Hraničiarske chodníky generácií

„Už tu, v Austrálii som čítal nejakú knihu, kde hlavný junák, určitý rakúsky dôstojník, priamo z Viedne, za pokutu dostal rozkaz zbaliť sa a isť do Banátu, na vtedajšiu vojenskú hranicu. Opis tej jeho cesty do tých krajov a hlavne nekonečné pustatiny zaviate snehom u človeka vzbudzovali pocit hrôzy. Podobalo sa to vyhnanstvu na Sibír. Aj začiatky Austrálie sú poznačené historkami nedobrovoľných „vysťahovalcov", išlo sa sem z trestu. Na sedem rokov, čo sa pre najmenší priestupok menilo v ďalších sedem a tak to bolo do konca života. Ak to bol väzeň „Jeho veličenstva", sotva tam bola nádej na návrat, len vojak, strážca väzňov a im podobní, ešte mali nejakú nádej. Aká to irónia národných osudov. Kam iní išli z trestu, my sme sa hnali von dobrovoľne." Uvažuje Jozef Boboš narodený 1948 v Padine.

 

Jozef Boboš a autor textu

 

Jozef Boboš a autor textu

 

„Vezmime si takú Padinu. Táto dedina sa spomína ako opustená, ešte pred príchodom Slovákov. Ležala na území tzv. vojenskej hranice a vrchnosti sa ju pokúšali osídliť, ale to nešlo. Plán vždy skrachoval. Nikto tam nechcel byť a ak sa aj niekto nadal, vtrhli Turci a dedina spustla. Konečne, za panovania cisára Františka I. rozhodlo sa sem priviesť Slovákov. Skúsiť to s nimi, či s nami a tak v roku 1806. prišli sem aj prvé slovenské rodiny z gemerskej, nitrianskej, novohradskej a peštianskej stolice. Spolu 80 rodín. Na dobrú vojenskú posádku, bolo to málo a preto v 1808. roku presúva sa sem ďalších 80 rodín. Po tejto „druhej vlne", príchod ďalších je už len sporadický. Do tejto „druhej vlny" zapadá aj príchod rodiny Bobošovej."

„Koľko viem, u nás sa nikdy neviedla žiadna rodinná kronika. Minulosť sa prenášala ústne. Odchádzajúce generácie svoje pamäti prenášali na dochádzajúce, ale predsa, pamätalo sa. Spomínalo sa. Aspoň to, čo sa udialo po príchode na Dolnú zem. Prišli sme sem niekde zo slovensko – maďarského pomedzia, čiže z nejakej hranice, z oblasti ktorá dnes patrí k Maďarsku. Vraj otca a jeho synov prilákala vidina žitia na nepokojnej hranici, ale ja si myslím, že to bola skorej vidina získania zeme, lebo hneď po príchode aj získali nejakú zem, za čo potom bolo potrebné slúžiť vo vojenskom pluku. Toto sa im ale nepozdávalo. Rodina si posadala za „okrúhly stôl" a rozhodovalo sa a sa aj rozhodlo. Ten najsilnejší, čo vypadá ako Valibuk, ten má najlepšie šance na prežitie v zrážkach s Turkami. Rúbanie šabľou mu bude len hračkou. Ten odslúži za všetkých."

„Kým on slúžil, bratia si v pokoji hospodárili a zakladali si rodiny, kým ten, ako Valibuk, na dôvažok za tú službu v pluku, vyslúžil si aj po jednom jutre pre každý rok a keď sa po 9. rokoch vrátil živý a zdravý, dožadoval sa svojho podielu. Už nepomohol ani okrúhly stôl. Krv vzplanula a ako zhavranelí bratia, vrhli sa jeden, na druhého a na majetok. Bolo po rodinnom pokoji. Všetko sa rúbalo, sekalo na štyri čiastky a potom sa rozbehali po slovenskom svete na Dolnej zemi. Každý pošiel v inú stranu."

