Kulpínska kuchárka

Návrat do budúcnosti - Naši Slováci

Historik Predrag J. Marković k tohtoročnému Dňu materinského jazyka v Galérii Babka Kovačica napísal úvahu o fenoméne a zachovaní národnej identity vojvodinských Slovákov, v ktorej okrem iného konštatuje:" Počas skoro troch storočí života so Slovákmi sa nám nepodarilo s nimi pohádať..." Táto zaujímavá esej je zverejnená v dnešnej kultúrnej prílohe novín Politika. V článku autor uvádza: „Môj priateľ, diplomat, spisovateľ a prekladateľ z viacerých slovanských jazykov Vladan Matić mi povedal jednu anekdotu o slovenčine ako slovanskom esperante. Keď sa totiž stretnú Slovania z juhu, severu alebo západu, navzájom si príliš nerozumejú, ale všetci rozumejú trochu po slovensky. Naši Slováci od samého začiatku neboli úplne obyčajní. Prevažne protestanti, líšili sa od väčšiny vo svojej vlasti. Max Weber by od šťastia vyskočil z hrobu, keby vedel, že existuje národ, ktorý úplne potvrdzuje jeho tézu o vzťahu protestantizmu a vysokej pracovnej etiky... Prečo sa neasimilovali a nezmizli? Slováci sa neposrbčili a ani Maďarom sa ich nepodarilo pomaďarčiť cez svojich pastorov. Zdá sa, že ich dvojitá lojalita k jazyku a cirkvi ochránila. Rovnako ako ich ekonomicky udržala ich usilovnosť..." Celý článok v troch jazykových mutáciách uvádzame v pokračovaní.

 

Návrat do budúcnosti -  Naši Slováci

 

Minulú sobotu si celý svet pripomínal Deň materinského jazyka. U nás sa hlavné podujatie uskutočnilo v Kovačici. Autorovi týchto riadkov sezónna chrípka znemožnila účasť a príhovor. Ale neprestal som preto rozmýšľať o našich Slovákoch. O národoch z našej časti Európy sa hovorí, že ich ničí nenávisť a opovrhovanie susedmi. Vďaka Bohu existujú také výnimky, ako je Vojvodina. V Európe je málo oblastí, kde už po stáročia existuje také vysoké percento zmiešaných manželstiev, tak veľa zmiešaných dedín a miest. Ale dokonca aj v tejto tolerantnej Vojvodine, nájdeme ešte jeden lepší príklad nie tolerovania, ale spoločného života a svornosti. Tým sú naši Slováci. S niektorými susedmi sme sa hádali a bojovali. Inými sme hoci aj súcitne opovrhovali, alebo sme sa im aspoň vysmievali vo vtipoch. Počas skoro troch storočí života so Slovákmi sa nám nepodarilo s nimi pohádať, dokonca sme sa im ani neposmievali a celý ten čas sme sa posmievali aj samým sebe aj krvavo hašterili medzi sebou. Aj v širšom slovanskom meradle je v súvislosti so Slovákmi niečo zvláštne. Môj priateľ, diplomat, spisovateľ a prekladateľ z viacerých slovanských jazykov Vladan Matić mi povedal jednu anekdotu o slovenčine ako slovanskom esperante. Keď sa totiž stretnú Slovania z juhu, severu alebo západu, navzájom si príliš nerozumejú, ale všetci rozumejú trochu po slovensky.Odkiaľ sa medzi nami vzal tento národ? V osemnástom storočí bola dnešná Vojvodina dosť prázdna krajina, ktorú nebolo ľahké osídliť. Časť tvorili močiare a boli tu aj skutočné púšte (Deliblato). Mierne pripomínala americký Divoký západ, ktorý môžu osídliť len tvrdí a usilovní prisťahovalci. Múdry habsburský štát nasťahoval takých ľudí odvšadiaľ, dokonca aj z Francúzka, Talianska a Katalánska. Preto sa Zrenjanin volal Nova Barselona (Nová Barcelóna). Z týchto prisťahovalcov zďaleka (čiže nepočítajúc Maďarov a Rumunov, ktorí sa geograficky opierajú o svoje materské krajiny) dodnes prežili len Slováci. Nemci zmizli v strašnom revanši na konci Druhej svetovej vojny, rovnako ako aj ich krajania po celej východnej Európe.

