Mozaika

Ako písali a čo zažili naši predkovia

Už niekoľkokrát som spracoval príspevky dolnozemských dopisovateľov, a tak aj teraz uvádzam niekoľko z nich. Čo ma na nich fascinuje? Nuž, to jednoduché popisovanie prežitého. Majstrom takejto spisby je J. Kutlík, preto sú jeho príspevky na prvých miestach. Oplatí sa text čítať pomaly aj preto, že je písaný v starom štýle, povedzme, archaickom jazyku. Priam neuveriteľne vyznie popis „samovznietenia drevených sirkových zápaliek", no nedajte sa pomýliť, toto naozaj môže byť pravda, lebo technológia ich výroby v minulosti nemusela byť dostatočne zvládnutá, čo sa však časom napravilo aj „vďaka" takýmto situáciám. V ďalších príspevkoch si môžete overiť, ako v minulosti „pracovali" s cenami a množstvom (váhami či objemom) tovarov pri predaji. Tak čítajte.

Zároveň však prosím ctených čitateľov, aby sa pri čítaní textu preniesli do času (doby) ich vzniku. Niekedy je to, najmä pre mladších, ťažké, ale len tak môžete plnohodnotne pochopiť to, čo autori mienili svojimi príspevkami odkázať budúcim generáciám.

 

Ako písali a čo zažili naši predkovia

 

Slovenskje Národňje Novini, 1847, č. 199, dňa 6. červenca, s. 794
Z Pitvaroša (v Čanáde)
U nás bolo bi už lepšje, ale ešťe len teraz sme na próbe, keď ces celí kveťen dážďa ňebolo a úpeki tak hroznje, že aňi v tích najhorúcejších dňach. Menovito dňa 25. kvetna najvišší stupeň horučosti sme mali, a to je len zpomenuťja hodnuo, že sa mňe vo vrecku, ako som bou k slnku obráťení, drevennje sirkovje zápalki zapálili, čo tuto i ku vístrahe podotkínam. Jarini okrem kukurice, ktorá ešte náďeju robí, skoro už vischli; ozimini rjedke, zakrpaťenje moc ňeslubujú; ovocja, ktorjeho sa hojnosť ukazovala, spršalo, teda mnoho strachu máme, že čo z toho buďe. Tak je to u nás, tak i v úrodnom Békeši, len o Aradskej stolici, o Báčke a Banáte lepšje chíri počujeme, ba v tomto posledňom vraj žitá pre bujnosť kosiť museli. Dau bi to milí Boh, ešťe bi nás Banát ta viživiu, a už v skutku sťehujú sa naši luďja ta, abi si zavčasu rís zajednali. Ňevjem ako sa úrodi vo Srjeme ukazujú, a či bi sme mohli našich chudákov tam vipraviť do žatvi, o čom mislím, dobre bi bolo v tíchto novinách sa ohlásiť, ale tak, abi to ňebou zase apríl. Ludu horňjackeho je tu na Mezove (Mezóhegyes) sila na zárobki prišljeho, ale sa ťažko každjemu i robota dostaňe. Predca vojenskí spravcovja majú ten chvalihodní porjadok, že pochoreních bedárov do vojenskej ňemocňice prijimajú a lekársku pomoc i druhú opaťeru od ňich ňeodťahujú. I to múdre urobili tí spravcovja, že robotňíkom ňje samje hotovje peňjaze, ale na kažďí ďen jeden chlebík – váži 2 funti – a k tomu 5 grajc. strjebra dávajú, lebo bi si inakšje ňemohli chleba kúpiť. V tejto velkej drahoťe, kďe si chudobní človek ňemá aňi za čo, aňi ňedostaňe obilja, lahko kúpil preto, že aj tí hospodári, ktorí bi predajnuo obilia ešťe mali, polakaní pre suchotu odpredávať vjac ňechcú, ozaj sa pekňe postarau osv. p. biskup makovskí, ktorí dáva kazdí ďen chleba pjecť a na placi na funti predávať po dosť volnej ceňe, po 9 grajc. funt. – Majúže ťi zase Žiďja bedački, už v Araďe ponúkajú na novú pšeňicu po 16 zl. v šajnách a kďesi vidávajú kukuricu na novuo žito, kebel kukurice za dva žita*); to sú len humpljarske ohidi!
*) Ako známe, všetko takuoto šuďjerstvo je najnovším príkazom vis. kr. nám. radi prísňe zakázanuo. Pozn. Spr. Nov.

