Máš právo

K nedožitej deväťdesiatke Pavla Mučajiho

Pred piatimi rokmi oslávil ešte svoje posledné, 85. narodeniny a potom, v nasledujúci deň, ticho sklopil oči. Umrel básnik, spisovateľ pre deti, prekladateľ, redaktor časopisu Naši pionieri, riaditeľ a profesor slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci Pavel Mučaji. Narodil sa 11. októbra 1929 v Báčskom Petrovci, kde skončil základnú školu a gymnázium a v školení pokračoval v Belehrade, na fakulte českého a slovenského jazyka a literatúry. Uverejnil básnické zbierky Bojujúce srdce, Slnečné prístrešie, Moja Itaka, Trvanie básnika, Belasé sonety, Visuté záhrady a Večer trojkráľový, viac zbierok básní pre deti a jednu knihu próz, ako aj hodne štúdií z oblasti kultúry juhoslovanských Slovákov. Inšpiroval sa ľuďmi a sám bol inšpiráciou maliarom.

 

Štetcom, ceruzkou a fotoaparátom P. Mučajiho zvečnili Pavel Čáni, Michal Hasík a Jaroslav Grňa

 

Štetcom, ceruzkou a fotoaparátom P. Mučajiho zvečnili Pavel Čáni, Michal Hasík a Jaroslav Grňa

 

Štetcom, ceruzkou a fotoaparátom P. Mučajiho zvečnili Pavel Čáni, Michal Hasík a Jaroslav Grňa

 

Štetcom, ceruzkou a fotoaparátom P. Mučajiho zvečnili Pavel Čáni, Michal Hasík a Jaroslav Grňa

 

Poézia a krásne slovo, ktoré nosil v srdci, sa odzrkadľovali aj v jeho dobráckom, detinskom pohľade:

Zostanem naveky dieťa
lebo mám srdce veľké ako slnko
bez poškvrny
čo sa za šťastie porozdáva
kým sa ním život nenaplní

Pavel Mučaji mal rád deti, mal rád aj svojich žiakov, na ktorých sa vždy díval vľúdnym pohľadom. Mal rád ľudí, aj mesiac, aj sen:

Tak rád mám mesiac,
tak rád mám sen:
Keď večer ku mne zablúdi,
do lúk si chodím preň.

V škrupine noci nádej spieva,
hviezdy sa tratia v ďaleku.
Závoj hmly padol na prístav,
čo som ho hľadal v človeku.

Tak rád mám mesiac...
Tak rád mám sen...
Tak rád mám ľudí,
tak rád mám sen...

A svoj večný sen básnik už sní so svojou životnou družkou Xéniou, jeho stálou oporou, ktorá sa vlani vo februári pobrala za nim. Vo dvojici sa im iste, v tých nebeských priestranstvách, sníva spokojne.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články