V evanjelickom kostole v Senici /Slovensko, Myjavský seniorát/ pripravili spomienkové stretnutie, venované štyrom generáciám Braxatorisovcov. Bol to otec Ondrej Braxatoris-učiteľ, syn Andrej Sládkovič /vl. menom Braxatoris/- kňaz, spisovateľ a básnik, vnuk Martin Braxatoris – Sládkovičov-kňaz, spisovateľ a pravnuk Pavol Braxatoris-právnik, textár a libretista. Všetkých slovom pripomenul domáci farár Juraj Šefčík.
Prvá spomienka patrila najmladšiemu z nich Pavlovi Braxatorisovi, narodenému pred 105 rokmi v Senici. Zdedil po svojich predkoch umelecký talent, písal pútavé texty, ktoré zhudobnil známy skladateľ Gejza Dusík. A tak chrámom zneli piesne: Najkrajší kút v šírom svete, Modrá ruža, Dedinka v údolí, Čo sa mi môže stať a tiež jeho najznámejšia Rodný môj kraj. Všetky veľmi pekne zaspievali domáci, ale aj bratislavskí speváci.
Seničanom je pravdaže najbližší Martin Braxatoris – Sládkovičov, ktorý v Senici pôsobil 42 rokov od roku 1892 až do svojej smrti, ktorej 80. výročie si v tomto roku pripomíname.Pán Šefčík prečítal text, ktorý pri spomienke 40. výročia jeho úmrtia napísala dcéra Mária Jakubéciová. Boli to zaujímavé a aj nevšedné príhody z jeho života, tak, jako ich ona sama videla.
Keďže v literárnej tvorbe Martina Braxatorisa boli aj texty mnohých nábožných piesní, speváci v závere popoludnia zaspievali aj niektoré z nich.
Oľga Zlochová
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)