Pri tejto príležitosťi i dve strašnje vraždi pripomeňjem. Ňedávno náš tunajší človek po dokončenej ďennej práci višjeu k večeru na postrježku na zajace a usadiu sa na našom a mezovskom chotáre, a tam je polovačka zabráňená a zajacov ako miší, že sa človeka skoro aňi ňedurja. V tom príďe akísi strážňik (strázsamester) so svojou osobou, a chce mu odobrať pušku. Tento prosí, vihovára sa, až rozpajeďení vojak mu ju vitrhňe a – prásk po hlave – že sa človek zdrúzgau na zem, ale sa schápe zase na nohi, vojakovi to ňje dosť, zase po ňom – a vtedi, ako za cjevu (rúru) držau pušku, ona sa spusťí a vipáli a ten Marsov jedovatí sin už je na zemi mŕtvi. Chudáka toho človeka polapili a teraz seďí v ťemnici, ale sa azda ospravedlňí, lebo má i svedka, tú istú osobu, ktorá s tím vojakom porozumeňja mala a prítomnou bola. Druhí kus: mladí žjak ňehau školi, prišjeu domov na Naďlak, a za čo bolo za čo ňebolo, nevjem, včera sa pestreliu. Oťec toho ňešťastňjeho bou pred pár rokmi notárom v Naďlaku, ktorí tuším sinkovi moc popúšťau, a to buďe príčina tejto hroznej samovraždi. Úbohá matka vdova ňemuože sa v tom žjali poťešiť.

Naša ňeďelná škola sa len zmáha, poslucháči vždi pribúdajú a ťjež sme počjatok urobili od našej Pokladňice, ktorú ešťe obšírňejšie vikladáme a visvetľujeme. Kaďenáhle buďe táto škola lepšje usporiadaná, obšírnu zprávu o ňej dať za sladkú povinnosť si klaďjeme.

I o seniorálnom konvenťe našom to oznamujem, že medzi iním na tomto konvenťe dňa 5. kvetna na Orošháze držanom „Zpěvník evanjelickí" pochovávali. „Čo?" zhíknu mnohí, „no už je to tak." Najprú v jednej schuodzke kňazskej bola porada o ňom, a už teraz pre náš vel. seniorát dokonau. – Na pohrebe mu vraj i takí spjevali – lebo sám som na konvenťe prítomní ňebou – ktorí sotvá viďeli kedi slovenskí Funebrál a ešťe vraj títo največmi kvákali za druhími.

Slovenčina sa u nás ňechce do bujnej zeme prijať a češťina aňi tak. Veť pravda že tento náš ňebohí velmi čechisovau najme v novejších pjesňach, a nám sa to ozaj ňepáči, odkedi máme našu krásnu slovenčinu; ale sťe si milí páni predca len mohli ostať dúsledními, keď sťe sa raz patrónov a milovňíkov Češťini vikričali. Tu máte tú vižjadanú recenziu „Zpěvňíka" vi duša slovenská p. Hurban, vo vašich krásnich „Pohladoch" – azda sa Vám o takej recensii aňi ňesňívalo. Oj, oj naše dolňozemskje kraje! – Oj ti náš dolňozemskí lud!

