Vôňa Vianoc a dávneho detstva

Spomienky Viery Benkovej

 

Bolo čosi po II.sv. vojne, mala som vtedy asi päť rokov, v obchodoch sa vtedy kupovali cukríky na kúsky, o čokoláde, južnom ovocí, banánoch alebo sušených figách a datliach sme ani nechyrovali a ak aj, tak tieto drahé a vzácne dobroty boli na sviatočných stoloch (najmä na Vianoce, Nový rok alebo Veľkú noc) iba v zámožnejších rodinách, medzi ktoré v Petrovci patrili najmä lekárnici, doktori, učitelia, farári a kantori ale i remeselníci-obchodníci.

 

Vôňa Vianoc a dávneho  detstva

 

Taká zažiadaná sladkých maškŕt a dobrôt, a bol práve zimný decembrový čas, vošla som do obchodu Jesenských na konci Mikovho salašu tesne pred Psou ulicou – ako sme vtedy volali dnešnú ulicu Leva Tolstého – s vajíčkom v ruke – vystriehnutým na hniezde v našej stajni, kde mama pozatvárala na zimu sliepočky, aby ľahšie prezimovali a aby aj vajíčka niesli! V obchode som sa vytúžene zadívala na cukríky vo veľkej sklenenej fľaši, ktorá stála na pulte u pána Pavla Jesenského. Čakala som, kým pánovi bovdášovi vytúžene poviem, žeby som za to vajíčko, ktoré som mu priniesla, mala dostať aspoň dva-tri cukríky, veď v lete na ulici zaň som dostala od zmrzlinára jednu celú gučku sladoledu!. Pán Jesenský bol veľmi láskavý a dobrý muž, pre mňa, pravda, milučký starký, ktorý okrem farieb, petroleja, lakov a firnajzu a iných domácich potrieb predával aj maškrty! V obchode bolo niekoľko ženičiek čo si prišli kúpiť domáce potreby, niektoré zámožnejšie i cukríky – solóniky, ktoré dva-tri zavesili na stromček vedľa upečených a do farbistých papierikov zavitých koláčov a jabĺk! Takto deťom dočarili okázalosť Vianoc! Starký Jesenský vyčkal kým sme v obchode osameli a obrátil sa ku mne s úsmevom na tvári a vážne sa ma spýtal, či som to vajce neukradla a keď som ho presviedčala, že nie, tak mi povedal, že si to vajce teraz vezme, ale dostanem iba jeden cukrík a keď prídem o týždeň tesne pred Vianocami vtedy mi nachystá aj čosi viac...Celá natešená vyšla som z obchodu von, rozbehla sa dlhou zasneženou ulicou a v pravej ruke som pevne držala podarovaný cukrík, zjem ho až keď prídem domov a dlho ho budem cmúľať, aby som si zapamätala jeho chuť! Letela som po vyleštenom chodníku ako na saniach, vrážala do zababušených postáv a vyvolávala u nich pohoršenie, ale na to som sa neobzerala! Pred Škantíkovou uličkou postretla som pani učiteľku Čajakovu, ktorá ma zastavila a pýtala sa ma či už chodím do školy, že počula od môjho otca ako pekne recitujem a že by som mohla prísť k nim zarecitovať im na Vianoce a dostanem od nej dáku knižku. Nechcelo sa mi veriť, že ma v ten deň postretlo toľko šťastia, z vecí ktoré som najradšej mala na svete patrili ta cukríky, zmrzlina a knižky pre deti! Celá potešená vbehla som cez drevenú bránku zasypanú snehom rovno do nášho pitvora a z dvier som sa pochválila s príhodami, ani som nestačila udalosť v obchode dokončiť, keď ma mama chytila za ruku a povedala "Kľačať!" a ja natešená z udalostí celkom som zabudla, že som vajce ukradla našej sliepky z hniezda, ale bolo už pozde, vyslovené bolo vyslovené a sľub učiteľky Čajakovej som už nestačila spomenúť a už som musela za trest kľačať na kukuričnom šúľku v rohu pitvora!... A tak som si to slepačie vajce mučenícky vystála v kútiku pitvora na kukuričnom šúľku s nádejou, že starký Jesenský na svoj sľub nezabudne a že i pani učiteľka Čajakova na sviatky okrem obrázkovej knižky(neviem prečo som si myslela, že to bude obrázková knižka!?), ak budem pekne recitovať, pribalí mi aj čosi navyše...A vtedy mi bolo na detskej duši akosi ľahšie a aj trest som v kútiku pitvora celkom dobre vystála bez hlasného fňukania, takže sa moja mama nevedela nadiviť, prečo som hlasno neprotestovala a nevrle tam nefňukala!

 

Mikuláš

 

A potom k nám zavítala nevídaná radosť – Mikuláš, sviatok detí! Večer pred spánkom kázala mi mama vyčistiť si čižmičky, lebo vraj lenivým deťom a deťom klamárom Mikuláš dary neprinesie a treba vidieť či mi odpustí hriech, že som z hniezda vzala vajíčko! Celá stŕpnutá od strachu či dostanem dar nemohla som zaspať a cez driemoty sa mi z kucova zazdalo, lebo som sa tam utiahla na noc (bolo tam veľmi teplučko a pohodlne), že mama s otcom čosi pod postieľku ukladajú, ale sen ma primäl nuž zobudila som sa až ráno

Na svätého Mikuláša

Už je celá zima naša!

počula som nado mnou otca recitovať a to ma aj zobudilo!

