Literárne okienko

Láska z gymnaziálnych lavíc prvých maturantov?

Obaja sa narodili v decembri 1906, ona 17. decembra v Petrovci, on osem dní skôr v Hložanoch. Spolu chodili do gymnázia v Petrovci a spolu maturovali s prvou generáciou žiakov petrovského gymnázia. Na tablo sú tiež takmer spolu, jeden vedľa druhého. Akoby im osud úporne dával znamenia, že patria k sebe. On, Samko Šeprák, ona Katarína Kaňová. No, oni si išli svojou cestou. Ona do Nového Sadu, kde zakončila učiteľský kurz a on do Belehradu na štúdiá na Právnickej fakulte. Obaja sa neskôr presťahovali na Slovensko. A tam sa napokon „našli" a tam sa začala ich láska. Potom už životom kráčali vedno. Samuelovi Šeprákovi pribúdali tituly.

 

Láska z gymnaziálnych lavíc prvých maturantov?

 

Láska z gymnaziálnych lavíc prvých maturantov?

 

O stretnutí generácie prvých petrovských maturantov po štyridsiatich rokoch, novinár a spisovateľ Miroslav Krivák 12. júla 1967 v Kultúrnom obzorníku napísal: „Dr. Samuel Šeprák a Katarína Šepráková, rodená Kaňová teraz nesedia vedno. Ona sedí na dievčenskej strane, on v lavici, kde sedával pred štyridsiatimi rokmi. Nevieme, či už vtedy kradmo pozeral na Katku, ktorá s horlivosťou rozpráva, ako kedysi pracovala v škole a v rôznych krúžkoch, najmä však v divadelnom. Dnes kráčajú životnou cestou spolu. Tie voľakedajšie trochu nesmelé pohľady teda daromné neboli. A neboli daromné ani roky plodnej činnosti, lebo Dr. Šeprák zastával a zastáva i dnes dôležité funkcie. A popritom si rád spomína na Petrovec, nemôže neobdivovať vydláždené ulice, tep života a rast, ktorý badať na každom kroku."

 

Stretnutie v Piešťanoch: prvý zľava Ján Torday, štvrtý zľava Samuel Šeprák, sediaci druhý zľava Ján Čajak, tam sú i Ján Myjavec, Jan.Chalupka, Ivan Križan a ďalší (Foto archív Milana Tordaya)

 

Stretnutie v Piešťanoch: prvý zľava Ján Torday, štvrtý zľava Samuel Šeprák, sediaci druhý zľava Ján Čajak, tam sú i Ján Myjavec, Jan.Chalupka, Ivan Križan a ďalší (Foto archív Milana Tordaya)

 

Samuel Šeprák nikdy nebol ľahostajný voči rodisku a trápilo ho aj to, čo sa s gymnáziom ďalej dialo. V roku 1930 napísal článok: Je gymnázium v Petrovci slovenské?, kde podáva štatistiku žiakov podľa národnosti od založenia Gymnázia roku 1919 do roku 1930 a poukazuje na z toho vyplývajúce dôsledky. „Založené bolo ako 100 percentný slovenský (polo) privátny ústav roku 1919 s dvoma triedami. Začiatkom školského roka 1920/21 sa stáva štátnym s 3 triedami, postupne počet tried vzrastá spočiatku na 6 tried v školskom roku 1923/24 a o tri roky neskoršie na úplné 8-triedne gymnázium. V školskom roku 1920/21 bolo viac Slovákov v troch triedach než v ôsmich triedach v rokoch 1928/29 a 1929/30. Prednášky boli s malými výnimkami slovenské, ako aj učebnice (niektoré boli české); žiacke spolky boli čisto slovenské, ako aj konverzácia žiakov. Príchod žiakov inej národnosti od roku 1927 narušil slovenský ráz Gymnázia. Títo žiaci vôbec nemuseli vedieť po slovensky a okrem toho slovenčina pre nich nebola povinným predmetom. Kvôli nim aj žiacke spolky a konverzácia medzi žiakmi boli neslovenské, v lepšom prípade zmiešané." (NJ 1930/105, 2)

Na Slovensku nezabúdal na svoj pôvod a angažoval sa v pomáhaní krajanom. Okrem iných dôležitých funkcií JUDr. Samuel Šeprák bol 14. októbra 1945 v zasadacej miestnosti Slovenskej ligy v Bratislave zvolený za prvého predsedu Spolku Slovákov z Juhoslávie. O tom viac TU: http://www.kulpin.net/pamaetnicek/22-aktuality/aktuality/10925-spolok-slovakov-z-juhoslavie O aktivitách Samuela Šepráka v akcii Mať volá PhDr. Samuel Jovankovič, súčasný predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie píše: „V júni roku 1945 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky poverilo troch Slovákov z Báčky: JUDr. Samuela Šepráka z Hložian a Petrovčanov Mgr. Andreja Tordajiho a ing Michala Kollára, aby odcestovali do Juhoslávie za účelom preskúmať celkovú spoločenskú a politickú situáciu a pripraviť pôdu pre reemigráciu Slovákov z Juhoslávie."

Dr. Samo Šeprák napísal početné vedecké práce a články, no v Pamätnici 50 rokov slovenského gymnázia v Petrovci sa vracia do žiackych lavíc. Nespomína síce, či sa do svojej manželky už tam zahľadel, no píše, že mali život veľmi dynamický, plný oduševnenia a obetavosti. „Keď sa v spomienkach vraciam do tých dní, zdá sa mi, že sme už ako žiaci preberali úlohy dospelých. Najmä v starších ročníkoch. Všade nás bolo, všade s nami počítali. Nielen v Petrovci, ale takmer vo všetkých slovenských obciach..." Žiaci boli prevažne deti roľníkov a remeselníkov, z ktorých vyrástla mladá inteligencia z vlastného ľudového prostredia. Ona zotierala hranicu, ktorá dovtedy delila inteligenciu od ľudu.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články