J. Kutlík

Slovenskje Národňje novini, 1847, č. 218, dňa 14. Mal. Rujna, s. 870.
Z Pitvaroša.
V čísle 199 naších Nár. Novín opísau som chvílu a úrodi polňje na tichto stranách tak ako toho času boli; Boh všemohúci ale všetko divňe meňí a zjavuje sa najviac tam, kďe je už najvätšja potreba, abi sme jeho moc božskú tím viac poznali a obdivovali, tak i v tohoročňej úroďe ňemuožeme dosť túto jeho moc obďivovať a zvelebovať. Keď už strach pre náramnú suchotu a hroznú pálčivosť na ten najvišší stupeň vikročiu, a keď už cena obilja všetku mohútnosť a majetnosť ludstva previšovala a oravská bjeda už i na naše dvere zaklopávala, 2. jun. bou ten požehnaní deň, keď ňebeskí Pán ťichím krajinskím dážďom obvlažiu smädnuo pole a pŕška potom trvala skoro za 30 dňí každí ďen po troške, i urobiu sa nám z junia celí máj, všetko sa z novu pojarilo, sena dosť, žita stredňe, aspon vjac ako vlaňi, jarini nám sjaťa 8 i 10 násobňe navráťili a znameňití krm pre dobitok dali; kukurice preuťešeňe stoja. Následkom tejto úrodi cena obilja ako bola visoko višla, tak nízko padla, že sa pšeňica čistá muože dostať po 15 zl. kebel, polovičatuo po 10-12 zl., jačmeň po 6 zl., kukurica ťjež tak. Strovi všeljakej buďe dosť i ovocia ňemálo, zeleních vecí ňevjem kedi bi tolko bolo, konopí sila a dobrích; včeli sa dobre virojili a to je pamätnuo, že jeden úl rozrojiu sa i na 10 s porojmi. Hladu sa teďi ňebojíme len tak, keď bi sme sa ňevarovali, alebo sa na tú cenu, ktorá je ešťe i teraz dosť velká, ulakomili, a špekulantom vipredali. Chudoba horňjacka sa už rozprchla, mimo takích, ktorí na nohi alebo inakšje pochoreli a domov sa sťehovať nemuožu. Ej, bolo že to bjedi! ňevjem, kedi ju zabudňeme, kebi nás len i rozumu naučila. Prípis Jeho jasnosťi z ohladu varovaňja sa i vistríhaňja opojních nápojov nám poslaní, a v duchu práce otcovskej písaní, sme z kazaťelňíc ohlásili, a podla možnosťi i dobre prihrozili. Tá rada lud náš velmi preňikla, a mi sme k ňej doložili: „Ludkovja, ňezabudňiťe na minulí rok!"

Keď túto radostnú zmenu v tohoročňej úroďe oznamujem, spolu ešťe jednu, alebo druhú novinu dokladám. Tu v ňeďalekom mestečku Naďlaku, kďe velkú faru a dvoch kňazov ev. majú, založila sa i katolícka nová cirkev; fara je už postavená a kňaz mladí, jako virozumjevám Slovák, už v ňej bíva, kostol ale sa sotvá ešťe toho roku stavať buďe. Prídu bez pochibi ta noví obivaťelja, ktorí si tam budú muocť seďeňja nakúpiť od Valachov, a tak sa zdá, že títo noví obivaťelja budú Ňemci. Mi bi sme račej Slovákom dožičili, lebo zo skúsenosťi vjeme, že kďe Nemec dícha, to povetrja ňje je pre slovenskje plúca, ňebolo bi to dobruo susedstvo. Ňezačala sa síce ešte táto ňemecká migrácia, ale keď zavoňajú, puojdu ako lastovički; len dve roďini prišli dosjal tam od Muráňa, ale prislabje. Užiťe braťja Slováci túto zprávu k vášmu dobrjemu. Jedno celuo seďeňja stojí blízko 3,000 zl. šajnovích, ale zem Kananejská; dá zrno 20-30 i više. – Ešťe dačo k visvetleňú. V Orlovi č. 67 v počťe zo Sebechlebja na to pod otázkou postavenuo J. K. abi sa všetko ňedorozumeňja a podchitávaňja odstaňilo, oznamujem velacť. obecenstvu, že je to ňje dolu podpísaní *).
*) Že to ňje je p. J. Kutlík, náš velacť. dopisovaťel, ale celkom inší ťarbaví spisovaťel, tímto potvrdzujeme. pozn. Spr. N.

