajú univerzálnejšiu náplň v podobe celkového prelínania sa vecného a živého sveta, kultúr a národov. Mimochodom, názov knihy Heroica slovaca je tiež motivovaný takouto tematikou a rovnomenná báseň je vlastne pointou knihy a snáď i pointou autorkiných rodiskových motívov. Tento názov bol podnietený skutočnosťou, že svoju „hrdinskú“ skladbu Ludwig van Beethoven mienil venovať Napoleonovi, avšak keď sa tento stal samovládcom, Beethoven venovanie preškrtol, takže zostal iba názov Heroica, ktorému poetka pripísala hrdinskosť nášho človeka, ktorá sa usadila v jeho „chlebnej duši“ a dala silu obstáť a zachovať si identitu i mimo krajiny predkov, afirmovať sa a vytvárať i hmotné i duchovné hodnoty.
Motívmi rodiska je vlastne vo veľkej miere poznačená i prozaická tvorba Viery Benkovej a román Stred sveta je svojráznou syntézou autorkinej „dolnozemskej“ tematiky. Ide tu vlastne o osobnú kroniku, či povesť o Petrovci zahrňujúcu jednotlivé javy a udalosti od prisťahovania Slovákov na Dolnú zem (r. 1745) dodnes i to z pohľadu hlavnej postavy diela, Zuzanky. Táto postava (vedľa nesporných autobiografických prvkov) asociatívnym princípom väzby myšlienok citov sceľuje mnohé ojedinelé javy a udalosti i skutočné i mýtické. To čo ona vedome i podvedome prežíva, alebo iba neskoršie zisťuje, postupne nadobúda podobu mozaiky, ktorá sa nakoniec stáva svojráznym fiktívnym denníkom jej života, ale aj literárnou kronikou Petrovca.
Zaujímavá v tomto kontexte je skutočnosť, že aj tie veľké historické udalosti – revolúcie a vojny v knihe dostávajú nádych povesti už i preto že priamo nezasiahli prostredie stvárnené v diele, ale sa poväčšine prehnali pomimo neho a o nich, s dávkou záhadnosti, príležitostne rozprávajú „apkovia“ priami účastníci tých dianí, takže sa tieto do kolektívneho vedomia dedinčanov vrývajú viac ako legendy než historické skutočnosti. Všetky tieto udalosti, historické bežné i povesťové sa na prvý pohľad zdajú vo vzťahu k sebe nesúvislými, avšak po pozornejšom čítaní získava sa práveže opačný dojem. Totiž tie udalosti a javy, ktoré sa naoko vidia byť nesúvislými, sú vlastne určitým spôsobom späté a akoby dokazovali, že je všetko na svete vo vzájomnej súvislosti. Autorkine sklony k mýtu, legende a povesti značne poznačili i túto jej knihu. V súlade so skutočnosťou že si„...ľud pamätá a vypráva o tom, čo môže uchopiť a čo sa mu podarí premeniť na legendu“ a že „naša osobná myšlienka vo svojej snahe neznamená mnoho a nič nemôže; treba načúvať legendám, tým stopám kolektívnych ľudských úsilí cez stáročia a z nich lúštiť, pokiaľ je to možné, zmysel nášho osudu“, autorka v tomto diele lúšti ohlasy tých legiend a kolektívnych úsilí v sebe i vôkol seba, vytvárajúc si osobný mýtus, legendu rodiska, ktoré sa tak stáva jej stredom sveta.
 
Prof. Samuel Boldocký

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články