Mozaika

Andrej Sládkovič a jeho Marína

Pripomíname si ich v rámci osláv 200. výročia narodenia Andreja Sládkoviča, vo dvoch podobách – súčasnej a historickej. Na súčasnú by sme upriamili pozornosť nazretím do aktivít Banskej Štiavnice, najmä ako „mesta lásky". (Odkazy sa nachádzajú na konci príspevku.) Nateraz len v krátkosti – Banská Štiavnica sa dostala do zoznamu miest ako Verona, či Paríž a podľa iniciátora a spoluzakladateľa Banky lásky Igora Brossmanna je ich cieľom – „spopularizovať Banskú Štiavnicu ako mesto Najdlhšej ľúbostnej básne sveta a dostať ju tak na celosvetovú mapu tých najzaľúbenejších miest". Súčasťou slávnostnej atmosféry je aj vydanie pamätnej mince a eurobankovky s uvedenou témou, predaj ktorých včera štartoval.

 

Andrej Sládkovič a jeho Marína

 

Obsahom historickej časti je analytický rozbor Sládkovičovej Maríny od Jozefa Maliaka, uverejnený v Slovenských pohľadoch v rokoch 1887 a 1888. Tu sa dozvedáme viac o Sládkovičových pohnútkach pri písaní takého rozsiahleho diela. Príspevok sa skladá z dvoch častí na seba nadväzujúcich, z ktorých prvý nesie názov „O prostriedkoch, ktorými utvoril Sládkovič ideál Maríny" a druhý „Tragika v Sládkovičovej Maríne". Z oboch vyberieme azda tie najpodstatnejšie a najzaujímavejšie časti. Nebude to však školský rozbor diela, ale výber z úvah J. Maliaka, keď v úvode uvádza – „Mladušká naša literatúra vzdor svojmu útlemu veku honosí sa nejedným umeleckým výtvorom, ktorý nielen vzdelaná slovenská verejnosť ocenila, lež ktorému sa i v širšom svete slovanskom príslušné uznanie za podiel dostalo". Nebola to však vec samozrejmá, lebo pretrvával názor, že – „Verejnosť... veľmi chváli a obdivuje plody starých básnikov, že jich považuje za nedostižiteľné neprevýšiteľné, tu je na omyle. Takto mýlila sa verejná mienka i u nás obzvlášte vtedy, keď prvé dielce Sládkovičovo, jeho Marína, uzrela r. 1846 svetlo".

Teraz odskočíme z príspevku J. Maliaka a v krátkosti uvedieme reakcie mladej generácie, Sládkovičových súčasníkov, čo sa dozvedáme zo stránky https://zlatyfond.sme.sk/dielo/17/Sladkovic_Marina/bibliografia. Tu nachádzame vyjadrenie „Roku 1845 ‚Marína' už putovala na pamätnú schôdzku Tatrína, kde ju ‚slovenská mládež' odsúdila... ako o tom píše jej účastník Janko Kalinčiak: Mládež táto záležala z väčšej čiastky z vysťahovalcov požunských a ich levočských spoludruhov. Ona si, vedená Franciscim, v Levoči utvorila život nový. V Požuni súc napájaná Štúrovým rigorizmom, neznajúc iného žitia, ako žitia za národ slovenský, utvorila si v Levoči spolok ,bratstva' ktorého cieľom mala byť skromnosť, striezlivosť a bezženstvo, aby sa šuhajci výlučne len jedinému cieľu pôsobiť za národ, obetovať mohli, súc z každého ohľadu neodvislými. Zo stanoviska tohto vychádzajúc, pozeralo s pohrdou nejedno oko na nás čítajúcich tak ,lascívne' (význam – nehanblivé, necudné, chlípne, oplzlé, dvojzmyselné) veci, ako boli tie v Maríne vyložené, napr.

Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier, ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

Toto, pravda, bolo našej vtedajšej mládeži všetko mrzké, neslovanské. Marína bola, hoci jediná doteraz čistolyrická podarená báseň slovenská, v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ pravdive zaujatý, s takými vecami sa zapodievať nemá". Janko Kalinčiak k tomu skromne dodáva, že na uvedenú vec mal iný názor jedine on, „nebožký Kučera a náš – Miško Hodža".

