Aby spomienky nezovšedneli

V tomto čase čoraz výraznejšieho odcudzenia ľudí, v ktorom sa neprajnosť, nenávisť a závisť šíria ako lesný požiar, stretnutie našej generácie maturantov petrovského gymnázia na chatke vedľa Dunaja v Hložanoch, pripadalo mi tak trochu ako zidealizovaný rozprávkový príbeh. Nebolo žiadnej vyumelkovanosti, teda ani predvádzania sa s perfektným mejkapom, účesom a v nóbl toaletách, ale stretnutie v pohodlnom odeve a obuvi a so srdcom plným lásky. V súlade s mottom, ktoré sme si takmer pred polstoročím zvolili: „Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja, nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja. A milovať." Uvedeným veršom Jána Smreka, ktoré sme si pred 46. rokmi zvolila za akési životné krédo, predchádzajú tieto riadky: ,,Oj v živote je toľká radosť skrytá, že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú pred húfmi ľudí verne zápasiacich."

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Aby spomienky nezovšedneli

 

Snáď všetci prítomní z generácie maturantov školského roku 1974/75 „a" a „b" oddelenia Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci, ktorí sa včera zišli na pravidelnom, teraz už každoročnom stretnutí, strávili výnimočné a nezabudnuteľné chvíle v srdečnej a veselej nálade.

Dlho rokov sme sa stretali iba v Báčskom Petrovci a v poslednom období odchádzame do prostredí odkiaľ sme mali spolužiakov. Zápasíme a vzájomnú úctu a lásku si zachovávame. Vlaňajšie stretnutie kvôli koronakríze vystalo, predvlani sme sa stretli v Kulpíne, rok predtým v Ravnom Sele, predtým v Maglići...

Keďže obe naše triedy boli zmiešané a v oboch boli aj niekoľkí srbskí žiaci, v origináli a bez prekladania uvádzam správu, ktorú mi zaslal Todor Radanov: „Juče je generacija gimnazijalaca (1975 maturirali) imala druženje i proslavu 46 godina od mature. Momci iz Gložana su to IZUZETNO LEPO ORGANIZOVALI na obali Dunava u vikendici naseg Pajca (Pavela Murtina). Oni koji nisu došli imaju za čim da žale. Lepo je bilo ponovo se videti i družiti se."

 

Katarína Pucovská