„To náhle vzplanutie krvi a tvrdohlavosť je nám asi zakódovaná v génoch a lietanie svetom sme asi dostali pitím tej padinskej vody, z tých hlbokých studní, kde sa voda „mlela", lebo všetci Padinčania vyletujú do sveta. Nájdeš ich aj v Bulharsku, v Argentíne, Spojených štátoch, v Kanade a aj tu, v Austrálii a na Novom Zealande. Môj prastarý otec Pavel, vybral sa do Sriemu, lebo vraj nechce viacej trpieť nedostatkom vody. Chce ju mať na dosah ruky a osadil sa priamo na hraničnej rieke Sáve. Z druhej strany bolo Turecko, či ich provincia Serbistán. Boľovce sa nám stali domovom. Rodina sa vzmáhala, ale okrem dvoch synov, mnoho iného sa nezgazdovalo. Starší syn Pavel, môj starý otec, priženil sa do majetnejšej rodiny Kolecových a vyplával z toho začarovaného kruhu biedy. Rodina Kolecová, (z nej pochádza aj bývalý kňaz Ondrej Kolec), vlastne časť tejto rodiny sa neskoršie presídlila do Argentíny.

„Prišla I. sv. vojna a toho Uhorska a maďarčenia sme mali dosť. Panslavizmus, ako idea, šteklil. Nažívanie so srbskou dedinskou menšinou bolo dobré, Belehrad len na dosah ruky, všetko to učinilo svoje. Kým Slováci z Dolnej zeme bojovali v radoch Rakúsko – Uhorskej armády, hynuli na Pijave, na ruskej fronte, zatiaľ časť boľovských Slovákov prebehávala cez Sávu, do Srbska a tu vstupovali do srbskej armády, ktorá neustále „takticky" ustupovala. Cez Srbsko, Albánsko, až po Krf, Solún a takto bojovala za slobodu Slovanov. Aj ten nový pomník, čo nám prednedávnom postavili v Boľovciach, v čase erupcie „utláčaných" národných vášní, asi má svoje opodstatnenie. Srbskú „šajkaču" nosili mnohí Slováci – Boľovčania.

„Po vojne, pri rozdeľovaní majetkov na novozískanom území Vojvodiny, niečo z tej „vojnovej koristi" sa ušlo aj našej rodine. Pribudlo zopár jutár zeme. Na scénu rodinnej histórie dochádza teraz už aj môj otec, Pavel a je tu aj II. sv. vojna. Ako juhoslovanský vojak, hneď padol do zajatia Talianom. Odvliekli ho do Albánska. Odtiaľ ho presunuli do Talianska, do mesta Bari, ale keďže tu už bol aj 1943. Rok a kapitulácia Talianska, dostali ho Nemci. Tu však dlho „netrpel". Keď zistili, že je Slovák, príslušník „spriateleného" národa, že pochádza z územia vtedajšieho Chorvátska, zase „spriatelená" krajina, poslali ho do Záhrebu a tu mu navliekli rovnošatu domobrana. V nej sa dočkal aj zakončenia vojny. Z troch bratov, vojnu prežili dvaja. Po vojne nastal „nový poriadok". Zakladali sa družstvá a zase sa rozvírili vášne. Jeden brat pochopil „význam socializmu" a súhlasil s družstvom, kým druhý, ani počuť. Majetok sa rozdelil."

„Môj otec sa rozhodol pre súkromné hospodárenie. Obrábal si 20 jutár. Choval 5 detí. Nebolo to najľahšie, lebo tá sriemska pôda nie je taká štedrá, ako v Báčke. Vždy hovoril, že sestry sa povydávajú a ochrana majetku, rodinného mena je len na mne. Nechcel som o tom, ani počuť. Nechcel som byť sedliakom a v škole som nebol najhorší, nuž pánovi farárovi Štrbovi sa podarilo presvedčiť otca, aby ma poslali do Petrovca. Do gymnázia. Na tento ústav, kde sa vychovávala slovenská inteligencia, lenže... no lenže práve vtedy zanikol gymnaziálny internát a na súkromné platenie „kostu", peniaz nepostačoval. Do rodinnej dilemy sa zamiešal aj najstarší švagor, Juraj Hruškár. Keď už vraj nechcem byť sedliakom, do školy nemôžem, prečo by som nešiel s nim do Starej Pazovy? Tam sa vyučím remeslu sústružníka. Stal som sa učňom."

