Farárov krátky beh života

„Môj milý priateľ Emil Kolény, najpilnejší a najlepší žiak zo všetkých bohoslovcov, odišiel do Kulpína k otcovi za kaplána, až pozdejšie vybral sa na viedenskú bohosloveckú fakultu, kde sme sa sišli zase r. 1860..." Okrem iného píše Jozef Ľudovít Holuby v článku, ktorý bol písaný pre Slovenské Pohľady, do ktorých Holuby usilovne prispieval. Vyšiel tam roku 1909 a možno si ho prečítať TU: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/905/Holuby_Z-mojich-kandidatskych-casov/1. Emil Kolény (1835 – 1915) sa narodil v Kulpíne, kde jeho otec Daniel Koléni (Kolény) bol evanjelickým farárom. Hajdušickým farárom sa stal roku 1869 a tamojší cirkevný zbor viedol 40 rokov.

V hajdušickom cirkevnom zbore, ktorý v súčasnosti vedie Mgr. Sladjan Daniel Srdić, si tie dávne roky nedávno sprítomnili, keď 7. júna 2015 v tejto osade usporiadali Misijný deň pre Banát. Služby Božie pod heslom - „Vzor svedka na ceste za Kristom" boli venované pamiatke stého výročia smrti farára Emila Kolényho. Jeho autobiografiu zachytenú pri kanonickej vizitácii CZ Hajdušica 23.-24. augusta 1887. roku pripravil a upravil Mgr. Jaroslav Javorník, PhD. farár v CZ Kulpíne. Ponúkame ju v autentickom znení:

 

Foto: SECAV Aradáč

 

Foto: SECAV Aradáč

 

Farárov krátky beh života

Pavel Emil Kolenyi, splodený rodičmi Danielom Kolenyi (od r. 1826 farár v Novej Šove,a od roku 1832 na Kulpíne v stol. Báč-Bodrodckej, pozdejšie dekan a senior, + dňa 17.okt.1873 na Kulpíne) a Emiliou Géč( nar. v Červenke r. 1811, zomrela na Kulpíne 1846) , nastúpil cestu v tomto úrade na Kulpíne, dňa 18.feb.1835. Vzdelával sa v nasledujúcich školách a učilištiach: 1839 - 1844 pod Karolom Bohúny na Kulpíne; 1844-1848 a na novo 1850-1851 pod Karolom Svarínyi a velhlasným Michalom Godra na novo - vrbaskom podgymnáziume; 1851-1855 pod arcipilným Juliusom Peti Andrejom Domanovským, Florianom Lukeš, Jánom Schleifer, Juliom Dulloš, Georganom Golnhoferom, Danielom Semian a pod znamenitým pedagógom, veľkým učencom a humánnym Jonathanom Haberern na sarvaškom podgymnáziu; 1855-1858 pod Andrejom Michnany, Ludvigom Emeriery, Štefanom Boleman, Samuelom Líška, Samuelom Krumph, Viliamom Šimko, Pavlom Lichner a Samuelom Čečelka na prešporskej theológii; od aprila - júla 1861 pod Karolom Kuzmanym, Karolom Otto a Gustavom Rosskoff na viedeňskej theolog. faculte. Jeho najmilšie štúdia boly: vo Vrbási: latinská reč, menovite syntaxis vulgaris a ornata a periodologia; v Sarvaši: mathesis, physica, geognosia, všeob. dejepis a nemecká reč; v Prešporku : cirkev. dejepis, hermeneutica, pedagogica, reč récka a exegesis; Vo Viedni : bibl. archeologia a liturgica.

Složiac dňa 26.júla 1858 v Prešporku a na to pod Jozefom Komaromy administrátorom super. dňa 03.augusta v Miškolci s výtečným prospechom tak rečené candidatica a poďakujúc sa za rozmanité, v gymnáziách a na theologii, prijaté stipendiá, beneficiá a vyznačenia, ponáhľal sa do svojho rodiska na Kulpín, kde na znak povďačnosti, bol svojmu otcovi na pomoci, čo od neho vystávalo.