Ako možno sledovať v predchádzajúcej časti, kde sa dozvedáme o aktivitách bezženstva, ktorá nebola myšlienkou Ľ. Štúra ako sa všeobecne uvádza, ale J. Francisciho.

Vráťme sa však k J. Maliakovi, ktorý sa vyjadril aj k všeobecne uznávaným názorom, že „to urputné pridŕžanie sa stredovekej latiny, v ktorej nielen slovenská šľachta, lež i vysokí cirkevní hodnostári a kňazi vôbec písali a medzi sebou ústne i písomne obcovali, potom tú pomýlenú mienku nekdajších učencov, akoby sa slovenčina nedala upotrebiť pre spisbu ako nie dosť vyvinutá a vypestovaná, a konečne tú hriešnu ľahostajnosť naproti všetkému, čo je domáce, našinské..." Pripojil však aj kritický pohľad na cirkev v tom, že „inteligencia takmer len v biblii a náboženských knihách väzela, bola Marína tak chladno, tak nedôverčivo prijatá"!

O Maríne má svoj názor, preto ho aj uvádza najmä vo vzťahu k opisovanej kráse, keď zdôrazňuje –„Že si básnik všetkých tých ťažkostí. ktoré z predmetu samej básne preňho plynúť musely, bol úplne povedomý, že ako hneď od počiatku tak i v celom jej priebehu dôkladne pocítil, ak ťažká vec je vynájsť slová, zvláštnosťam veci zodpovedajúce... No nevyhol sa ani kritike postojov k dielu a vysvetľuje – „Čo bolo najväčším kameňom urážky a nad čím sa najviac prísni Catovia slovenskí pozastavovali, to bol ideál Maríny, prostriedkom veľkolepých obrazov sostavený, ako aj ten dovtedy nevídaný zápal a tá neuhasiteľná túžba po vidine krásy".

Sumarizuje niekoľko činností Maríny, napr. prípravu na spánok –„čo básnik dá predpokladať tým, že opíše všetky tie šperky, ktoré jej vlasy, hrdlo, prse ozdobovaly a ktoré ako pred spánkom zo seba skladá. Týmto spôsobom dosiahol aj druhý cieľ, totiž predstaviť aspoň niektoré krásy celej postavy; my vidíme rozpustené havranie vlasy, ľalij hrdla sňahový kvet, oko plné iskier a konečne pekné ramená". Obdivuje aj bravúrnosť pár slovami vyjadriť čistotu panenskej krásy napr. v 26 strofe:

Oči si premniem, bližšie prikročím,
a čo sa zrakom zjavilo?
To dievča proti obloku zočím,
kde pekné údy zložilo:
Hlava jej mäkkej na rúčke leží,
od pŕs čarovných v záhyboch beží
šata jak obnovec biela:
a nad ňou vidím, ako na stráži,
chvieť sa v slnečnom oslavy kráži
z krás jej vstalého anjela!

J. Maliak sa v jednej časti pokúsil o porovnanie Sládkovičovej Maríny s Homérovým dielom o krásnej Helene v súvislosti so zhromaždením Trójskych staršinov – „Keď ctihodní títo starci ju zhliadnu, hovorí jeden k druhému potichu: Nemožno zazliť Trojanom ani Achajcom, že k vôli takej žene znášajú od dávna strasti: náramne sa podobá v tvári nesmrteľným bohyňam. Či možno živšiu predstavu o kráse poskytnúť, ako keď ju chladná stárež uzná za hodný predmet války, ktorá toľko životov a sĺz stála"? A tento prostriedok, ktorým sa najlepšie dá krása a jej význam zvýšiť, nezameškal použiť ani Sládkovič, keď nám temer v celom priebehu líči, ak mohutný dojem krása Marínina naň učinila". Porovnanie s Homérom ešte raz z pohľadu čitateľa – „...obdivuje pri Maríne predne jej reč, ktorú básnik za príkladom Homéra mädu prirovnáva... a keď hovoriť prestala, odznieva ešte v dutinách ucha a zanecháva v duši ako ozvenu".

