Literárne okienko

Hlúpa politika

Vážení čitatelia, posúďte, či tento príspevok je na zamyslenie alebo ho považovať len za akési krčmové táranie? Hádam to vysvetľuje posledný odsek, ktorý obsahuje myšlienku platnú aj v súčasnosti, povyše 100 rokov od jeho uverejnenia.

 

Hlúpa politika

 

– Čo poviete na to, že delegácie idú odhlasovať nové stá millionov na pancierové lode, na kanóny a na vojenské vystrojenie?
– Dajte mi pokoj s vašimi delegáciami, ani neviem, čo sú to tie delegácie, ani šíf som taký železný nevidel, len z ďaleka, keď sme sadali v Hamburgu do Ameriky; a na tie milliony je i ťažko pomysleť. Keby radšej ľadoví svati ušetrili stromy a keby nám teraz nespálil mráz čerešne a marule.
– Však ste vy na každej voľbe prvým a chodia vám i noviny, nuž ako by ste nevedeli o delegáciách, i náš ablegát vás boli navštíviť a ten vraj tiež hlásajú v delegácii. Všetko, čo sa tam hore v Pešti lebo vo Viedni hlasuje, to sa zakladá na našom hlase, ktorý sme oddali na nášho ablegáta.
– Ja nechcem žiadnu vojnu a to s nikým, mám tej vojny doma dosť, pre mňa by sa nemuseli vydávať toľké peniaze. Radšej keby sme mali obecného lekára, deti padajú na záškrt a šarlach ako muchy po Jáne a pomoci niet, a keď je, nuž je drahá až hrúza. V popise smrtného pádu a inventáru je najväčšia summa medzi ťarchami: choroba a smrť, to jest: doktor, apatéka a pohreb. So školou máme tiež oštaru, na nič niet peňazí. Rieka na jar sa vyliala, oziminy spláklo, nemá kto brehy ponaprávať a koryto očistiť. I v obci len tak robotujeme ako za panštiny; sedliaci na voloch, domkári, chalupníci rukovou robotou. Chodíme skaly tĺcť na cesty ako cigáni. Platíme cestovizeň a vozíme hŕbky. Všetky peniaze idú ta niekde do priepasti, do sitna. Hlúpa politika!
– Tak nám treba, keď sa o nič neozreme, nestaráme. Ej, nie je to tá politika hlúpa! Tí páni, čo ju robia, sú chytrí vtáci. Ale my sme hlúpi! Nerozumieme, čo sa tam s nami robí, keď nás dobrý, úprimný človek poúča, na toho nepočúvame.
– No, daj sa ti mi svete, už ste vy len za múdreho človeka; do hlúpych nadávať je ľahko, ale povedať, čo máme robiť a pomáhať je ťažko!
– Vidíte, takto sa srší každý. Ale veru ste si nepozreli na obecnom dome, či ste popísaný do menoslovu voličov, ani o novom volebnom zákone nič neviete. A predsa na tom sa zvrtne všetko, či sa nás nájde dosť spravedlivých, ktorí nechceme vojnu, a tak navolíme si ablegátov a tí zas delegátov, ktorí neodhlasujú každý rok nové milliony na zbrojenie.
– Že vraj celý svet kuje zbrane, robia nové kanóny, lietadlá a my nemôžeme zaostať?
– To je tá hlúpa politika. I po iných krajinách vedú takí ľudia, čo robia nedobrú politiku. Ale sila a základ všetkého je predsa len v nás a my tú sila zapredávame a mrháme hlasovaním. Prečo chceme všeobecné tajné hlasovacie právo? Veru nie na parádu ani nie z pýchy, aby som mohol ceduľku oddať, ale preto, aby sa v krajine tak dialo a s našimi mozoľnými grošami tak šafárilo, ako to naše dobro vyžaduje.
– Hja, sám jeden človek svet nepremení, ale keby sme sa my Slováci zobrali svorne do jedného tábora, to by sme predsa o krok ďalej došli.

Zdroj: Národný hlásnik, r. 47, č. 17, 24. apríla 1914, s. 2.

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články