Naši Slováci od samého začiatku neboli úplne obyčajní. Prevažne protestanti, líšili sa od väčšiny vo svojej vlasti. Max Weber by od šťastia vyskočil z hrobu, keby vedel, že existuje národ, ktorý úplne potvrdzuje jeho tézu o vzťahu protestantizmu a vysokej pracovnej etiky. Belehradčania od vzniku Juhoslávie poznali usilovné Slovenky, ako živé symboly tejto protestantskej usilovnosti. Politicky boli Slováci pravdepodobne jediná početná menšina, ktorá bezvýhradne podporovala každú Juhosláviu. Vráťme sa k prvotnej otázke: prečo sa neasimilovali a nezmizli? Tým sa líšia od Srbov. Budapešť je plná ulíc nazvaných po Srboch. Avšak v čase, keď sa stali slávnymi, títo ľudia už boli pomaďarčení. Pri tom nemyslím len na Petőfiho, Srbi v dnešnej východnej Ukrajine a južnom Rusku vymizli už v prvých generáciách. Slováci sa neposrbčili a ani Maďarom sa ich nepodarilo pomaďarčiť cez svojich pastorov. Zdá sa, že ich dvojitá lojalita k jazyku a cirkvi ochránila. Rovnako ako ich ekonomicky udržala ich usilovnosť. Na to si vždy spomeniem v súvislosti s mojou kamarátkou Zuzanou Žjak. Ona celý život každý deň pracovala na svojom statku, potom predpoludnie vo firme a popoludnie v Belehrade. A často som ju počúval ako cherubínskym hlasom spieva slovenské náboženské piesne pripravujúc sa na nedeľnú omšu.

Individuálny symbol našich Slovákov môže byť druhá Zuzana, insitná maliarka Chalupová. Tento rok si pripomíname 90. výročie jej narodenia. Zuzana Chalupová by vlastne nemala byť vymedzená len v rámci jednej etnickej skupiny. Môže byť skúmaná aj ako symbol ženskej emancipácie. Obyčajná žena z ľudu, samouk, ktorá v mužskom a elitistickom svete dobýva najväčšie svetové galérie. A to všetko bez nárokov, bez túžby po sláve a bohatstve. Usilovný strážca slovenského insitného umenia, Pavel Babka mi porozprával, ako Zuzane Chalupovej radili, aby svoje obrazy predávala drahšie. Ona to odmietala, hovoriac, že jej obrazy sú drahé v porovnaní s platom kopáča. A dodávala, že aj tak mala radosť z ich maľovania. Možno bola ona skutočným príkladom toho, ako sa nám prostredníctvom skutočných umelcov prihovára niečo vyššie, mimo tohto sveta. Možno sú aj preto jej obrazy s biblickými motívmi také neobyčajné. Máloktorému umelcovi (Chagall?) sa podarilo biblické motívy zmiešať s malými radosťami a veľkými krásami ľudového života. Len osoba taká zakorenená vo svojom prostredí a taká pobožná mohla vytvoriť takéto diela. Nie som si istý, či dostatočne využívame dedičstvo tejto veľkej ženy. Ona predstavuje aj príklad toho, koľko bolo naše kultúrne prostredie (a dúfam, že aj zostalo) otvorené, pestré a bohaté. Na druhej strane si s melanchóliou pripomíname časy, keď sa umelkyňa z ľudu mohla takto povzniesť. Je to dnes možné? Existuje ešte jedna kolektívna lekcia, ktorú sa môžeme naučiť od našich bratov Slovákov. Ako sa nevtieravo, ale vytrvalo chráni a udržiava vlastná identita.

 

Predrag J. Marković

 

Návrat do budúcnosti -  Naši Slováci

 

Наши Словаци

 

Прошле суботе, широм света је обележен Дан матерњег језика. Код нас је главна манифестација била у Ковачици. Аутора ових редова је сезонски грип сречио да присуствује и говори. Али зато нисам престао да размишљам о нашим Словацима. Прича се за народе нашег краја Европе да их раздиру мржња и ниподаштавање суседа. Хвала Богу, постојеизузеци, као што је Војводина. У Европи је мало крајева где већ вековима постоји толика стопа мешовитих бракова, толико измешаних села и градова. Али чак и у тој трпељивој Војводини, постоји један још бољи пример не трпљења, већ заједничког живота и слоге. То су наши Словаци. Са некима суседима смо се свађали и ратовали. Неке смо сматрали браћом која су нас издала. Неке друге смо макар и благонаклоно презирали, макар се малко подсмевајући у вицевима. За готово три века живота са Словацима, нисмо успели да се са њима завадимо, па чак ни да им се подсмевамо, а све време смо се подсмевали и сами себи а и крваво завађали међу собом. И у ширим словенским размерама, има нешто посебно у вези са Словацима. Мој пријатељ, дипломата, писац и преводилац са више словенских језика, Владан Матић, испричао ми је анегдоту о словачком као словенском есперанту. Наиме, када се сретну Словени са југа, севера или запада, међусобно се баш не разумеју, али сви помало разумеју словачки.Откуда овај народ међу нама? У осамнаестом веку, данашња Војводина је поприлично празна земља коју није лако населити. Део су мочваре, а има и праве пустиње (Делиблато). Помало подсећа на амерички Дивљи запад, који могу да населе само тврди и вредни досељеници. Мудра хабзбуршка држава је населила такве људе одасвуд, чак и из Француске, Италије и Каталоније. Отуда се Зрењанин звао Нова Барселона. Од тих насељеника из далека (дакле не рачунајући Мађаре и Румуне који се географски наслањају на своје матице), до данас су опстали само Словаци. Немци су нестали у страшном реваншу на крају Другог светског рата, као и њихови сународници широм источне Европе.