J. Maliak si na ukážku vyznania lásky, teraz však mužovi, vybral pasáž zo Sapfinej (starogrécka lyrická poetka) tvorby Vyznanie – „Zdá sa mi onen mládenec, ktorý mi naproti sedí, podobným byť bohom. Keď v mojej blízkosti príjemne hovorí, naslúcha a milo sa usmieva, trepoce mi srdce v ňadrach. Odkedy som ho raz videla, hlas (sa mi zasekáva) mi viazne, jazyk podlamuje, žilami prebeháva mi ľahký oheň. Očima nič nevidím a v ušiach mi zvoní. Znoj ma oblieva, celú ma prejíma triaška, ozelenela som viac než tráva. Temer zomrelej zdám sa podobná!"

No nielen vonkajšia krása je očarujúca, ale aj tá vnútorná, keď ju popisuje – „Jesto mnoho diev, ktoré sa bezúhonnou krásou tela honosia, ktoré ale, jakmile ústa otvorily, tak ju zahanbujú... Krásavice takéto rovnajú sa egyptským chrámom. ktoré zvonku sú síce veľkolepé, ozdobené maľbami, zlatom... avšak jestli v jích vnútra hľadáš Boha, spatríš alebo opicu, alebo ipis, capa alebo mačku". Toto však neplatí pre Marínu, čo vidieť v 95 strofe:
Jej krása tisíc krás je osnova,
jej cnosti – cnosti obrovské!

Ďalej J. Maliak uvádza – „Keď sme takto z väčšieho, čo ku charakteristike Maríny pôvodca na rozličných miestach povedal, v jeden celok poznášali a všetky ťahy jej rázu v jeden celok spojili, vráťme sa k dojmu básnika (v 33 strofe):

Oj, mocná si ty, moja predrahá,
aj v slabých chvíľkach polžitia!
A krásy tieto kto popremáha,
keď celým životom schytia?

J. Maliak rozoberá, ako sa Sládkovič v básni vyznáva zo svojej vrúcnej lásky a vyzdvihuje jej telesnú a duševnú krásu, no zároveň čaká na odpoveď „či ozaj deva, ktorá toľkými prednosťami oplýva, uzná ho za hodného lásky"...odhaľ mi už raz tajomstvo tvojho srdca, veď na toľké prosby by sa i tá nemá socha ozvať musela", čo možno sledovať v 34 strofe:

Odstri už raz, odstri, Marína,
ňadier milých tajomný chrám!
Mramorná socha sa pohýna,
keď toľkým k nej hlasom volám!

Ešte niekoľko postrehov k druhej časti rozboru diela, teda k tragike v Sládkovičovej Maríne. V 35 strofe, sa nachádza náznak postoja Maríninej matky, ktorá nesúhlasila s vydajom dcéry, no podľa J. Maliaka tu možno sledovať aj stúpajúcu tendenciu tragiky, ktorú okomentoval slovami – tu je zreteľne vyslovená „pochybnosť o priaznivom výsledku tohoto ľúbostného pomeru":

Víchrice strašné sa rozlietli
nad mladistvým nebom mojím;

Ďalej sa v 41 strofe objavujú Sládkovičove pochybovačné otázky, ktoré akoby potvrdzovali uskutočnenie matkinho úmyslu:

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť:
nemožno mi ťa neľúbiť!

Už na začiatku básne, v 17 strofe, je náznak „zlého začiatku lásky", keď nachádzame zmienku o slze a plači:

Oko slzou je zaliato,
že tu láska času slúži;
preto plačem, že zem táto
túži len – túži a – túži!"

V 121 strofe nachádzame ďalší dôvod tragédie Maríny, matkou odporúčaný „lepší" vzťah – Sládkovičovho soka, ktorý v básni je uvádzaný ako „dvojjazyčník":

Devu nevinnú jaksi zmútili
slová tajného zlosyna,
ťahy jej tváre tiež zasmútili
nad tým, čo satan spomína.
Vidiac jej zmätok, zvodca sa teší,
a v srdci jeho radosť peleší,
radosť satanskej zábavy.
„Len si nevernosť pripusť do duši,
oslepí láska ťa aj ohluší!"