V čísle ale 202 N. Novín ku článku z Muránskej dolini i mi musíme prisvedčiť, že je ten p. K., čo do českích Kvetov písau, na hrubom omile i zo strani nášho v. békešskjeho duchovenstva, ktoruo ak sa ňezaujíma, aspon sa vjacej ňeproťiví Slovenčiňe, čoho svedoctvom buď, že circulandum conferencie pešťjanskej do blata zavjazlo, a dobre tak, aspon sa ňevistaví posmechu; a potom i jedneho dopisovaťela sme získali na pánu J. J. „Živio!" Počujem, že sa nám o krátki čas má ohlásiť i náš hodní rodák K. St., tam okolo našej velkej Slovenskej Čabi – buďe nám vítaní! J. K.

Slovenskje Národňje Novini, 1847, č. 237, Pjatok 19. Listopada, s. 946.

Zo Starej Pazovej. U nás bola úroda na oziminu stredňja, na jarini dobrá, vijmuc sena, ktorjeho velmi málo sa nakosilo. Kukurice bolo dosť, zvlášťe na tích zemach, na ktorje búrka (ladovec, kameňec) neuďerila. Moja kukurica ale bola potlčená, aj jačmeňe daktorje boli dobrje, inšje zase ňiakje; ovsi dobrje boli, ak ich ladovec ňezasťihnuv, vína sa stredňe uroďilo. Na Karlovci boli ⅔ viňíc celkom potlčenje. Víno je dosť drahuo. Aj inšje obilja má dosť dobrú cenu. Polovičatuo žito pešťj. mjera 10 zl. v. č., jačmeň 5 zl., ovos 4 zl. 30 gr., kukurice Prešp. mjera v šúlkoch vrchom 1 zl. 40 gr. a tak 100 okov = 2½ Prešp. m. = 10 poukíl v šúlkoch vrchom 1⅔ pešťj. m. 5 poukíl mrvenej štrichom stojí 8 zl. 20 gr. v. č.; masť svinská u nás stojí 75 zl. cent. a na funti sa po 1 zl. v. č. predáva. Dosť draho.

Štefan Leška

Slovenskje Národňje Novini, 1847, č. 246, Utorok 21. Prosinca, s. 985.
Pitvaroš. Chvála je na našich stranách uťešená, už sme v druhom Advenťe a aňi len mrazu hodnjeho ňebolo, okrem jednich pár dňí, čo pri počjatku nov. bolo, že tuhá zima, mhla a osuhel už nás i strašiť počali, že už aňi ňeposejeme ozimini, a práve vtedi i obilja tak šlo do ceni, že to až strach. Teraz je všetko inakšje, všetko posjato. Tjeto dňi vibehnúc do Banátu, viďeu som jačmeň pekňe viklasení, hustí a do koljen, čo sa pri uhoreňí sám nasjau! to je volačo v prosinci, verím, že sa Oravci tomu zaďivja! Cena obilja značňe padla a je prítomňe táto: pšeňica čistá, tak naša ako i banátska, jeden banátski kebel (to sú dve Prešp. merice) 16 zl. najvjac 17; polovičatuo okolo 12, 13 zl.; jačmeň 6 zl.; proso 7zl. 30 gr.; hotová pšená kaša 18-20 zl.; ovos 4 zl; ale nejlacňejšje je kukurica 3 zl. 30 gr. a to na všetki strani tak, lebo tejto tolko bolo, že sa nám skoro ňepratala (dosť jej ešťe i teraz popod sťeni a strechi na dvore vídať) a na peknej chvíli sa olámala – táto lud náš od hladu oratuje*). Škrabúže sa židáci, keď po strjebornom dvacjatňiku plaťili, a teraz i po ďesjatňiku ponúkajú. Víno je u nás po 6 zl. Ovocja ešťe i teraz dosť lacnuo, Valasi nám donášajú svoje jablká po 4 zl. dve merice, orechi vlaskje po 8 zl. Konuop cent stojí 20 zl., lebo i tíchto bola hojnosť a dobrích. Statok ňemá ceni aňi doma aňi na jarmaku, najlacňejšie boli na Makovskom trhu ovce a koňe, rohatí statok skoro ňikdo ňekupovau. Ten ubohí sedljak len vždi bude ubohí, nuž to, čo sa mu hojňe uroďí ňemá žjadnej ceni, a to čo ňemá a kupuje sám, je drahuo, akože sa ošaťí? ako porcie a inakšje dávki poplatí?!

