PÁDY Z LEKVÁRU...

Prednedávnom sme práve na tejto internetovej stránke poukázali na skutočnosť, že aktuálna predsedníčka Asociácie slovenských novinárov verejne preukázala ustarosťujúcu jazykovú nevyspelosť, určite aj nedbanlivosť, a že na internetovej stránke Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov zasvietil text nevídanej negramotnosti, pod názvom Enigma Makan. Skutočnosť, že som na to verejne poukázal a faktami aj doložil, mnohých pobúrila. Leteli urážky a obvinenia. V poriadku, viem kde žijem. Ale predsa...

 

PÁDY Z LEKVÁRU...

 

Ale predsa, pochopte, prosím vás: radový občan, súkromná osoba má právo na negramotnosť (ja sám som sa v tej diskusii nezaskvel, na internete sa (príliš) často píše narýchlo a tak trochu „ľavou zadnou"), ale predstavitelia slovenských inštitúcií ten druh zľavy mať nemôžu, zvlášť keď vystupujú v mene tých inštitúcií. A práve o to šlo v týchto dvoch prípadoch. A nešlo o inštitúcie hocaké. A nech sa autori na mňa nehnevajú, nejde o nich ako o osoby, ale nech sa radšej poškrabú za uchom a na tej svojej slovenčine popracujú. Ale dôsledne. Ak medzi sebou, v každodennej komunikácii a v priateľských a „krajanských" kontaktoch aj ďalej budú medzi sebou používať ten jazykový galimatiáš, o ktorom veľmi dobre viem, že ho v radosti a veselí používajú, tak si spisovnú normu osvoja viete kedy? Rovno nikdy. Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov si týmto spôsobom na internet zavesil hanlivú legitimáciu smerom k sebe samému, nová riaditeľka na tej najelementárnejšej úrovni neustrážila dôstojnosť inštitúcie, na čele ktorej sa ocitla. Viete si predstaviť, ako bude žasnúť niekto zo Slovenska, keď sa na ten príšerný „text" pozrie? Veď zinfarktuje. A aký si obraz o nás vytvorí? Cynik by mohol povedať: veď práve ten správny. Ale ja cynikom, aspoň v tomto prípade, nebudem.

A práve TO je škandál, a O TOM by bolo treba písať a upozorňovať všetkých, ktorí majú ambície zastávať nejaké funkcie (a tých je v našich preriedených radoch, zhodneme sa, stále celkom dosť, dokonca akoby ich pribúdalo). Jazyková úroveň je celkovo katastrofálna, udržiavať spisovnú slovenčinu živou a budovať jazykové štandardy musia práve tí, ktorí sa verejne prejavujú. Veď kultúra, a samozrejme identita, sú zakotvené najviac práve v jazyku, v skúsenostiach ktoré ten jazyk v sebe nasedimentoval. Mňa osobne Slováci, ktorí pri pive búchajú päsťou do stola a vykrikujú „ja som Slovák!" iba poburujú. Veď je to asi jediná veta, ktorú správne po slovensky vysloviť dokážu.

(Úcta každému, tzv. menšinová zľava – žiadnemu. Na prvom mieste ju neudeľujem sebe a za každú chybu a nezrovnalosť sa ospravedlňujem. A hanbím, samozrejme.)

 

S úctou,

Zoroslav Spevák.

 

P.s. Na odľahčenie celkovej situácie, dvom nemenovaným autorom, ktorých som urazil tým, že som ich usvedčil z nedostatočnej znalosti pádov v slovenskom jazyku (inak vyštudovaným slovenčinárom) venujem túto motivačnú básničku.

 

Zoroslav Jesenský:

Pády z lekváru a marmelády

NOMINATÍV: Slivka.
GENITÍV: Zo slivky.
DATÍV: Mne.
AKUZATÍV: Vidím lekvár.
VOKATÍV: Ó, môj milý lekvár!
LOKÁL: V špajze. V zaváracom pohári.
INŠTRUMENTÁL: Sám, s mojim milým lekvárom!
LÍZATÍV: Vylízal som pohár dočistučka, ani ho umývať netreba.

 

Mama bude na mňa zasa hrdá.