Наши Словаци од почетка нису били сасвим обични. Већином протестанти, разликовали су се од већине у својој постојбини. Макс Вебер би од среће искочио из гроба када би знао да постоји народ који потпуно оправдава његову тезу о вези протестантизма и високе радне етике. Београђани су од стварања Југославије упознати са вредним Словакињама, као живим симболима те протестантске вредноће. А политички, Словаци су били вероватно једина бројна мањина која је безрезервно подржавала сваку Југославију.

Вратимо се првобитном питању: зашто се нису утопили и нестали? По томе се разликују од Срба. Будимпешта је пуна улица названих по Србима. Али већ у време када су постали знаменити, ти људи су већ били мађаризовани. При томе не мислим само на Петефија Срби у данашњој источној Украјини и јужној Русији су нестали већ у првим нараштајима. Словаци се нису србизовали, нити су Мађари успели да их мађаризују преко својих пастора. Изгледа да их је њихова двострука оданост језику и цркви сачувала. Као што их је и економски одржала њихова марљивост. На то ме увек подсећа моја пријатељица Зузана Жјак. Она је цео живот сваки дан радила на свом имању, па преподне у фирми а поподне у Београду. А често сам је слушао како херувимским гласом пева словачке побожне песме, спремајући се за недељну службу.Појединачни симбол наших Словака може да буде једна друга Зузана, наивна сликарка Халупова. Oве године се обележава 90 година од њеног рођења. Зузана Халупова заправо, не треба да се своди само у оквире једне етничке групе. Она може да се посматра и као симбол женске еманципације. Обична жена из народа, самоука, која у мушком и елитистичком свету осваја највеће светске галерије. А све то без претензија, без жеље за славом и богатством. Вредни чувар словачке наивне уметности, Павел Бабка ми је испричао како су Зузани Халуповој предлагали да скупље наплаћује своје слике. Она је то одбијала, говорећи да су њене слике скупе у односу на надницу копача. И додавала је да она ионако ужива у сликању. Можда је она била прави пример тога да кроз праве уметнике проговара нешто узвишено, изнад овога света. Можда су зато њене слике са библијским мотивима тако необичне. Мало који уметник (Шагал?) је успео да библијске мотиве помеша са малим радостима и великим лепотама народног живота. Само је особа тако укорењена у своју средину, а тако побожна могла да направи оваква дела. Нисам сигуран да довољно користимо наслеђе ове велике жене. Она је пример и тога колико је наша културна средина била ( а надам се и да је остала) отворена, шарена и богата. Са друге стране, са сетом се подсећамо времена када је уметница из народа могла да се тако уздигне. Да ли је то могуће данас? А постоји још једна колективна поука коју можемо да научимо од наше браће Словака. Како се ненаметљиво, али упорно, чува и одржава свој идентитет.

 

Предраг Ј. Марковић

 

Návrat do budúcnosti -  Naši Slováci

 

Our Slovaks

 

Last Saturday, the whole World celebrated Mother Language Day. Our main event took place in Kovačica. A seasonal flu of the author of these lines prevented him to attend and speak. But I did not stop to think about our Slovaks. About the nations of this part of Europe they say that they are being destroyed by hatred and despising the neighbours. Thank God there are also such exclusions as Vojvodina. In Europe there is only a few regions where have been for centuries such a high percentage of mixed marriages, so many mixed villages and towns. But even in this tolerant Vojvodina, we can find even better example of not just tolerating but of cohabitation and unity. That are our Slovaks. With some neighbours we have been arguing and fighting. We although compassionately despised some others, at least mockingly in jokes. During nearly three centuries of life with Slovaks we have not managed to quarrel with them, even neither scoff at them, but all the time we have been scoffing at ourselves and bloodily quarreling among ourselves. There is something special concerning Slovaks also in a wider Slavic context, too. My friend, diplomat, writer and translator from several Slavic languages Vladan Matić told me an anecdote about Slovak language as a Slavic esperanto. Thus, when Slavs from the South, North or West meet, they do not understand each other much, but all of them can understand Slovak language a little.