Keď som otvorila oči a pozrela sa do čižiem mala som čo vidieť – v balíčku boli zabalené tri cukríky, dve jabĺčka a knižka Smelý zajko v Afrike! Akú som mala radosť nech ani nespomínam, knižku mám aj dnes uloženú v mojej knižnici a na ňu som si spomenula aj týmto návratom do detstva mágie, radosti a krásy sviatkov!

 

Lucka

 

Dvere sa ráno 13. decembra na našom pitvore otvorili a dnu vošiel švagor a začal hneď odo dvier recitovať:

Navešaj si okolo krku zvoncov

Odožeň z domu strigy a strigúňov!

Mama si vydýchla" dobre je," vyslovila nahlas, „že prišiel prvý k nám do domu muž, aspoň sa nám nebudú kaziť hrnce a riad! "stŕpala či hneď zrána nezavítajú k nám suseda, ktorá mala vo zvyku v zime dopoludnia chodievať k nám, prisadnúť si k peci a zohrievať si pri nej chrbát. Večer mi mama ukazovala ako to bolo za jej dievoctva, keď si nad hrncom v lyžici spúšťali cez kľúčovú dierku do vody horúce tekuté olovo; akú malo podobu napr. podobu podkovy za takého sa vraj dievka vydá, teda za kováča! Muselo to byť krásne, magické a prečudesné, keď sa v dome večer zišli na vydaj súce dievky a práve na sv. Luciu čarili si a vzývali svoj osud. Aké kino, aké computery, taký večer bol krajší a zaujímavejší než tieto dnešné a ako sebestačné! Ale či by s tým súhlasili dnešné deti!?Veru nie a mali by pravdu, oni majú iné krásne zážitky a verím, že si na ne tiež raz spomenú!

 

Vianoce

 

A potom sa už blížili vytúžene očakávané radostné a najkrajšie v roku sviatky – Vianoce. Dom rozvoniaval, mama piekla koláče od výmyslu sveta, aspoň sa mi vtedy tak zdalo, hoci sme mali zliepané plásty s kakaovou alebo s citrónovou plnkou ale vanilkové zliepané koláčiky posypané orechmi, boli pre mňa najlepšie koláče na svete! Krstná mama Poliaková, ktorá bývala na ulici Komenského neďaleko nás, na druhý deň Vianoc keď sme šli k nej na vinšovačky vítala nás s dobrotami, ktoré ukrývala v majolikovej peci na ktorej boli dutiny a v nich boli uložené taniere s koláčmi, nuž čakala krsniatko, aby jej zaspievalo...

Tichá noc, svätá noc,

Jala ľud v blahý kľud;

Dvoje len sŕdc bdie v Betleheme

S hviezdami u jasieľ roztúžene.

V nich malé dieťatko spí,

Malé dieťatko spí...

A potom spoločne s rodičmi:

Narodil se Kristus Pán, Veselme se;

Z ruže kvet vykvétl nám, Radujme se!

Z života čistého, Z rodu královského

Již nám narodil se...

A potom sa otec prihovoril domácim a počul sa aj môj detský hlas:

Vinšujem ja vám na tjeto svjatky

Najprv šťasťje, zdravje, hojné božské požehnanje,

Na poli úrody, v stodolách plienoti;

V komore hojnosť, v pitvore svornosť,

V izbe lásku a úprimnosť a na ďjetkách radosť!

Aby ste boli veselí ako v nebi anjeli!

Krása Vianoc, ako vidno, zostala mi vrytá hlboko v pamäti a vynorila sa mi práve teraz v tomto našom až príliš pretechnizovanom čase ako závet predkov držať i takto slovenskú rodinu pokope a nestratiť sa vo svete. Chýba nám možno trochu i toho čarovania na deň sv. Lúcie alebo koledovanie – vinšovačky na Vianoce a Nový rok, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu a dlho sa pamätali. Ako napríklad i zápis básnika Jána Kollára v Národných spievankách:

Na Vianoce opekance,

Na Nový rok lokše.

Už ťa dievča zanechávam

Nech ťa vezme, kto chce...

A pravda, pán Pavel Jesenský na sľub daný mne – dieťaťu nezabudol a keď som bola u nich v obchode na Štefana kúpiť petrolej, aby sa nám na Nový rok doma dobre rozsvietila izba, vytiahol spod pultíčka malý balíček a s úsmevom mi ho podal! Ja som mu na jeho veľké potešenie pekne zarecitovala! Na druhý Novoročný deň som zavítala aj do Čajakov, kde ma srdečne prijali, ale namiesto knižky som za koledovanie a vinšovačky dostala pravý pravučičký pomaranč, ktorý som dlho na okne opatrovala, lebo mi bolo ľúto hneď ho zjesť!

A nakoniec: Vinšujeme vám hody, aby ste pili víno,

                A nie vody!

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Vladimír Labáth (1922 – 1997)

Život

Dym z cigarety.
Kytica nádejí.
Večný boj o svety.
Jeden strom v aleji.

Túha po niečom.
Zlato a mozole.
Radosť pod mečom.
Zločinci v kostole.

Žízeň po krvi.
Volanie prorokov.
Túha byť prvý.
Závody stá rokov. ...

 

Posledné komentáre

Posledné články