Zatmenie Mesiaca

Beh a rally kalužami

Veľkú radosť sme mali my deti, keď po letnom prudkom daždi voda zaplavila uličné jarky. Oblaky sa rýchlo prehnali, o chvíľu sa spoza mrakov slnko vynorilo a vtedy sme sťa na povel všetci bežali z úkrytu na ulicu. Bolo treba využiť každú minútu, pokým vodu neupije smädná zem. Krik a smiech znel, keď sme bosými nohami cválali v príjemne teplej dažďovici, ktorá čľapotala všade vôkol nás, na nás a tých vedľa nás. Veľká radosť z obyčajných mlák! No, či vskutku obyčajných? Možno sme v tých kvapkách, padnúcich z nebeských výšav, dostávali energiu kozmických sfér. Lebo, po galope v tej špinavej vode nasledovali ešte väčšie nezbedy. Na tie som si spomenula po dnešnom daždi, keď som pozorovala jazdu detí na bicykli – hore-dolu frndžali cez mláky na horúcom asfalte. Voda špliechala vôkol nich a tiež na ich chrbty. Detské BMX bicykle nemajú totiž ochranné plechy, blatníky.

 

Beh a rally kalužami

 

Beh a rally kalužami

 

Beh a rally kalužami

 

Beh a rally kalužami

 

- Vodu už mám aj v teniskách! – hlasno sa sťažoval jeden z chlapcov po ktovie koľkom prefrngnutí cez veľkú barinu na ceste.

- Ja ju mám aj v gatiach! – so smiechom vykrikoval druhý a rýchlo otáčal bicykel na ďalší trysk cez mláku.

Presne takú radosť sme zažívali aj my, deti z polovice minulého storočia, keď sme behali po daždi v tej čerstvej kozmickej vode zachytenej v pouličných jarkoch.

Dedinské cesty vtedy ešte ani neslýchali čo je to asfalt a iba hlavná ulica bola vydláždená kameňmi. V ostatných uliciach bola poľná cesta, čiže udupaná zem. Nám bola najzaujímavejšia práve tá jej časť, kde vozy urobili koľaj. Do nej sa po daždi zlievala voda a vzniklo blato. Presne to nám bolo treba na robenie „humarádzg". Slovko ťažké na vyslovenie, preto sme tie naše výtvory volali aj „humarázgy", či „humarácky". Nebolo to ľahko vysloviť, ale ani urobiť. Bolo treba bosými nôžkami dobre vymiesiť blato v koľaji a potom z takého hladkého cesta (čítaj bahna) urobiť akoby koláč, v strede ho trochu stlačiť a potom čo silnejšie šmariť o zem a pri tom hlasno opakovať „humarádzga, hu"! Na tých majstrov, ktorým humarádzga najsilnejšie strelila, sme sa všetci dívali s veľkým obdivom. Navidomoči rástli v našich očiach. Lebo, ten blatový pampúch sa musel silno a pod správnym uhlom šmariť hore dnom na zem, aby čo silnejšie praskol.

Radosť z vody a blata u detí sa zrejme zachovala.

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články