Na záver citujeme J. Maliaka: „Z dosiaľ uvedeného vysvitá, že už tu rozprestiera básnik útle nite tragickej siete tým cieľom, aby čitateľ pozvoľna pripravený nezaraziť sa pozdejšie nad tým, keď octne sa v sosústredenom bode tragiky 148 slohy":

Duch devy plače, horko narieka
nad ľúbosti svätej skazou,
že kvet jej s poľným kvietím uteká,
krahne ostrím divých mrazov;
ľúbosť devina je cit bez hlasu,
vyšvihnúť nesmie sa nad zvyk času,
vyznať musí, čo neverí;
poslušnú dušu úbohej dcéry
s chlapom cudzím, ba odporným zverí
studený prsteň materi.

Dôležitým je verš – vyznať musí, čo neverí – ktorým básnik potvrdzuje svoju mienku citového vzťahu Maríny k nemu, čo už v 90 strofe bolo vyjadrené slovami:

Marínu znajúc, chápem rukama,
že hnev svätý je len láska sama,
ač v inej ducha podobe.

K celkovému hodnoteniu postoja Maríny však J. Maliak ešte dodáva – „Obviňovať Marínu dnes z bezcharakternosti a chceť dotvrdiť päsťou, že sa stala naproti svojmu milencovi úplne ľahostajnou, akonáhle sa objavil bohatý pytač, to dnes nemôže mať viac miesta."

Na stránke https://zlatyfond.sme.sk/dielo/17/Sladkovic_Marina/bibliografia nachádzame zmienku o peripetiách pri vydávaní zbierky na vlastné náklady. „Sládkovič sa pokúsil vydať Marínu vlastným nákladom, avšak keď nenašiel dosť subskribentov, od podujatia ustúpil. Názorne sa o tom dočítame v korešpondencii s Augustom Horislavom Škultétym: „Ja ,Marínu' moju nevydám. Odpusťte, prosím, že som Vás darmo unúvau. Janko Rimauský mi písau, že nemohou nič zobrať; Ondrej Hodža mi poslau šesť mien a na seba štyri výtisky; Ormis zo Štiavnici zobrau dvanástich; Vám sa nedarí: tak relegatur ad feliciora tempora. Od druhých som ani zprávu nedostau; Hroboň Lajo, vraj, ,debattovau', že je to drahô. Ten človek ma za takého naničhodníka drží, ktorý by som chceu zarábať na najkrajších hodinách duši mojej. Toľko prózy, Bohuchvála, vo mne ešte niet. Jestli čo máte, ráčte to vrátiť. Ja som písau pre vlastnú dušu a pre priateľov krásy: to som občiahou — týchto nájsť nemôžem. Ak sa kto na to vezme, dám vďačne rukopis, ako by ani môj nebou. Nak predplatkárstva parom vezme! Nepomysleu som na to, že je to len pre takých, ktorí verejnú dôveru už majú. Teraz mám! Jestli by som ju ja mau vydať, tak ju skôr nevydám, až budem môcť výtisky darmo dávať. Pri vydavateľstve musí človek alebo škoduvať lebo získať: to nemôžem, toto nechcem. Ale to je tiež pravda: že keby som toho verenia nebou, že to len moju báseň potkať môže, tedy by som sa ľakau veku nášho pre slovesnosť našu."

