Mozaika

Ladislav Zgúth

Pred polstoročím, 16. januára 1972 v Martine zomrel erdevícky evanjelický farár, publicista a dialektológ Ladislav Zgúth. Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici, v Soproni a v Szarvasi (1902-1909), teológiu v Bratislave, na misionárskej škole v Betheli pri Bielefelde (Nemecko), v Soproni (1913-1914). Dňa 25. januára 1921 zvolený bol ako kaplán na uprázdnenú kňazskú stanicu v Báčskej Palanke, kde bol inštalovaný 17. júla 1921. Tu pôsobil až do 30. marca 1922. Neskôr bol prvým farárom osamostatneného slovenského evanjelického zboru v Erdevíku (1922-1950) a bol aj senior Sriemskeho seniorátu. Tiež organizátor života Slovákov na Dolnej zemi, účastník prvej Synody, jej zapisovateľ, člen výboru na tvorbe cirkevnej legislatívy. Publikoval články, úvahy, kázne i vlastné básne, písal o otázkach spisovnej slovenčiny v Juhoslávii. Predseda SNS v Srieme, člen výboru Slovákov v Dunajskom bánstve, tajomník Slovenského čitateľského spolku... (https://sk.wikipedia.org/wiki/Ladislav_Zg%C3%BAth)

 

Ladislav Zgúth

 

Za kňaza bol vysvätený v septembri roku 1913 biskupom Gustavom Scholtzom. Po vysviacke za farára kaplánoval v Pešti po boku farára Martina Morháča. V júni 1914 prišiel z Pešti za kaplána ku Dr. Ľudovítovi Seberínimu na Čabu odkiaľ o rok neskoršie odišiel za farára do cirkevného zboru v Pribovciach. V priebehu prvej svetovej vojny boj vojenským farárom na talianskom fronte, neskoršie v Bratislave a koniec vojny ho zastihol v Haliči. Rodinu si založil 28. marca 1918 v Necpaloch so Zlaticou Thomkovou. Ich manželstvo bolo požehnané dvomi synmi, Mikulášom, ktorý umrel ako nemlúvňa a Danielom. Po ukončení prvej svetovej vojny sa Ladislav Zgúth s rodinou presťahoval na Dolnú zem, najprv do Báčskej Palanky a stadiaľ 31. marca 1922 do Erdevíka. Bol prvým erdevíckym farárom po osamostatnení cirkvi. Po jeho príchode sa cirkevný zbor zmohol i materiálne i duchovne. Za jeho účinkovania erdevícky cirkevný zbor si zadovážil tri zvony. Tiež sa konali dokončovacie práce na kostole a bolo zriadené i okolie kostola. Zbor zakúpil aj dva nové lustre a organ, ktorý bol posvätený 27. augusta 1939.

Ladislav Zgúth sa okrem svojej kazateľskej činnosti venoval aj písaniu do časopisu Evanjelický hlásnik, ktorého bol aj redaktorom. Bol jedným zo zakladateľov Slovenského čitateľského spolku v Erdevíku. Jeho otec vymohol a sprostredkoval peniaze od T.G. Masaryka na zakúpenie domu, kde sa aj dnes nachádza kultúrno-osvetový spolok. Bol činný i na národnom poli a ako taký bol i podpredsedom Matice slovenskej v Juhoslávii. Bol veľkým antifašistom, za čo bol počas okupácie často prenasledovaný. V Erdevíku pôsobil ako farár po rok 1950, kedy sa presťahoval s rodinou do Martina na Slovensko. Ako dôchodca pôsobil v cirkevnom zbore vo Vozokanoch a v Drieňove. Zomrel v Martine, kde je aj pochovaný. Uvádza sa to v knižočke Farári Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii v rokoch 1921 – 1996, ktorú vydala v roku 1996 SEAVC v Juhoslávii ku 75. výročiu svojej samostatnosti.

A v knihe Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve Juhoslovanskom zostavovateľa Adama Vereša, ktorá vyšla v roku 1930 sa uvádza:

"Po príchode farára Zgútha církev erdevická i pri úkladoch niekoľkých ľudí, ktorí by ju najradšej boli zničili, začala napredovať. Dali sa uliať tri bronzové zvony v Ľubľane, dal sa omaľovať kostol zvnútra, církev dostála darom od svojho prvého inšpektora Jozefa Krásnika luster do kostola a druhý si kúpila 1928. roku v Prahe, osnované boly základiny na reparáciu veže a zakúpenie organa.

Najväčším úderom pre erdevických Slovákov bola ztrata slovenskej školy, ktorá im 1919. sjednotená bola so srbskou školou, od ktorého času 100 –120 slovenských dietok okrem náboženstva a dvoch hodín slovenskej reči v týždni sa vôbec ničoho iného neučí v materinskom jazyku. Všetky námahy erdevických Slovákov, aby svoju slovenskú školu dostáli nazad, doteraz ostaly bez výsledku. Nateraz slovenskou učiteľkou na osnovnej škole je slečna Júlia Párnicková, ktorá však, lebo nieto slovenskej školy, v štátnom jazyku bez rozdielu viery a národností vyučuje školské dietky."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články