Slovenskje Národňje Novini, 1847, č. 247, Pjatok 24. Prosinca, s. 988.
Ďenňík domáci
Pitvaroš. Zbojstvo sa i u nás, v tejto klassickej zemi tak zvaních „lóživáňov" (zbojníci koní), ktorí veďja statok odpratať, velmi zhusta prevoďí, trebas hori ňemáme, ale máme salaše po pustaťinách, a to sú opravďivje hňjezda tíchto loptošov. Len toť pred ňjekolko dňami istí hospodár dau trus voziť na chotárno pole tu pri samej ďeďine, a pred večerom sluhovja trochu si chceli volki popásť, i viprjahli. Naraz zočja tich ptáčkov prichádzajúcich na bistrích, ligotavích koňach. Allo, prahaj! Ňič ňestálo, šibali dobehnú pjaťi, a všetci ozbrojení, kážu sluhom na zem políhať. jedneho ňehajú na stráži, ostatňí viprjahnu voli a odženú preč. To sa stalo na bjelom dňi, keď ešťe len slnce zachoďilo – a 8 volov, ako len 8 jeleňov, šlo! 1000 zl. boli hodnje. Hladajú ich síce na všetki strani i stoliční hajdúsi, ale kďe je skoro všetko zbojňík, a málo horlivosťi, abi sa takíto zločinci chiťili, tam ňemáš moc uťaňja. Ešťe na cesťe, keď už pakovali, v susednej ďeďiňe natrafili na 4 kone kďesi na pasovisku, i tje si zachitili. To vám buďe, braťja horňjaci, ozaj ďivno, ale u nás je to žjadna novota, to remeslo iďe našim maďarskím susedom ako bi mihau, len že veru keď sa daktorí z tích ňeluďí dochňapí, dobrí mu víplatok dajú a zrjedka príďe živí pred slávni súd.

Z Naďlackích salašov ťjež odohnali 100 ovjec; v Pereku jednej komorskej ďeďiňe obecných samcov pekňe si ešťe i do koča obecnjeho zaprjahli i štverňe pobrali, a ňeostala len prázna koňiareň. Ale na všetki strani je toho dosť. Na samích tích salašoch sa už kradňe, tak čujeme, že ňedávno vo Vášarhelskích salašoch jednemu gazdovi v jeho vlastních vreciach a s jeho vlastním záprahom više 200 mjer pšenice odňesli, a vraj v samom Vášarheli každí ďen domi podkopávajú. Čo je horšje, či poza bučki, či toto módno zbojňíctvo?

Ku pokonu esťe jeden príklad židovskjeho kazeňja opojních nápojov. Tu na Mezove už od ňjekolko rokov jeden žid ozaj dobrí gscheft vjedou, so všetkim maušlovau a hodňe sa bou opjeriu; ňedávno ale vojak z ňemocňice vipusťení na rozkaz hojiča mau si k posilňeňú po troche vína upíjať; ale hňeď na prví raz tak sa občerstviu tím židovskím vínom, že sa počau na skutku dáviť, a poď zase do ňemocňice. Povjem na krátko: prišlo višetrovaňja a židák Š. musí preč, aňi ňikdi vjacej ňesmje žid na Mezove bívať, aňi ako kupec, aňi ako tovariš, aňi ako sluha atď. Tak bi sa mali za naších časov klamári žiďja na prísni porjadok vzjať, a len potom, keď bi boli statoční luďja, emancipovať. Aňi to spomínanuo „Hiszek" aňi „Talmud", len takáto pokuta bi im pomohla a prináhlila tu vikričanú ale zase zaspanú emancipáciu. Povjeťe na to velacť. čitaťelja: „No tí pochoďili na Mezove!" – a vari buďeťe toho ňeboráka i lutovať? Ver ho muožeťe lutovať – šak si on popredku poraďiu, ešťe vätšie grófske arendi, krčmi, strojovje páleňice atď. od gr. Nákova si vijednau. Veru keď tuto tak pochoďiu, bude ešťe lepšje na sebä pozoruvať a ešťe lepšie klamať. Ňevibiješ ti to zo žida!

