Japonský diván Dušana Šimku po srbsky

Polica slovenskej literatúry v srbských knižniciach je bohatšia o ďalšiu knihu. V týchto dňoch z tlače vyšiel preklad románu Japonský diván Dušana Šimku a preložila ho Zdenka Valentová-Belićová. Slovenského spisovateľa Dušana Šimku, košického rodáka, žijúceho v Bazileji v Švajčiarsku, srbskí čitatelia už poznajú. Roku 2013 novosadské vydavateľstvo Prometej vydalo jeho román Gubbio – kniha udavačov, tiež v preklade tej istej prekladateľky a mal v kultúrnej verejnosti veľmi pozitívny ohlas.

 

Japonský diván Dušana Šimku po srbsky

 

V Japonskom diváne hlavný hrdina, muž v stredných rokoch pôvodom z malej stredoeurópskej krajiny, sa pokúša prekročiť dráždivý pocit rozdielu a aspoň trochu nakuknúť za záclonu, ktorá ho oddeľuje od japonského spôsobu myslenia, pri čom zápasí s ťažkým jazykom, nepochopiteľnými symbolmi a rituálmi.

Neistota, ktorú hrdina stále cíti, je zapríčinená stretnutím veľmi vzdialených kultúr a poznaním, že všetko môže byť iné a v rozpore s tým, v čo veríme a na čo sme si zvykli. Naše istoty sú krehké, odlišnosti nás znepokojujú, dráždia a provokujú, ale sa im nedá vyhnúť.

Táto cestopisná novela má dve komunikačné úrovne: esejistickú a naratívnu. Stvárňujúc ľúbostný príbeh medzi Európanom a Japonkou autor v tejto cestopisnej novele nastolil tému ľudských zlyhaní.

 

Dušan Šimko

 

Dušan Šimko

 

Spisovateľovi, publicistovi a docentovi geografie, Dušanovi Šimkovi, téma odlišnosti a stretania kultúr je dôverne blízka. Rôzne kultúry nielenže prepína v sebe, ale aj sám takmer celý život, teda tvorivý a pracovný vek, strávil v exile. Jeho matka bola Srbka, takže jeho „najvlastnejším" materinským jazykom bola srbčina. V období staliniády, keď srbský jazyk na východnom Slovensku nebol vítaný a jestvovala možnosť obvinenia z Titoizmu, po srbsky sa rozprávali výlučne v rodinnom kruhu. Keďže bol bilingvista od narodenia jazykovú dvojkoľajnosť vnímal ako celkom prirodzený jav. Roku 1968 - roku po vpáde sovietskych vojsk na Slovensko, odišiel do Švajčiarska a v meste Bazilej žije dodnes. Aj keď žije v prostredí, v ktorom sa ako úradné jazyky používajú: nemčina, francúština, taliančina a rétorománčina a tiež sám píše po nemecky publicistické texty, keď ide o krásnu literatúru, vyjadruje sa po slovensky. Šimko je vzdelaný, rozhľadený, veľa cestuje, má široký obzor, a to sa zrkadlí aj v jeho témach. Leto viackrát trávil v Toskánsku (píše tam novú knihu), teraz je na chvíľu v Bazileji a v zápätí letí do USA.

V diele Japonský diván stvárnil japonskú kultúru, vlastne prekvapujúco šokujúce stretnutie Európana s úplne odlišnou kultúrou a tým zúžitkoval vlastnú skúsenosť z dvoch vedeckých pobytov, ktoré absolvoval v tejto krajine. Na naratívnej rovine stvárnil ľúbostný príbeh citovo, ale bez zvyšných prepiatych emócií. Apokaliptická búrka, ktorou sa dielo končí, naznačuje tragickú ale ľudskú nemožnosť splynutia týchto odlišných svetov do stavu harmónie.

Okrem dvoch spomenutých kníh Dušan Šimko napísal aj diela: Maratón Juana Zabalu (1984, 2013), VI. prápor (1997), Esterházyho lokaj (2000), Exil v Bazileji (2003) Košice-Kaschau. Ein Reise - und Lesebuch (2013).

Jeho prózy boli preložené do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, srbčiny a češtiny.

 

Zdenka Valentová-Belićová

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články