- Podrobnosti
-
Uverejnené 28. 04. 2009
Na slovíčko s novinárkou, koordinátorkou, „Hlasľudkou“
S Vladimírou Dorčovou z Kulpína
Osobný preukaz:
Meno a priezvisko: Vladimíra Dorčová
Dátum narodenia: 19. 10. 1981
Bydlisko: Kulpín
Láska: žurnalistika
Činnosť: novinárka, profesorka slovenčiny, koordinátorka Výboru pre informovanie NRSNM, predsedníčka Asociácie slovenských novinárov, spolupracovníčka Hlasu ľudu, Hospodárskych novín a Nového života, prekladateľka filmu režiséra Gordana Matića Ko spava kod orla i dva lava
Kto je Vladimíra Dorčová?
Podľa
môjho nebohého otca mala som sa volať „Hlasľudka“ a nie Vladimíra,
keďže som sa narodila práve v deň narodenín Hlasu Ľudu. Bolo akoby
predzvesťou, že raz-raz sa predsa dostanem do novinárskych vôd. Žijem v
Kulpíne, kde som zakončila Základnú školu Jána Amosa Komenského. V
školení som pokračovala na gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci a
potom som študovala slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity v
Novom Sade. Bola som recitátorkou, neskoršie som sa zapojila do
folklórneho súboru, kde som bola činná vyše 10 rokov, s väčšími alebo
menšími prestávkami. Počas študentských dní ma veľmi lákala práca na
škole. Nechcela som byť novinárkou. Videla som čo to znamená – nikdy
nie si doma, nemáš voľný čas...Keby ho aj bolo, aj vtedy rozmýšľaš o
práci, o dianiach. Dokonca, celá rodina proste žije novinárskym
životom. No, osud je osud – či gény sú gény a nepodarilo sa mi
odbehnúť. Dostala som sa do televízie a tam som pracovala niekoľko
rokov. Pred tým som však pravidelne spolupracovala s hlasľudovským
Detským kútikom, potom so samotným Hlasom ľudu a pravdaže bola som
členkou redakcie Vzlet. Vlani som sa však rozhodla pre inú prácu, ale
zasa nie mimo tejto oblasti. Skúsila som šťastie a dostala som sa na
post koordinátorky Výboru pre informovanie NRSNM a predsedníčky
Asociácie slovenských novinárov.
Ako vyzerali tvoje novinárske začiatky?
Keďže
pochádzam z novinárskej rodiny, nebolo veľkým prekvapením, že som sa v
novinárstve našla aj ja. Dlhé roky som popierala v sebe túto lásku, no
ujsť od nej sa mi nepodarilo. Zhodou okolností, dostala som sa do
slovenskej redakcie vtedajšej Televízie Nový Sad, dnes Televízie
Vojvodiny. Vtedy som ešte študovala, presnejšie – písala som diplomovku
keď mi zavolali z redakcie a ponúkli prácu. Nuž, záujem som mala a keď
som obhájila diplomovky, nastúpila som do práce. Boli to moje začiatky.
Tu som sa naučila základom televízneho novinárstva, na ktorých som
potom vedela aj sama budovať. Tie prvé asi 3 mesiace boli na
nezabudnutie. Mala som veľkú trému, bála som sa mikrofónu, ruky sa mi
triasli... No, po čase som už to bola ja, už som si ani nevedela
predstaviť, že nedržím v ruke mikrofón a že nemám predo mnou alebo za
mnou kameru. Veru, bolo to zaujímavé - aj pekné, aj menej pekné, s
chybami a bez chýb... Treba to skúsiť. Tie prvé mesiace bolo treba
prežiť, no nakoniec predsa bolo všetko v poriadku.
Mala som dobrého školiteľa. Do práce ma zasvätil súčasný zodpovedný
redaktor slovenskej redakcie televízie Vojvodiny Ján Čeman.
Tvoje prvé vysielanie?
Veľmi
rýchlo, už po tých 3-och mesiacoch som dostala na starosť vysielanie a
tak som sa vlastne za veľmi krátky čas stala redaktorkou vysielania.
Vtedajší zodpovedný redaktor mi navrhol aby som robila mládežnícke
vysielanie, keďže už dlhší čas nebolo v programe zastúpené. Mala som
obavy, no neváhala som. Z druhej strany, bolo to pre mňa výzvou. Tak
vzniklo moje prvé vysielanie – vysielanie pre mládež Hore – dolu. Prvý
raz bolo odvysielané 17. septembra 2005. Na to sa veľmi dobre pamätám.
Boli tam udalosti, ktoré mali zaujať mladých ľudí, tiež som si
vymyslela tri rubriky. Rubrika Smerovky, ktorá bola trochu serióznejšia
a sem patrili témy akými sú napr. drogy, študenti a také problémy.
