S Vladimírou Dorčovou z Kulpína

Na slovíčko s novinárkou, koordinátorkou, „Hlasľudkou“
 
S Vladimírou Dorčovou z Kulpína
 
vladusa
 
Osobný preukaz:
Meno a priezvisko: Vladimíra Dorčová
Dátum narodenia: 19. 10. 1981
Bydlisko: Kulpín
Láska: žurnalistika
Činnosť: novinárka, profesorka slovenčiny, koordinátorka Výboru pre informovanie NRSNM, predsedníčka Asociácie slovenských novinárov, spolupracovníčka Hlasu ľudu, Hospodárskych novín a Nového života, prekladateľka filmu režiséra Gordana Matića Ko spava kod orla i dva lava
 
Kto je Vladimíra Dorčová?
 
Podľa môjho nebohého otca mala som sa volať „Hlasľudka“ a nie Vladimíra, keďže som sa narodila práve v deň narodenín Hlasu Ľudu. Bolo akoby predzvesťou, že raz-raz sa predsa dostanem do novinárskych vôd. Žijem v Kulpíne, kde som zakončila Základnú školu Jána Amosa Komenského. V školení som pokračovala na gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci a potom som študovala slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. Bola som recitátorkou, neskoršie som sa zapojila do folklórneho súboru, kde som bola činná vyše 10 rokov, s väčšími alebo menšími prestávkami. Počas študentských dní ma veľmi lákala práca na škole. Nechcela som byť novinárkou. Videla som čo to znamená – nikdy nie si doma, nemáš voľný čas...Keby ho aj bolo, aj vtedy rozmýšľaš o práci, o dianiach. Dokonca, celá rodina proste žije novinárskym životom. No, osud je osud – či gény sú gény a nepodarilo sa mi odbehnúť. Dostala som sa do televízie a tam som pracovala niekoľko rokov. Pred tým som však pravidelne spolupracovala s hlasľudovským Detským kútikom, potom so samotným Hlasom ľudu a pravdaže bola som členkou redakcie Vzlet. Vlani som sa však rozhodla pre inú prácu, ale zasa nie mimo tejto oblasti. Skúsila som šťastie a dostala som sa na post koordinátorky Výboru pre informovanie NRSNM a predsedníčky Asociácie slovenských novinárov.
 
Ako vyzerali tvoje novinárske začiatky?
 
Keďže pochádzam z novinárskej rodiny, nebolo veľkým prekvapením, že som sa v novinárstve našla aj ja. Dlhé roky som popierala v sebe túto lásku, no ujsť od nej sa mi nepodarilo. Zhodou okolností, dostala som sa do slovenskej redakcie vtedajšej Televízie Nový Sad, dnes Televízie Vojvodiny. Vtedy som ešte študovala, presnejšie – písala som diplomovku keď mi zavolali z redakcie a ponúkli prácu. Nuž, záujem som mala a keď som obhájila diplomovky, nastúpila som do práce. Boli to moje začiatky. Tu som sa naučila základom televízneho novinárstva, na ktorých som potom vedela aj sama budovať. Tie prvé asi 3 mesiace boli na nezabudnutie. Mala som veľkú trému, bála som sa mikrofónu, ruky sa mi triasli... No, po čase som už to bola ja, už som si ani nevedela predstaviť, že nedržím v ruke mikrofón a že nemám predo mnou alebo za mnou kameru. Veru, bolo to zaujímavé - aj pekné, aj menej pekné, s chybami a bez chýb... Treba to skúsiť. Tie prvé mesiace bolo treba prežiť, no nakoniec predsa bolo všetko v poriadku. Mala som dobrého školiteľa. Do práce ma zasvätil súčasný zodpovedný redaktor slovenskej redakcie televízie Vojvodiny Ján Čeman.
 
Tvoje prvé vysielanie?
 
Veľmi rýchlo, už po tých 3-och mesiacoch som dostala na starosť vysielanie a tak som sa vlastne za veľmi krátky čas stala redaktorkou vysielania. Vtedajší zodpovedný redaktor mi navrhol aby som robila mládežnícke vysielanie, keďže už dlhší čas nebolo v programe zastúpené. Mala som obavy, no neváhala som. Z druhej strany, bolo to pre mňa výzvou. Tak vzniklo moje prvé vysielanie – vysielanie pre mládež Hore – dolu. Prvý raz bolo odvysielané 17. septembra 2005. Na to sa veľmi dobre pamätám. Boli tam udalosti, ktoré mali zaujať mladých ľudí, tiež som si vymyslela tri rubriky. Rubrika Smerovky, ktorá bola trochu serióznejšia a sem patrili témy akými sú napr. drogy, študenti a také problémy. Druhá rubrika mala názov Kult trezor, kde som zaraďovala predovšetkým témy z oblasti kultúry, portréty mladých ľudí, kapely a podobne. Ďalej tu bola rubrika Trendy, ktorá prinášala, ako už samé jej meno hovorí, aktuality napr. zo sveta módy, zo života celebrít, o make-up a iné. Teda o tom, čo je in a čo aut. Najväčším problémom bol sám názov vysielania. Nevedela som si ho vymyslieť. Jedného dňa, keď sme sedeli pri káve, rozprávali sme sa na túto tému a celkom náhodou kolega povedal, že mohlo by byť Hore – dolu, akože sem i tam alebo niečo podobné. Mne sa to celkom pozdávalo a tak vysielanie dostalo svoje meno. Krstným otcom bol vtedajší zodpovedný redaktor slovenskej redakcie TVNS Ján Ďurovka. Tak sa to začalo.
 
