Panónsky námorník

Včera a dnes sa v celej bývalej Juhoslávii spievalo a plakalo v rytme piesne „Slovenska". „Ak umriem mladý, zasaď na môj hrob iba rozmarín." Spieva v piesni Đorđe Balašević a v ďalšom texte výslovne si želá nedovoliť, aby sa z jeho pohrebu urobilo smutné tretie dejstvo. Rodina nášho známeho speváka to rešpektovala a dnes v popoludňajších hodinách za prítomnosti najužšieho kruhu rodiny a hudby jeho tamburášov ho pochovali na Mestskom cintoríne v Novom Sade. Aj Slováci v Srbsku si viacerými podujatiami uctili pamiatku na tohto nášho a svetového „panónskeho námorníka". Tak napríklad novinár Ján Filip sa podelil o spomienku na Đoleho, na rozmarín a pieseň Slovenska. Na námestie v Báčskom Petrovci včera začali prinášať kvety a sviečky a vo večerných hodinách Ondrej Maglovský, ktorý roky hrával v Đoleho orchestri, spolu s Lego duo, spievali Balaševićove piesne. V kovačickom kostole dnes tiež zneli balaševićovské baladické tóny a známy kovačický insitný maliar Ján Glózik si spomienku na Đoleho natrvalo zachováva obrazom "Panónsky námorník".

 

Panónsky námorník

 

Glózikov obraz "Panónsky námorník" je inšpirovaný filmom "Kao rani mraz" Đorđeho Balaševića a vznikol po premiére filmu v Kovačici v roku 2011.

A na záver dnešných služieb Božích v kovačickom kostole, v túto prvú pôstnu nedeľu, zazneli melódie známych Balaševićových piesní. Na organe ich hral kantor prof. Ján Dišpiter, snímku urobila Ivana Hriešiková a zaslal nám ju Sladjan Daniel Srdić, senior banátsky a farár jánošícky.

 

 

Igor Feldy, senior sriemsky a evanjelický farár v CZ Stará Pazova sa na sociálnej sieti dnes podelil o text, ktorý dostal od Jána Filipa, novinára, redaktora, pazovského rodáka, žijúci na Slovensku kde ozrejmujú vznik piesne Duša slovenska a známi verš: "ako umrem mlad, na mom grobu posadite samo ruzmarin". Ján Filip píše:

"Spomínam si na pomerne časté stretnutia s Đorđem Balaševićom na Mišeluku v Televízii Nový Sad začiatkom osemdesiatych rokov. Živo sa zaujímal aj o živote, aj zvykoch a obyčajoch nás vojvodinských Slovákov. Vnímal moju, aj našu istú clivosť, keď hovoríme o vlasti predkov, akoby v našich žilách dávny sever osamote ticho tlel. A zaujali ho moje slová, že nosíme rozmarínové vetvičky na šatách našich svadobčanov, ale rozmarín sadíme pritom aj na hroby zosnulých. Bolo to koncom novembra 1984 na Petrovaradínskej pevnosti. O týždeň, 2. decembra ma Đorđe zavolal do reštaurácie Osam tamburaša na pevnosti a tam mi k mojim 30. narodeninám zahral sám na gitare, zaspieval a venoval mi tú jeho clivú nádhernú baladu. Slovenska. Aj preto dnes plače aj tá moja duša slovenská. Dúfam, že Vám táto moja krátka spomienka bude stačiť, ctený Igor. A opatrujte sa. Váš Ján Filip".