Druhá rubrika mala názov Kult trezor, kde som zaraďovala predovšetkým
témy z oblasti kultúry, portréty mladých ľudí, kapely a podobne. Ďalej
tu bola rubrika Trendy, ktorá prinášala, ako už samé jej meno hovorí,
aktuality napr. zo sveta módy, zo života celebrít, o make-up a iné.
Teda o tom, čo je in a čo aut. Najväčším problémom bol sám názov
vysielania. Nevedela som si ho vymyslieť. Jedného dňa, keď sme sedeli
pri káve, rozprávali sme sa na túto tému a celkom náhodou kolega
povedal, že mohlo by byť Hore – dolu, akože sem i tam alebo niečo
podobné. Mne sa to celkom pozdávalo a tak vysielanie dostalo svoje
meno. Krstným otcom bol vtedajší zodpovedný redaktor slovenskej
redakcie TVNS Ján Ďurovka. Tak sa to začalo.
Odchod z televízie?
Z
televízie sa mi ťažko odchádzalo. No, človek si vždy hľadá niečo, o čom
si myslí, že by mohlo byť lepšie od toho čo už má. No, s novinárstvom
sa nelúčim. Stalo sa proste mojou srdcovou záležitosťou. Som však mladá
a ambiciózna a chcem vyskúšať niečo nové, zistiť či zvládnem aj inú
prácu. Je to ďalšou veľkou výzvou pre mňa, ale aj veľká zodpovednosť.
Čo ti novinárska práca dala do vena?
V každom
prípade bola (JE) to zaujímavá práca a verím, že som pokročila. Vždy
som nejako mala afinitu ku kultúre a k mladým ľuďom. Bola to veľmi
vzácna skúsenosť. Naučila som sa veľa toho o novinárstve, ale aj byť
silnejšou. Už ma nedokáže rozplakať každá vec, viem sa inak ako predtým
vyrovnať s boľavými situáciami, viem si ľahšie poradiť a naučila som sa
lepšej komunikácii s ľuďmi. To je to najvzácnejšie, čo som mohla
vyťažiť s tejto roboty.
Výbor pre informovanie NRSNM a Asociácia slovenských novinárov?
Práca sa
naplno rozbehla, tak Výboru ako i Asociácie. Podarilo sa nám vybaviť
administratívne záležitosti a Asociácia môže naplno fungovať. No, ciele
Výboru a Asociácie sa viac-menej kryjú. Asociácia však má na zreteli
predovšetkým edukáciu a uschopňovanie novinárov, Žurškoly, spoluprácu so Slovenskou republikou a podobne. Dôležité je však vypracovať novinársku sieť. Slovenských n
ovinárov v Srbsku ani nie je tak veľa, ale o sebe nevieme, alebo vieme
a málo spolupracujeme. Je to naozaj to najhoršie. Málo spolupracujeme,
nemáme vzájomné kontakty. Práve v tomto vidím základnú úlohu Asociácie.
Kto spí vedľa orla a dvoch levoch?
Prekladanie
dokumentárneho filmu o 71. Trenčiaskom pešom pluku bola tiež vzácna
skúsenosť. A najmä keď na tomto filme spolupracoval Darko Rundek
(hudba). Ide o nekonvenčný dokumentárny film režiséra Gordana Matića,
ktorý rástol neďaleko pomníka 44. slovenským vojakom rakúsko-uhorského
vojska v Šumariciach, ktorých popravili v prvej svetovej vojne preto,
že sa vzbúrili a bojovali za vlastnú slobodu. Film vznikol za
spolupráce produkcií Trigon zo Slovenska a Kreativno z Kragujevca.
Inak, do filmového tímu som sa dostala celkom náhodou. Pri príležitosti
výročia kragujevskej vzbury bola som s televíznym tímom sledovať túto
udalosť a zoznámila som sa s režisérom filmu. Vymenili sme si kontakty
a o necelý týždeň mi zavolal kvôli spolupráci. Robila som preklady, zo
slovenčiny do srbčiny a opačne. Som veľmi hrdá na tento tím a prácu,
ktorú sme urobili.
Odkaz pre začínajúcich novinárov a všetkých tých, ktorí sa nadchýnajú a rozmýšľajú o žurnalistike?
Takto by
asi znel krátky odkaz ženy, ktorá sa učí byť novinárkou: treba si byť
vedomý, že nie každý môže byť novinár a nie každý by sa mal do toho
dávať. Treba vyskúšať, lebo je to zaujímavá a nikdy nie nudná práca,
ale keď sa náhodou nepodarí, nie je zbabelé povedať „ja to nie som“.
Takže vyskúšajte, počúvajte vlastný tep a on Vám povie, či novinárom
ste.
Andrea Speváková
You have no rights to post comments
Komentárov