Maríny sa ujal Ján Kadavý (slovenský publicista českého pôvodu, vydavateľ, osvetový pracovník, hudobný skladateľ a učiteľ), ktorý ju roku 1846 vydal. Škultétymu posiela 40 exemplárov s predajnou cenou 30 zlatých florénov. V tlači sa objavilo viacero reklám, kde sa nachádza iný názov meny – 30 grajciarov striebra. No nielen to, ale objavuje sa aj priaznivejšia kritika diela, ako predošlá z úst „mladých Sládkovičových súputníkov", napr. v Slovenských národných novinách, kde sa možno dočítať – „Výborná táto báseň zasluhuje, aby sme pozornosť vel. slovienskeho obecenstva na ňu obrátili. Horislav Krčméry v liste Sládkovičovi píše: „Nedotknú ma teórie a rozumovania o kráse, málo čo z tých viem nakoristiť, vidím v nich len holie frázy, ale v Tvojom živom slove, tam sa mi zjavuje v celej svojej dústojnosti." Jozef Miloslav Hurban píše, „že básnik v Maríne spojuje „oheň lásky svojej s túžbami vyššími na lepšiu skutočnosť národného blaha uprenými", a Mikuláš Dohnány nazýva ju „pekným kvetom na poli literatúry slovenskej", oceňujúc zvlášť básnický výraz: „Reč spevca peknotou nadšenieho je milá a sladkotekúca, čistá, plná a zvučná i krásne znejúca, tu i tu človeka očarajúca."

Ako sa začal milostný vzťah s Marínou? To sa nachádza na stránke https://zlatyfond.sme.sk/clanok/andrej-sladkovic_ako-marina-dostala-kosom/, odkiaľ vyberáme: „Andrej Sládkovič v tridsiatych rokoch študoval na lýceu v Banskej Štiavnici. Aby si ako veľmi chudobný študent privyrobil, doučoval v niekoľkých meštianskych domácnostiach. Súkromné hodiny v rodine Pišlovcov mali fatálne dôsledky pre dejiny slovenskej poézie, Andrej „uzavrel bližšiu známosť" s ich dcérou Máriou. Zoznámili sa v roku 1839, no život ich neustále rozlučoval. Najprv odišiel Andrej na štúdiá do Bratislavy, potom do nemeckého Halle. Je pravdepodobné, že „Marína", ako ju volal, mu zišla nielen z očí, ale postupne schádzala i z mysle. Na jar v roku 1844 dostal Andrej do Halle list. Marína písala, že matka ju núti do vydaja za iného, bohatšieho nápadníka. Sládkovič bol v odpovedi kruto úprimný. Odpísal, že mu ešte ani nenapadne, aby sa ženil. Ak sa chce vydávať, brániť jej nebude. Ale ak si myslí, že šťastie získa iba s ním, nech sa pripraví na ťažký život s chudobným a v budúcnosti nepochybne prenasledovaným národovcom. Onedlho sa zastavil v Štiavnici u Pišlovcov na návšteve, chladné prijatie od Maríninej matky ho presvedčilo, že už nemá šancu."

Ak milostná epizódka s Marínou skončila, tak rok po vydaní Maríny tlačou, teda v roku 1847 ako 27 ročný, v čase vysviacky za kňaza, sa Andrej Sládkovič oženil so svojou druhou láskou – Antóniou Juliou Sekovičovou, ktorej neprezieravo „daroval Marínu" aj s básnickým Venovaním. Tonka „Marínu" neprijala veľmi prívetivo, veď bola pôvodne napísaná pre inú, no Sládkovič sa pred ňou ospravedlnil slovami: „Že ľúbosť tvoja ideál Maríny mojej nedočahuje, to si ešte ani sama skúsiť nemohla: ale skúsiš to, drahá, na prsiach mojich, že som to z tvojho srdca napísal."
V manželstve sa narodilo deväť a dospelého veku sa dožilo päť detí.

 

Ján Sabo z Prievidze

 

Hlavný zdroj: Slovenské pohľady 1887, s. 85, 99, 239, 280 a 1888, s. 19, 32
ostatné v texte

Videá

 

 

 

 

 

na čítanie
https://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/557207-v-stiavnici-maju-banku-lasky-suvenirovu-bankovku-aj-pamatnu-mincu/
https://www.kamnavylet.sk/sk/atrakcia/dom-sladkovicovej-mariny-banska-stiavnica
https://myziar.sme.sk/c/22322404/v-banskej-stiavnici-spustili-projekt-zalubena-stiavnica-2020.html
https://www.zlavomat.sk/magazin/112-banska-stiavnica-mesto-kde-mozete-svoju-vzajomnu-lasku-ulozit-do-banky
https://bankalasky.sk/

 

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články