Máš právo

Čo už...

V živote sa nám občas udejú podivné náhody. Náhody? Alebo riadenie zhora? S Natáliou Maliarikovou z Prievidze, rodenou Harmincovou, neterou svetoznámeho architekta Michala Milana Harminca, nikdy som sa nestretla, no akási vyššia sila akoby chcela skrížiť aspoň tie naše duchovné cesty. Pred desaťročím mi Natka (od začiatku trvala na tom, aby som ju oslovovala iba menom) napísala list o svojich kulpínskych koreňoch a tých niekoľkých nezabudnuteľných rokoch strávených v Kulpíne a Petrovci. Časom sa korešpondencia medzi nami rozprúdila. Ona častejšie písavala, aj keď mala takmer osemdesiatku na krku, pamäť mala obdivuhodnú. V liste mi neraz zasielala aj drobné milé pozornosti, ktoré sama vytvorila, zhotovila, vyšila... Natka v týchto dňoch oslavuje 87. narodeniny. Na svoje narodeninové oslavy sa vždy tešievala. Pre svojich najbližších gratulantov pripravovala ručne zošité knižočky, v ktorých sa vlastnými veršami poďakúva za ich gratulácie. Knižočky poštou zasielala aj mne, pritom však vôbec netušila, že narodeniny oslavujeme v rovnaký deň a že mi vskutku zasielala dar k jej a mojim narodeninám.

 

Natália Maliariková s manželom Dušanom

 

Natália Maliariková s manželom Dušanom

 

Natália Harmincová sa narodila roku 1933 na Slovensku, kde jej strýc Michal Milan Harminc, mal v tom čase už povesť dobrého architekta. Čoskoro po jej narodení sa presťahovali do Budapešti, strýcovho predchádzajúceho pôsobiska, kde mal od roku 1897 a po začiatok I. sv. vojny známu projekčnú a staviteľskú kanceláriu. Malá Natka v Budapešti ukončila základnú školu. Potom prišla II. sv. vojna, v ktorej utratila oboch rodičov a malého dievčatka, siroty, sa ujala rodina v Kulpíne a v Petrovci, u ktorej strávila štyri roky. Zo svetovej metropoly a hojnosti prišla do chudoby a biedy. Napriek tomu, tie roky a tunajší život sa vrezali do pamäte a srdca na celý život. Roku 1948 sa Natália, už ako 15-ročná dievčina, vrátila na Slovensko, tam zakončila učiteľskú školu a do dôchodku pôsobila na základnej škole v Prievidzi. Ako penzistka robila tlmočníčku a sprievodkyňu maďarským turistom na Bojnickom zámku.

-V Pešti som chodila bosá len do postele a na kúpalisku, ale v Kulpíne sme veselo čatanguvali po horúcom prachu ciest, ale aj v garádoch, ak ich príval dažďa naplnil. Ledva sme čakali, kým po búrke vykukne slnko a hajde! Behali sme, fŕkali, výskali a niekedy aj poriadne zrevali, ak sa v jarku našlo aj sklíčko. V Kulpíne sa dalo aj kúpať a to nie len tak, hocikde na kanáli, ale v skutočnom kúpalisku, pri Vidovej čárde. Báči Vida mal čárdu pri kanálskom moste a pri nej aj opravdivé kúpalisko. Bola to široko-ďaleko ojedinelá vec –rad drevených schodíkov viedol k vode, vysunutá doska lákala skokanov a latkami vydláždená plytčina bola určená pre deti. V pozadí bolo aj niekoľko kabín.

Spomienky, na ktoré Natka nezabúda. Prečo?

- V Báčke sa nehovorilo o práci – tá sa robila, nehovorilo sa o láske – tá bola prítomná v každom slove, v každom čine ľudí, ktorí ma obklopovali. Vďačím osudu, že i keď cestou krutou, ma privial do ich blízkosti. Lebo počas rokov, strávených v Báčke som sa naučila tomu, čo som u nich videla – rodinnú súdržnosť, vzájomnú úctu a pomoc, pracovitosť, skromnosť, jednoduchú zdravú myseľ, statočnosť, trpezlivosť a láskavosť.

 

Čo už...

 

Čo už...

 

Čo už...

 

Čo už...

 

Odrastanie bez rodičovskej starostlivosti a lásky predsa zanechalo hlbokú stopu a Natka po láske vždy túžila. V máji roku 2013, pri svojich osemdesiatinách, do svojej knižočky (ktorej jeden z pár exemplárov som aj ja dostala) napísala:

Vinšujem Vám k môjmu sviatku vinše,
iba tie najlepšie, hoci viem aj inšie –
napríklad –
nech vám spadne zo strechy škridľa,
nech – i keď práve nekráčate – stúpite vedľa,
nech vás sused ohovára,
nech vás opilec budí zrána,
nech vám ukradnú peňaženku
a nechajú len prázdnu tašku!

Ale, že mám zlaté srdce, len dobré vám prajem –
to je isté.

Aby ste všetci mali to, čo je dnes najvzácnejšie –
prácu, zdravie, nad hlavou strechu,
život bez stresu,
lásku, radosť, úspešnosť
a k tomu peňazí dosť.
Buďte pekní, zdraví, veselí,
so životom spokojní.
Méty majte, za pecou nesedávajte.
Využite rozum, šarm i silu
a každú vhodnú chvíľu na ušľachtilé činnosti,
hlavne na tie, čo vás dovedú k hojnosti.

A preto, že vás všetkých rada mám –
len jednu prosbu mám –
aby ste moje nedostatky prehliadali
a VŠETCI ma VEĽMI, VEĽMI RADI MALI !!!

 

Čo už...

 

Natália Maliariková má za sebou dlhoročnú pedagogickú prax počas ktorej sa snažila vštepovať lásku k čistote spisovného jazyka. Avšak, s manželom si často určili „báčanské hovorové dni". Vtedy s radosťou brali do rúk céger a tájšli do dedine, do bóvdu. Veľa vraj nepazárili, lebo peňazí baš nigdá ninto navyše.

Bol to jeden zo spôsobov, akým sa Natka v myšlienkach vracala do tejto našej báčskej roviny.

Zrejme, bol to bohatý život, v ktorom zážitkov zaiste nechýbalo. S pribúdaním rokov a demenciou sa práve spomienky na detstvo a mladosť strávené v chudobnej Báčke čoraz častejšie vynárajú z pamäti. Hovorí jej nevesta Sylvia, podľa ktorej majú už roky rovnaký recept na "rozrozprávanie": začať sa s ňou rozprávať o starých veciach a spomienkach na detstvo a tam patrí aj Kulpín, Petrovec atď. Tam sa ešte chytá, no súčasnosť uniká...

Z druhej jej knižočky vyberám báseň: Čo už...

Neúprosný, rýchlonohý čas
stále naháňa nás.
Zuby nám trhá,
vlasy nám riedi,
na svaly, srdce i rozum
siaha zas a zas!
Sťa diabol posmešný
nám kradne zrak,
do tvárí vrásky ryje,
schová pred nami
kľúče, hodinky, okuliare
a z našich trampôt
sa iba smeje!

Nuž,
čo je, tu je,
všetkých nás to čaká
a preto nech plesá,
ďakuje každý,
kto ešte TU JE!

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné články