Pred storočím na týchto našich dolnozemských končinách žilo zo 120.000 Slovákov. Neboli ľahostajní voči spoločenským zmenám a politicky bojovali o vlastné práva. Svoju Slovenskú národnú stranu mali ešte počas Rakúsko-Uhorska a tá obnovila svoju činnosť aj v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. Povedal Dr. Slobodan Bjelica na včerajšej prednáške na tému Slováci v politickom živote v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (SCHS) v Múzeu Vojvodiny v Novom Sade.
Dr. Slobodan Bjelica
Prítomných privítala zástupkyňa riaditeľa Múzea Vojvodiny Lidija Mustedanagić
V novoutvorenom štáte, v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov Slovenská národná strana obnovila svoju činnosť, ktorú zakladala na významnej politickej tradícii a boji o svoje národné práva v neskorom 19. storočí a období pred I. svetovou vojnou, kedy bola intenzívna maďarizácia na týchto priestoroch. Táto strana zo svojich radov dala aj jedného významného slovenského štátnika Milana Hodžu (v rokoch 1905-1910 bol M. Hodža poslancom uhorského snemu za volebný okres Kulpín na Dolnej zemi), ktorý bol neskôr aj československým premiérom a ministrom. Strana s takou tradíciou pocítila potrebu, aby sa už v novembri 1918, v tých búrlivých udalostiach rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie, vyjadrila o budúcom statuse a aby predostrela vôľu dolnozemských Slovákov ohľadom toho, v ktorom štáte chcú žiť. Oni sa vyjadrili, že by chceli žiť v novom slovanskom štáte, teda boli za odštiepenie od Uhorska.
Podľa prvého súpisu obyvateľstva v novoutvorenom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, teda v období po I. svetovej vojne, v Báčke a Banáte bolo asi 60.000 Slovákov a ďalších 60.000 žilo na území Sriemu a Slavónska. Na základe takého počtu obyvateľstva Slovenská národná strana v čele s Ľudovítom Mičátekom si žiadala dve kreslá v parlamente, avšak väčšinová Radikálna strana bola ochotná z tých 24 poslancov, ktorí mali byť z Vojvodiny, Slovákom dať iba jedno miesto. Mičátek s tým nesúhlasil a prerušil spoluprácu s radikálmi. Za nie celkom jasných okolností poslancom sa stal Igor Štefánik, starší brat generála Milana Rastislava Štefánika. O Štefánikovi a jeho politickej angažovanosti TU: http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/2172-igor-branislav-tefanik
Včerajšiu prednášku usporiadali v rámci výstavy Za horami za dolami – Tri storočia Slovákov vo Vojvodine, ktorou Múzeum Vojvodiny radom podujatí spracúva históriu Slovákov na týchto priestoroch. Výstava je už tri mesiace nainštalovaná v tejto pokrajinskej kultúrnej ustanovizni a už celý štvrťrok prebiehajú akcie, programy a dielne, ktorými sa približuje život a kultúra vojvodinských Slovákov. V rámci tých aktivít prednáška Slobodana Bjelicu mala za cieľ priblížiť politický život Slovákov v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov.
Profesor Bjelica na záver prednášky konštatoval, že je téma pomerne málo spracovaná a že je ešte veľa toho nedopovedané. Túto problematiku vo svojej doktorskej dizertácii Slováci v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovíncov 1918-1929 v tretej kapitole spracúva Gabriela Gubová Červená. Jej práca je publikovaná aj v knižnej podobe, v roku 2015 spoločne ju vydali Slovenské vydavateľské centrum a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.
V tretej kapitole pomenovanej Politické zmeny v živote slovenskej menšiny sa píše o kongrese Slovenskej národnej strany, tiež o voľbách v roku 1927, o politickom obrate Dr. Ľudovíta Mičáteka a na záver autorka konštatuje:
"Počas celého medzivojnového obdobia boli Slováci vernými občanmi Kráľovstva SCHS a potom Juhoslávie a uctievali si dynastiu Karađorđevićovcov. Od nového slovanského štátu očakávali veľmi veľa. Dôverovali srbským politikom, predovšetkým tým z územia bývalej monarchie, že ich podporia a pomôžu v uskutočňovaní slovenských národných práv. Verili, že slovanský štát bude „ústretový a lepší" voči slovanským národom, ktoré podporili jeho vytváranie. Vedúci slovenskí politici počas celého tohto obdobia dôverovali a spoliehali sa na srbských politikov. Väčšina slovenského ľudu však veľmi rýchlo vytriezvela z „oduševnenia a ošiaľu" z vytvorenia nového štátu. Spoznala krutú realitu, že aj v tomto štáte o svoje práva bude musieť ustavične bojovať a dožadovať sa ich. O takomto osude ich presvedčili aj tvrdenia mnohých srbských politikov, ktorí vyhlasovali a toho sa aj pridŕžali: „Všetko, čo nám nekole oči zo srdca dáme národom, ktoré s nami žijú a nie sú Srbi". V novom štáte boli Slováci považovaní za menšinu, ktorá mala svoje národné, politické práva v takom rozsahu, aký bol stanovený medzinárodnými zmluvami. Ani najvyšším štátnym dokumentom, akým bola vidovdanská ústava z roku 1921, neboli určené práva a postavenie menšín. Všetky menšiny, ktoré Kráľovstvo SCHS uznávalo, mali iba tie najzákladnejšie práva. Štát postupne vytváral podmienky na uskutočňovanie umelo vytvoreného juhoslovanského národa."
Katarína Pucovská
Víťazoslav Hronec
BÁSNIK
Sedí za stolom,
na konci sveta:
vábi ho belosť
papiera;
dohára sviečka,
plameň sa zmieta,
ako keď človek
zomiera.
Vonku na daždi,
modlia sa všetci
pred tvárou boha
-vinníka:
zovšadiaľ striehne
mlčanie vecí
a zmyslu slov sa
vymyká.
Komentárov
Otázkou je, koľko bolo reálne očakávať od novoutvoreného štátu aby fungoval ako štáty ktoré sa predtým, storočiami budovali ? A aby splnil dlhoveké túžby národov, taktiež aj nároky pre nové, politické a sociálne hnutia ? A všetko to behom necelých 23 rokov (apríl 1941).
Kráľ Aleksandar Karađorđević bol zavraždený v atentáte v r. 1934.
A nová vojna sa už chystala, nielen v Európe....