„Po zachodení sa v Pazove, po roku ma prijali do väčšieho podniku v Zemune a tu, ako všetka slovenská mládež, aj ja som začal prekračovať Dunaj. Chodieval som do Belehradu, do tamojšieho parku. Toho „pravého, slovenského" .Vo víkendové večeri sa tu schádzala Slovač a robili sa známosti, ktoré vyúsťovali v manželstvá. V tomto parku som objavil aj svoju budúcu. Bola z Padín. Prečo sa tá slovenská mládež držala spolu? Tak, boli sme v „cudzom" svete, a mali sme pocit, že predsa sme len Slováci. Vyhľadávali sme si svoju slovenskú spoločnosť. I keď v materinskej reči som zakončil len prvé štyri ročníky u učiteľky Krajčovej z Petrovca, predsa aj ďalšie štyri roky som sa učil tak jazyku, ako aj kultúre svojho národa. Tu nám slovenčinu prednášala bývalá bratislavská štátna učiteľka Marta Kvasová – Okályiová, vdova po farárovi Kornelovi Kvasovi. Bola prísna a tvrdo sme robili, ale nás aj naučila. Podarilo sa jej vštepiť nám lásku k rodu, lásku k reči. Ďakujem jej za tú námahu."

„Kým moja budúca navštevovala strednú ekonomickú školu, ja som dostal pozvanie odskákať si vojenskú povinnosť, ale po návrate už aj bola svadba a o pár mesiacov už sme aj vyleteli do sveta. Do sveta ma nehnala nemožnosť rozvinutia krídel v socializme, či tlak čižmy utláčateľa, národnostná perzekúcia a podobné atribúty avanturistickej emigrácie, i keď akési dobrodružstvo bolo aj vo mne. Hlavne to bola vidina a nádej na lepší zárobok, na lepší život, na lepšie zabezpečenie si rodiny a aj vzdialenie sa od osudu žitia na hranici."

„V tom čase, v roku 1970 vagónmi sa vyvážalo ľudí. Svetom moje... Ak by to tak nebolo, nastala by hrozná nezamestnanosť. Bolo by tam biedárov na milióny. Ľudia sa hnali do Ameriky, Francúzska, Švédska, Austrálie, ale hlavne do Nemecka. Tam sme šli aj my. A zase na hranicu. Do západného Berlína. Prečo tam? Nuž v tomto meste už dlhšie žil aj ten najstarší švagor, Hruškár, ale nezotrval tam dlho. Prešiel do Austrálie. Ja, potomok starých hraničiarov našiel som sa znovu na hranici. Na tej najhorúcejšej hranici „chladnej vojny". Teraz nepriateľom nebol Turek, ale Rus, Čech, Poliak, Slovák... nevoňalo mi to. Berlín, - už samé meno prezrádza,- že tu svojho času žili Slovania, bratia. Mestské múzeum je plné pamiatok na ich život. Aký to osud. Život celého národa vmestili do vitrín múzea. Kde je tu moja budúcnosť? Na plátne nejakého hollywoodského producenta, ako posledný Mohikán? Kým som sa ešte nevyznal v reči, v nemčine, to mi ani tak nevadilo, ale postupne ten kameň zaľahol na moju dušu. I napriek tomu, že som ešte vtedy nepoznal verše Kollárovej „Slávy dcéry", predsa som cítil, videl, že pred slziacim okom ležala zem, svojho času kolíska môjho národa a teraz jeho rakev. Hlavne sa ma dotklo, keď mi vedúci raz povedal, že z Poliakov a Slovákov bývajú výborní Nemci. Bude aj z teba. Nič, utekaj z tejto krajiny zapáchajúcej smrťou Slovanstva, ale kam?"

