- Podrobnosti
-
Uverejnené 22. 04. 2009
K nedožitej 65-tke Vladimíra Dorču (23. apríla 1944 - 27.júna 2005 )
SLIEDENIE PO VLASTNÝCH VIDINÁCH
Vladimír Dorča bol vyše tridsať rokov novinárom a redaktorom Hlasu ľudu, ale stále spolupracoval aj s inými redakciami doma a v zahraničí (Slovensko, Rumunsko, Maďarsko), avšak mal i literárne ambície. Publikoval tri knihy humoresiek: Trinásť do tucta (1984), Torta s jedným vajcom (1995) a Rok z rukáva (2000) (v koautorstve s Máriou Lučetincovou). Cestopisnú knihu Moja Austrália vydal roku 2001 a v koautorstve s bratom Jánom knihu cestopisných reportáží Rozmarné reportáže (2001). V roku 2003 vyšla jeho kniha Dobrodružstvá rytiera Pustého hradu a v roku 2004 kniha Potulky za Ruženkou.
V prvých troch uvedených knihách V. Dorča sa dopracúva k svojráznej
komickosti, v pozadí ktorej je pozorovanie životných daností z ich
veselšej stránky. Humornú zložku týchto textov poväčšine charakterizuje
príchuť persifláže, jemnovtipu a iba občas príchuť drsnejšej irónie.
Autor vie vypozorovať poklesnuté životné situácie, ale sa k nim stavia
nejako zhovievavo skôr dobrácko-huncútskym ako uštipačným úsmevom,
dokonca aj vtedy, keď si určité danosti zaslúžia ten druhý prístup.
Uvedené však neznamená, že autor cez svoje „farbisté komické okuliare“
nevidí čierne farby – i spoločenské neduhy i charakterové poklesky.
Vidí ich veľmi dobre, ale akoby ich vidieť nechcel, takže ich občas
zaobaľuje do náznakových alúzií. (Mimochodom povedané, v takomto
kontexte nemôžem nespomenúť jeho, trochu tak čiernu humoresku o
hrobárovi, v časoch keď sa u nás všetko vyslovene dogmaticky platilo
„podľa účinku“, ktorí sa sťažuje, že si nemôže vyživiť rodinu, lebo
ľudia málo mrú.). Keď však ide o tú prvú dobrácko-figliarsku podobu
humoru V. Dorču, ja ju osobne chápem nielen ako svojrázne pokračovanie
tradície čajakovského humoru, ale najmä ako literárne stelesnenie
výhutníctva takých našincov, ktorí napríklad vymysleli „pánsky
chudobínec“, „kreditovo“, „Slovensko“ (bývalá Somorova krčma v Petrovci
keď sa tam predávalo lacné pivo) a pod.
Predtým ako publikoval
svoje cestopisné knihy, Vladimír Dorča „cestopisné“ reportáže z našich
krážov začal písať hodne skôr. Po nich nasledovali reportáže z Rumunska
a neskôr aj z iných európskych krajín: z Talianska, Grécka,
Nemecka....Jeho reportáže zo zámoria – z Austrálie a Kanady, v ktorých
zachytáva aj súčasný život slovenských vysťahovalcov z Vojvodiny,
vznikali od roku 1968 po rok 1996 a uverejňované boli najprv
časopisecky a potom aj knižne.
Keď ide o autorove
knižne vydané reportáže vidí sa mi, že je pre ne ilustratívna najmä
stať Kapitoly o kanadských Indiánoch, z knihy Rozmarné reportáže. Keď
som si pozornejšie prečitoval tieto texty nevdojak sa mi natisla
paralela medzi spomínanými cestopismi Kulpínčana Félixa Kutlíka a
Vladimíra Dorču. Takúto paralelu síce nemožno prijať bez výhrad, no
styčné body predsa sú. Nachádzam ich predovšetkým v sliedení za osudmi
a stopami Slovanov ktorí zanikli (u Kutlíka) a osudmi zámorských
Slovákov, najmä z Vojvodiny (u Dorču), ktorých taký osud nesporne čaká
už v relatívne blízkej budúcnosti. Zrejme takúto možnosť Vladimír Dorča
čitateľovi nedá, na rozdiel od Kutlíka, ani len pocítiť, avšak v
implicitnej hĺbke textu jej trpko-nostalgickú príchuť nemôže celkom
zatemniť ani autorov humorný nádych, ktorým ju prikrýva a odháňa.