Odchod z televízie?
 
Z televízie sa mi ťažko odchádzalo. No, človek si vždy hľadá niečo, o čom si myslí, že by mohlo byť lepšie od toho čo už má. No, s novinárstvom sa nelúčim. Stalo sa proste mojou srdcovou záležitosťou. Som však mladá a ambiciózna a chcem vyskúšať niečo nové, zistiť či zvládnem aj inú prácu. Je to ďalšou veľkou výzvou pre mňa, ale aj veľká zodpovednosť.
 
Čo ti novinárska práca dala do vena?
 
V každom prípade bola (JE) to zaujímavá práca a verím, že som pokročila. Vždy som nejako mala afinitu ku kultúre a k mladým ľuďom. Bola to veľmi vzácna skúsenosť. Naučila som sa veľa toho o novinárstve, ale aj byť silnejšou. Už ma nedokáže rozplakať každá vec, viem sa inak ako predtým vyrovnať s boľavými situáciami, viem si ľahšie poradiť a naučila som sa lepšej komunikácii s ľuďmi. To je to najvzácnejšie, čo som mohla vyťažiť s tejto roboty.
 
Výbor pre informovanie NRSNM a Asociácia slovenských novinárov?
 
Práca sa naplno rozbehla, tak Výboru ako i Asociácie. Podarilo sa nám vybaviť administratívne záležitosti a Asociácia môže naplno fungovať. No, ciele Výboru a Asociácie sa viac-menej kryjú. Asociácia však má na zreteli predovšetkým edukáciu a uschopňovanie novinárov, Žurškoly, spoluprácu so Slovenskou republikou a podobne. Dôležité je však vypracovať novinársku sieť. Slovenských n ovinárov v Srbsku ani nie je tak veľa, ale o sebe nevieme, alebo vieme a málo spolupracujeme. Je to naozaj to najhoršie. Málo spolupracujeme, nemáme vzájomné kontakty. Práve v tomto vidím základnú úlohu Asociácie.
 
Kto spí vedľa orla a dvoch levoch?
 
Prekladanie dokumentárneho filmu o 71. Trenčiaskom pešom pluku bola tiež vzácna skúsenosť. A najmä keď na tomto filme spolupracoval Darko Rundek (hudba). Ide o nekonvenčný dokumentárny film režiséra Gordana Matića, ktorý rástol neďaleko pomníka 44. slovenským vojakom rakúsko-uhorského vojska v Šumariciach, ktorých popravili v prvej svetovej vojne preto, že sa vzbúrili a bojovali za vlastnú slobodu. Film vznikol za spolupráce produkcií Trigon zo Slovenska a Kreativno z Kragujevca. Inak, do filmového tímu som sa dostala celkom náhodou. Pri príležitosti výročia kragujevskej vzbury bola som s televíznym tímom sledovať túto udalosť a zoznámila som sa s režisérom filmu. Vymenili sme si kontakty a o necelý týždeň mi zavolal kvôli spolupráci. Robila som preklady, zo slovenčiny do srbčiny a opačne. Som veľmi hrdá na tento tím a prácu, ktorú sme urobili.
 
Odkaz pre začínajúcich novinárov a všetkých tých, ktorí sa nadchýnajú a rozmýšľajú o žurnalistike?
 
Takto by asi znel krátky odkaz ženy, ktorá sa učí byť novinárkou: treba si byť vedomý, že nie každý môže byť novinár a nie každý by sa mal do toho dávať. Treba vyskúšať, lebo je to zaujímavá a nikdy nie nudná práca, ale keď sa náhodou nepodarí, nie je zbabelé povedať „ja to nie som“. Takže vyskúšajte, počúvajte vlastný tep a on Vám povie, či novinárom ste.
 
vladusa 
vladusa
 
Andrea Speváková

Komentárov  

0 #3 panikoord 2009-05-05 12:35
Nemám. Odporučíš mi niekoho? :-)
Nahlásiť administrátorovi
0 #2 Andrea 2009-05-03 09:04
Kto? Vladimíra či Andrea? :dry:
Nahlásiť administrátorovi
0 #1 Gabikaa 2009-05-01 15:51
Wau...všetko je to čo si povedala pekné. A svojho fotografa ešte nemáš?
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články