„V Austrálii som už mal dve sestry a obe písali, že sa im tam dobre vodí. Funguje vraj aj slovenský spolok, cirkevný zbor a pod. Mňa však Austrália nikdy nelákala. Bola ukrutne ďaleko a nedalo sa „odskočiť" domov, ako sme to dosiaľ robili. Teraz však vidím, že práve tá blízkosť k domu nás poriadne hatila. Nedovolila aby sa nám pretrhla „pupočná šňúra". Tá sa len roztiahla. Sedeli sme na dvoch stoličkách. Ani tuto nebudem, ani tatam nepôjdem. V Nemecku sme robili ako gastarbeiteri, uchyľovali sa v maličkých bytíkoch. V tej biede sme však šetrili, aby sme si doma nastavali paláce, v ktorých sotva kedy budeme bývať. Stavali si trpaslíci svoje paláce v ríši motýľov. Aj my, ako spústa bývalých Juhoslovanov, zakúpili sme si krásny priestranný byt, rovno v strede Osijeku, v Chorvátsku. Budeme tam, akože bývať. Z tohoto kraja sme mali hodne priateľov, ba až aj kmotrovcov a samé mesto ani nie je tak ďaleko od Bóľoviec. Aj tam býva hodne Slovákov. Aké šťastie, že sme ten byt aj predali. Že sme sa tam neusadili. Keď Berlín prestal byť horúcou hranicou chladnej vojny, Osijek ho vystriedal. Stal sa opravdivou ohnivou hranicou. Bili tu delá, hynulo sa... vášne búrali bratstvo, dejiny.

„Po 9. rokoch dopisovania sa so sestrami, rozhodol som sa urobiť im návštevu a vidieť to na vlastné oči. Prišiel som, videl som, rozhodol som. Po návrate do Berlína, podal som si žiadosť. Prijali nás. Po príchode sem, po rozhľadení sa, zohnaní si zamestnania a pod. z ušetrených peňazí v Nemecku, bolo aj na zakúpenie si domu. Osadili sme sa v predmestí North Sunshine. Ani tento, už druhý začiatok, nebol ľahký. Zase sme sa museli učiť novej reči, novému spôsobu žitia, novému poriadku, robiť si nových priateľov atď. atď. Často sme ľutovali svoje nerozvážne rozhodnutie z 1975. roku, kedy sme sa v poslednej chvíli odradili od Austrálie. Teraz by sme už mali všetko za sebou. Prvé zamestnanie, a ešte vždy tam aj robím, zohnal som si v jednom tunajšom mäsokombináte. Vôbec to nie je zlé. V Nemecku som začínal vo svojom remesle, ako sústružník, avšak lepší zárobok bol na stavbách, nuž „prekvalifikoval" som sa, ale predsa svoju „nemeckú kariéru" som zakončil v mäsokombináte. V Austrálii som len predĺžil na tejto mojej ceste osudu. Zvyknúť si na Austráliu, vôbec nebolo ťažko, veď okolo seba som mal veľa Slovákov. Na tomto pracovnom mieste som sa dopracoval po vedúceho oddelenia údenín a hotových jedál. S manželkou Annou to bolo trochu ťažšie. Ten prechod z európskeho, na austrálsky spôsob žitia, ťažšie znášala. Túžila po „časnosti", či po tom, „Danas jesmo, sutra nismo". Chýbal jej ten bohémsky život, kaviarničky a aj starí priatelia."

 

Jozef Boboš

 

Jozef Boboš

 

„S deťmi však bolo najhoršie. Všetky tri dcéry sa narodili v Nemecku. Pred tunajšími zákonmi a aj v štatistikách sú to Nemky, avšak aký omyl. Všetky sú roduverné Slovenky. Aj do dnes, vedľa angličtiny, všetky hovoria po slovenský. Celkom plynule. Ani srbčina im nejako väčšmi neunikla, čiže všetky sú trilinguálne. Trvalo to niekoľko mesiacov, kým prestali zo školy chodiť s plačom. Strašne im vadilo, že nevedeli po anglicky. Tú spoločenskú izolovanosť a aj tunajšie horúčavy znášali veľmi ťažko. V Nemecku, keď sa teplomer vyšplhal nad 25°C, škola nepracovala a tu, no vyjde to aj na 40°C a škola pracuje. Akoby nič. Postupom času, aj tu sme urobili kruh priateľov. V tomto nám najviacej pomohol spolok a cirkev. Z dievčeniec vyrástli už pravé dievky, ba prvá sa aj vydala. Len za Slováka, takže dnes už mám aj tri vnučky. V rodine sa hovorí len po slovenský. Veď ako by aj inak? Viete si predstaviť taký absurd, kde v slovenskej rodine rodičia s deťmi komunikujú po anglicky? Veď tým im len ubližujú. Priprávajú ich o jednu reč. Priprávajú ich o dedičstvo. Priprávajú ich o kultúru a aj o pochopenie iných. Tu sme predsa z celého sveta a každý má nejaké problémy. V Nemecku sme sa cítili akoby opustení. Nemali sme tam ani Slovákov a ani krajanský život, vlastný cirkevný zbor a pod. Tu je to celkom inak a dobre je to."