Kapitoly o kanadských
Indiánoch tvoria kompaktný cestopisný celok, ktorého východisko činí
„teória“ autorovho hostiteľa, podnikateľa, v súčasnosti kanadského
Slováka pôvodom z Petrovca, že je „slovenské všetko od Moskvy po
Ottawu...a že sú dokonca i kanadskí Indiáni naši ľudia“. Autor potom,
akožto „pátrajúc“ po dôkazoch týchto tvrdení, nachádza „dôkazy“ o
„slovenskosti“ kanadských Indiánov, „dokladajúc“ ich nielen „hovoriacou
paličkou“ (ktorú keď zasadala rada starcov pohlavár držal v ruke a komu
ju podal, ten mal právo hovoriť), ktorá ho upomína na naše stužkami
ozdobené družbovské, či zváčovské „krivane,“ alebo „pravdou“, že
Indiáni modrým líčia „patíčku“ podobne ako Slováci, ale i vstupnou
citáciou textu Ladislava Ťažkého pod názvom Hangman Canadian Maple (Kat
kanadských javorov) s podobnou tematikou. Vpletajúc do týchto
fiktívnych, humorne ladených rámcov faktografické údaje o dejinách,
legendách a súčasnom živote a nádejach kanadských Indiánov s občasnými
paralelami so Slovákmi, autor dáva textu pútavosť i hravosť, ktorá je
súčasne svojráznym katarzným prvkom tak keď ide o osudy našincov, ako
aj o osudy Indiánov.
Podobnú hravosť s
humornými prvkami, i keď sú sujetovo inak postavené, nachádzame i v
textoch knihy Dobrodružstvá rytiera Pustého hradu. I keď aj tu v
podstate ide o knihu cestopisných reportáží, ona je žánrovo sčasti ostmodernisticky hybridná či eklektická – prelínajú sa v nej časy a
priestory, skutočnosť a fikcia, história a povesť, subjektívne a
objektívne a pod. a v súlade s tým aj samotné texty charakterizuje
významová viacrovinovosť literárne realizovaná v pásme rozprávača a
autorského postoja, v pásme faktografickom a v pásme mýtickom či
rozprávkovom.
V pásme rozprávača a
autorského postoja dominujú autorove osobné dojmy a myšlienky pri prvom
stretnutí s danými historickými objektmi (najčastejšie hradmi)
poväčšine humorne prifarbené. Vo faktografickej rovine udáva tie
najzákladnejšie historické fakty o tom či onom objekte, už či z
literatúry alebo z výkladov kustódov a v mýtickej, povesti späté s tými
historickými objektmi.
Červenou niťou týchto
textov je fiktívny dejový príbeh – sliedenie autorského rozprávača za
Ruženkou, ktorá je vlastne viac jeho chimérou, teda vidinou, či
preludom ako skutočnosťou so záverečným sklamaním keď ju konečne nájde.
Tento príbeh, ktorý je v
knihe Dobrodružstvá rytiera Pustého hradu akožto v pozadí, vo svojej
najnovšej knihe Potulky za Ruženkou autor vysúva do popredia, avšak
jeho funkcia v podstate zostáva nezmenená. Jeho archetypová
rozprávkovosť je tu vlastne tiež metaforou sliedenia za vidinou a
fiktívnym obrazom kolektívneho podvedomia a vedomia tých našincov –
„dolnozemšťanov“, ktorí si obraz Slovenska vytvorili na podklade jeho
velebenia v literatúre romantizmu a v ľudovej slovesnosti, s ktorými sa
rozprávač v ich forme, teda priamy rozprávač, stotožňuje:
„Ja by som však rád počul spev dievčat. Medzi nimi hlas mojej Ruženky. Ten by sa až ku mne dostal.
Avšak nepočujem,
A všade píše, že
slovenské dievčence pri práci spievajú. Keď pradú a perie párajú, keď
na potoku šaty perú, keď bielizeň žmýkajú, aj vtedy keď seno hrabú, a
tak by sa čakať dalo, aj keď lesné plody zbierajú.
Veď hádam sú aj také slovenské ľudové pesničky, ktoré maliny a černice ospevujú, dubáky, jaríky a kuriatka.
Aj čučoriedky...ale tie rastú vyššie ako je položená vysoká divá Poľana“ (s. 57).
V takomto kontexte sa
potom akožto stretáva, stotožňuje alebo hľadá aj v pesničkách
ospievaných furmanov alebo očovského či detvianskeho baču, ktorého
žandári nijako nemôžu zlapať, ba dokonca občas aj „rozmýšľa“ v duchu
piesní: „Čipkáru, čipkáru, pre živého boha, naozaj to bude Ruženka
moja?“ V týchto svojich potulkách za „dámou svojho srdca“ po Slovensku
sa vlastne stáva svojráznou slovenskou dolnozemskou obmenou Don Quijota
a naň upomína i formálne, lebo ho kamaráti - predseda a členovia
združenia priateľov zvolenského Pustého hradu - pasovali za čestného
rytiera toho hradu, spolu s bývalým primátorom Zvolena, ako
juhoslovanského novinára, ktorý prišiel na Slovensko zbierať materiál o
historických pamiatkach vrátane Pustého hradu. Potom sa už ako
novopečený rytier na darovanej „konskej mrcine“ poberá hľadať svoju
vidinu – milú Ruženku.
Takéto alebo podobné
hľadanie či sliedenie po vlastných vidinách je vlastne v hodnej miere
príznačné pre celú cestopiseckú tvorbu Vladimíra Dorču a snáď i celkový
jeho tvorivý profil. Akoby ho ustavične lákalo niečo neznáme v známom
či známo v neznámom, alebo smiešne vo vážnom a vážne v smiešnom – a
takým bol nielen vo svojich dielach ale aj v živote.
Prof. Samuel Boldocký
You have no rights to post comments