Osudom period r. 1848 a 1849, doma stráviac nejedno mal príležitosť vidieť, čo človeka hrôzou naplnilo a nejednom aj jeho obzor rozšírilo.

Náhle r. 1858 doma sa dostal, i hneď ho chcela opustená palanská cirkev za farára povolať; pre chorobu nemohúc byť posvätený , povolanie toto neprijal; a v tej nádeji, že mu bude dopriano kolisku reformácie spatriť a tam známosti svoje rozmnožiť, ani roku 1859 mesiaci februári ponúkaní mu vrbasku profesuru neprijal, sklamaný súc ale v svojich nádejách, prijal potom , dňa 11. sept. 1859 novo (surecko) béčanské pozvanie a stane sa tuná levítom, aj na 200 zlatovom plate prestával. Tuná uviedol cirkevný spev, čomu nemalo radi boli, a v nemeckej a maďarskej reči konaným šk.vynaučovaním, kázaním a misionárským pôsobením, tak ďaleko priviedol malé stádečko, že toto zatúžilo po samostatnosti, žiadajúc si jeho za prvého kňaza.

Vidiac ale, že sa toto na tento čas previesť nedá, a majúc aj svoju budúcnosť na zreteli, dňa 25 Febr.1860 opustil milú Béču a šiel na Toržu vo báč.seni. káplana, kde dňa 02.Aprila 1860 bol Jánom Tešenyi, báčsko sriemským seniorom a spolu administrovanom novoutvorenej novo-vrbaskej superintendencie, aj ordinovaný.

Lenže znovu sa v ňom vzbudila túžba po nemeckých univerzitách; aby túžbu túto uspokojil, vybral sa v prostred Aprila do hlavného mesta monarchie rakúskej, do Viedne. Tuná stravené 3 mesiace zvlášte na to vykoristil, aby sa zoznámil s pamätnostiami, krajom a spôsobom života veľmesta a trpezlive očakával vypísanie nových štipendií(po 600 zl.). Lež: tuná sa v svojom očakávaní sklamal, lebo po vyzdvihnutí,/ 15. Mája/ dňa 1, Sept. 1859 vydatého c. kr. patenta, aj sľubovaná štipendia na zmar prišla, ešte to bolo jeho šťastie, že v biednom stave 250 zlatým štátnym štipendiom bol potešený.

1860 Aug. po 11. MArec 1861 trval pri otcovom boku doma, kde sa medzi svojimi spolumešťanmi veľmi dobre cítil.

Prijmom Gabriela Belohorský, tohočasným lugošským farárom a pestúnom lugošskej diaspóry, naň upravené vyzvanie, bral sa 12. Marca 1861 do cele neznámeho kraja, do Ferdinandbergu. Po završených nemeckých a slovenských sl. Božích, dňa 17.Marca jednomyselne bol za farára /prvého / vyvolený. V tejto na 21 miľu rozkladajúcej sa novoutvorenej cirkvi, tak rečenej tabuly rasy, ťažká a veľká úloha čakala na mladého kňaza.

Božia ale milosť, aj na oko nemožné, možným učinila a vo všetkom, sprevádzaná hojným požehnaním, patrná bola. Za času tunajšieho jeho úradovania za 8 3/5 rokov: školská mládež od 1. OKt. do 18.Aug bola každý rok vyučovaná; pre cirkev opatrené sú: matriky, sväté nádoby, školské náradie, spevníky, agendy, biblie; cirkev v každom ohľade bola organizovaná; veľké množstvo prosbopisov na všetky strany rozposlano / :na Jeho Veličenstvo na prespolné korunované hlavy, na Ministerstvo voj. záležitostí, na Gustav Adolfské jednoty, na jednotlivých dobrodincov a patrónov:/, ktoré vyše 18 tisíc zlatých priniesly; Vynaložiac naň 16 tisíc zlatých hlavne na nový kostol postavený a tento všetkým menovaným vystrojený: tromi zvonami, organom, železným oltárom, kunštovným kancľom, solidnými lavicami, drahými prikryvkami a tomu pod. Farár za vynaučovanie, nie raz bol General-Comandom verejne pochválený. Do úradu bol dňa 14.júla 1861, Alexandrom Bariš conseniorom banátským uvedený.