 

„Keď som vyrastal, otec mi bol presbyterom tamojšieho ev. zboru, nuž ten cirkevný život mi chýbal. Po príchode sem, mal som možnosť hneď sa aj aktívne zapojiť do krajanského života a zapojil som sa. V cirkevnom výbore som si odslúžil tri mandáty a potom ešte tri, vo výbore spolku tiež tri mandáty. Priložil som aj svoje ruky a štafetu odovzdávam novej generácii. Táto otázka generačnej zmeny sa už stáva akútnou. My starneme a nové generácie majú už inú predstavu, ako by ten náš spoločenský život mal vypadať. V ktorom smere sa uberať. Tento život budeme mať len taký, aký si ho sami vybudujeme. Keď nám dcéry „odletia", keď v dome zostaneme len my dvaja, neraz rozmýšľam, čo budeme robiť. Šteklí nás idea zakúpenia si nejakej farmičky a žiť si mimo mesta, mimo tohto hluku, tlačenice...Už by sme chceli mať aj relatívny pokoj. Byť v prírode. Po čase sa určite ozvú aj choroby, reuma a tomu podobné nuž rozmýšľame isť tam, kde je teplejšie, kde menej prší. Niekde ku povodiu rieky Murray. Tam sú dni krásne, slnečné, vzduch je suchý a celá oblasť je utešená. Všade sa to zavlažuje, všade sa to zelená a všetko sa tam rodí. Lenže aj táto rieka je nejakou hranicou. Nachádza sa medzi štátom Victoria a Nový Južný Wales, čiže zase ma ten osud zavedie ku hraniciam, ale teraz už pokojným. Veď tá hranica vlastne ani nejestvuje, len ako administratívna hranica. Život, osud, či v mojom prípade osud až niekoľkých generácií, je hraničná čiara. Možno mi aj telo bude odpočívať niekde na hranici tejto novej adaptovanej vlasti, no srdce iste bude len medzi Slovákmi a duša, mám nádej, že u Boha."

 

....................................

 

Takto Jozef Boboš uvažoval v roku 1995. Od vtedy ubehlo už 10 rokov a situácia sa zmenila. Dcéry sa povydávali. Jedna je za Slovákom, druhá za Macedóncom a tretia za Talianom. Vnúčeniec je už celá kopa. Medzičasom si aj vystavali nový dom, krásny, pravý palác, ale už sú tu aj roky. Začali trápiť aj „vážnejšie" choroby. Od tej roboty v mäsokombináte, na rukách sa mu otvorili rany. Lieči si to, ale nejako bez väčšieho úspechu. Asi pôjde do penzie. Či z toho sna o nejakej farmičky v povodí Murray niečo bude, ukáže doba. Ešte vždy o tom rozmýšľa, premýšľa, ale či mu zdravie dovolí aj tento krok, zatiaľ je to veľký otáznik.

 

Ján Kulík – 2006

 

-----------------------------------

 

Píše sa rok 2015. Jozef je už v penzii, zdravie mu je naštrbené, takže asi z tej farmičky na Murray rieky nebude nič. Sily nestačia.

 

Ján Kulík -2015

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Vladimír Labáth (1922 – 1997)

Život

Dym z cigarety.
Kytica nádejí.
Večný boj o svety.
Jeden strom v aleji.

Túha po niečom.
Zlato a mozole.
Radosť pod mečom.
Zločinci v kostole.

Žízeň po krvi.
Volanie prorokov.
Túha byť prvý.
Závody stá rokov. ...

 

Posledné komentáre

Posledné články