How did this nation come among us? In the eighteen century, today´s Vojvodina was empty land, that was hard to settle. One part consisted of marshes and there were also real deserts (Deliblato). It slightly reminded of American Wild West that can be settled only by hard and diligent newcomers. Wise Habsburg state settled the area by such people from everywhere, even from France,Italy and Catalonia. That´s why Zrenjanin was called Nova Barselona (New Barcelona). Of all those immigrants from very far (i.e. not counting Hungarians and Romanians who are geographically close to their home countries) only Slovaks survived to nowadays. Germans disappeared in terrible revenge at the end of World War II, as well as their compatriots across Eastern Europe.

Our Slovaks have not been completely ordinary since the beginning. Mostly Protestants differed from the majority in their homeland. Max Weber would be so lucky that he would jump out of his grave if he knew that there is a nation that completely proves his thesis on the relationship of Protestantism and high working ethics. Belgrade people have known diligent Slovak women as living symbols of this Protestant diligence since the formation of Yugoslavia. Politically Slovaks were probably the only sizeable minority that unconditionally supported every Yugoslavia. Let´s go back to the initial question: why they did not assimilate and disappear? That´s what makes them different from Serbs. Budapest city is full of streets named after Serbs. But at the time they became famous, those people had been magyarized already. I don´t mean just Petőfi, Serbs disappeared from today´s Eastern Ukraine and South Russia in the very early generations. Slovaks have not been Serbized and Hungarians have not succeeded in Magyarizing them through their pastors. It seems that their double loyalty to the language and church have preserved them, as well as their diligence has preserved them economically. I always recollect that in relation to my friend Zuzana Žjak. She used to work all her life every day on her property, then in the morning at work and in the afternoon in Belgrade. I often listened to her cherubic voice singing Slovak religious songs when she was preparing for Sunday Mass.

An individual symbol of our Slovaks can be another Zuzana, naive painter Halupová. This year we celebrate her 90th birth anniversary. Zuzana Halupová should not be actually defined within only one ethnic group. She can be researched also as a symbol of women´s emancipation. An ordinary woman from among the people, self-taught, who in man´s and elitist world got to world´s biggest galleries. And that all without claims, without desire for fame and fortune. An industrious guardian of Slovak naive art Pavel Babka told me how Zuzana Halupova was advised to sell her paintings more expensive. She refused that saying that her paintings were expensive in comparison to digger´s wage. And she always added that she enjoyed painting them anyway. Maybe she was a true example how something higher, outside this world, speaks through true artists. Maybe that´s the reason why are her paintings with biblical motives so unusal. Very few artists (Chagall?) managed to mix biblical motives with small joys and big beauty of the folk life. Only a person so much rooted in her enviroment and so religious could create such artworks. I am not sure whether we use enough the heritage of this big woman. She is also an example how much was our cultural enviroment (and I hope that still is) open, varied and rich. On the other hand, we melancholically think of the times when an artist woman from among the people could thus rise. Is it possible today? There is one more collective lesson we can learn from our brothers Slovaks. How to protect and maintain our identity in an unobtrusive, but persistent way.

 

Predrag J. Markovic

 

Komentárov  

0 #3 kulpin.net - Návrat do budúcnostiPopular Celebrity 2015-09-19 04:56
Feedback On Deadline Hollywood are monitored.
Nahlásiť administrátorovi
+2 #2 RE: Návrat do budúcnosti - Naši SlováciJán 2015-03-01 22:36
Pán Marković možno nevie, že Alexander Petrovič alias Šandor Petefi, synom rýdzej slovenskej rodiny. Jeho otec bol tiež Slovákom, tiež starý rodičia. Priezvisko Petrovič je i slovenské. Mám na to dokumenty, genealógia na to prišla vďaka bádaniu do minulosti...
On nezomrel ako sa tvrdí v Maďarsku, bol zajatí a odvlečený do Ruska kde neskoršie umrel.
Nahlásiť administrátorovi
+5 #1 RE: Návrat do budúcnosti - Naši SlováciWeiss 2015-02-28 23:30
Tento článok nehovorí celu pravdu. Pravdou je že Slovaci, takmer výhradne, ostali Slovakmi(v južnych častiach Vojvodini) len ak boli protestanti. V severných častiach Vojvodini fungovala aj kalvínska cirkev v madarskej reči, tak sa tam Slovaci protestanti postupne stali Madarmi. Slovaci rimsko katolickeho vierovyznania sa velmo často, cez 2-3 generacie, stali madarmi, chorvatmi a mame aj pripadi ponemčenia. Dokonca nevieme či bolo Slovakov pravoslavneho vierovyznanie na Dolnej zemy, ak bolo asi sa rychlo posrbčili. A nakoniec, ľahko(ľahšie) je byť a zostať Slovakom v Petrovci, Kovačici a tam kde su velke slovenske komuniti, ale tam kde je malo Slovakov asimilacia je oveľa lahšia, richlejšia a silnejšia.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články