J. Kutlík

Národné noviny, ročník III., číslo 98, Sobota 17. augusta 1872
Od Petrovca. Volba poslanca rozlúčila „ovečky od kozlov". Náš ľud s tým povedomým navrátil sa z voľby z Kulpína, že krivda za stôl sadla a pravda u dvier žobre. Ľud verí, že pravda si predsa raz aj za stôl sadne. Tí páni, ktorí úsmech, obed, podanie ruky služnovcov et copm. za tu najväčšiu sréťu držia, nútili našich, aby zvoleného v okrese našom poslanca, v Petrovci uvítali, a za previnenie, že proti nemu hlasovali za odpuštenie prosili. „On je nie našim poslancom, preto ho vítať nebudeme", znela našich odpoveď.

Služnovský úrad z Kulpína prestehoval sa do Starého Futoku. Vraví sa, že tenže úrad má Futok preinačiť t. j. zničiť v ňom národnie povedomie. Po roku zase služnovský úrad pôjde do druhej obci a tak svoje povolanie v celom okrese „vyondiať" má.

Nedávno bol tu v Báčke jeden Bulhar od ktorého sme sa na pomery týchto bratov naších vypytovali. On nám ale na otázky naše takto odpovedal „nič Vám nepoviem, bo niektorí z vás, keď vy ste Rakúšaci mňa by milostivému bašovi zradil". Len nasledujúcu otázku nám náš Bulhar zodpovedal: „Prečo sa z rabstva neoslobodíte?" „Nemôžeme sa oslobodiť, keď vy Rakúšáci nám svobodu nedoprajete. My by sme sa oslobodili, ale vy...!" Čujte len, Bulhari majú pred nami rešpekt.

Malučký

Národnie noviny, ročník XLV., číslo 4, Sobota 10. januára 1914
„Laliťský čítací spolok" usporiada v nedeľu, dňa 11. januára 1914 v miestnostiach Martina Benku divadelné predstavenie. Predstaví sa: „Už sú všetci v jednom vreci". Veselohra v jednom dejstve od Fr. Urbánka a „Kamenný chodníček". Veselohra so spevmi v troch dejstvách od Fr. Urbánka. Vstupné: I. miesto 2 kor., II. miesto 1 kor. 20 hal., III. miesto 60 hal. Začiatok určite o 7. hodine večer. Po divadle tanečná zábava.

Národnie noviny, ročník XLV., číslo 16, Sobota 7. februára 1914.
Divadlo. Pitvarožský Hospodársky a delnícky kruh usporiada dňa 8-ho februára vo veľkom hostínci s tanečnou zábavou spojené divadelné predstavenie. Predstaví sa: Kamenný chodníček. Veselohra so spevmi v troch dejstvách od Fr. Urbánka. Hrať budú: Michal Kochan, Ján Štrbka, Anka Gubini, Anka Rohárová, Štefan Hudák, Zuzka Péterová, Ján Német, Ján Rohár, Judka Urbančoková, Zuzka Balážiková. Začiatok určite o 8. hodine večer. Čistý osoh obráti sa v prospech kruhovej pokladnice.

Na záver krátke nahliadnutie do výkonu kysáčskej banky za rok 1913:
„Ľudová banka" v Kysáči má účastinnej istiny 102 000 kor., rezervnej základiny 35 616 k., vkladov 160 595 k., reeskontu 299 932 kor., celoročný obrat 623 392 k., čistý zisk 12 347 korún.

 

Prepis Ján Sabo z Prievidze

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články