Dňa 03. Okt. 1869 priniesol veľkú obeť, prijmúc pozvanie uprázdnenie hajdušickej fary; lebo pri biednom plate a ešte biednejšom vyplácaní a zápasiac takmer s nepremožiteľnými prekážkami a stou najhnusnejšiou nevďačnosťou, so stýskaním musel ten úrad svoj niesť. Vládnuc ale z milosti božej dobrými pľúcami, stálým zdravím, mocným hlasom, trpezlivosťou: a vytrvalou vierou, takmer ako čoby to nič nebolo, završil všetky práce, ktoré mu farský jeho úrad nakladal a viacročné tunajšie vynaučovanie a vedenie spevu, ako aj iné všelijaké obecné, hospodárske, spolkové záležitosti mu pôsobili.

Od roku 1870 v Hajdušici dve školy postavené; fara renovovaná, stará škola prestavaná; kostol znovu pokrytý; choleristé r.1873 s dobrým prospechom liečení; obec odkúpená a k zabespečeniu budúcnosti 400 jutár zemi na pasienok zváženo.

Torontalskou stolicou, seniorátom, spoludelníkmi a viacerimi hodnostiami bol vyznačený.Tak sa v sedemdesiatích rokoch stal stoličným školským radcom a slovenským prekladateľom, seniorálných zápisníc.1877 predsedom dolno-banátskej kňazskej konferencie; toho istého roku výborníkom pri seniorálnej podporovni; 1881 consistoriálnym radcom a 1882 torontálskym dekanom.

Do stavu manželského vstúpil najprv dňa 11.Mája 1862 pojmúc si za spolutrvaryšku života Terku Erdelský a keď táto dňa 24. Marca 1868 s časnosťou touto sa rozžehnala, dňa 04.Okt. 1869 s Amáliou Valášek.

Vraví: po slovenský, po maďarský, po nemecký, po srbský, po český a nakoľko nezabudol aj po latinský a v kňazskom úrade postavený je od 17.Marca 1861; v Hajdušici farárom od 23.Nov. 1869.

Autobiografia zachytená pri kanonickej vizitácii CZ Hajdušica 23.-24. augusta 1887. roku.

Pripravil a upravil Mgr. Jaroslav Javorník, PhD. farár v CZ Kulpíne (06.07.2015)

.................................................................

Otec Emila Koléniho Daniel Kolény bol tretím kulpínskym evanjelickým farárom a v Kulpíne pôsobil 43 rokov, v období 1832 – 1875. Zomrel 17. októbra 1875 v Kulpíne, kde je aj pochovaný. Podľa slov Jaroslava Javorníka, súčasného kulpínskeho evanjelického farára, v cirkevnom zbore si podjeseň pripomenú 140 rokov od úmrtia Daniela Kolényiho a 215 rokov od narodenia. O tom viac TU:
http://www.kulpin.net/velka-noc-v-kulpine/22-aktuality/aktuality/7539-obnovena-hrobka-farara-daniela-kolenyiho

 

Katarína Pucovská

 

Komentárov  

0 #1 Vďaka za cenné údajeO. Peťkovský 2015-07-16 16:20
Citované slová Jozefa Holubyho veľa hovoria o našom významnom dejateľovi, Emilovi P. Kolényim. Zdarne pôsobil už aj vo Ferdinandsbergu, no v našom hajdušickom cirk. zbore, sa jeho zásluhou naši Slováci-evanjelici prebúdzali a upevňovali i špecificky profilovali svoje cirkevno-národné povedomie.
Vďaka aj za uverejnenú cennú autobiografiu, dúfam že bude "upravená" aj v dnešnej spisovnej reči...
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články