Srpska pravoslavna crkva

Ľutujem, nemám čas...

Takúto vetu a podobné ospravedlnenie, alebo skôr výhovorku, používame čoraz častejšie. Hnaní sme akousi neukojiteľnou túžbou po úspechu, alebo nejakom víťazstve. Ženieme sa do roboty, do úpravy seba a svojho príbytku, do kúpy potrebných, ba aj celkom zbytočných vecí... len aby sme boli lepší, krajší a úspešnejší... Možno však život nie je len o tom, aby sme iným dokazovali, akí sme dobrí, pekní a úspešní. Život je aj o objavovaní toho, čo NÁS činí šťastnými a kým v hĺbke duše sme.

 

Členovia združenia osôb s osobitnými potrebami Objatie z Kulpína našli čas a pred sviatkami do poštovej schránky mi dali takúto gratuláciu

 

Členovia združenia osôb s osobitnými potrebami Objatie z Kulpína našli čas a pred sviatkami do poštovej schránky mi dali takúto gratuláciu

 

Mali by sme viac spoznávať sami seba, byť sami sebou a mať sa radi. Je v poriadku, ak teraz nemáme všetko, čo chceme. V skutočnosti totiž všetko ani nepotrebujeme. To čo však stále potrebujeme je teplá ruka, teplé slovo, teplé pohladenie... Teda, svojich najbližších, rodinu a priateľov. Moderná doba a vysoké pracovné nároky nás však nútia podávať čoraz vyššie výkony na úkor vlastného súkromia. Naháňame sa neraz aj za mnohým nereálnym, nepolapiteľným. Pritom sa zbytočne vyčerpávame a neraz, keď sa napokon ozvú výčitky svedomia, sami seba karháme, že odsúvame dôležité súkromné záležitosti.

 

Ľutujem, nemám čas...

 

Pod stromček som dostala knihu Ľutujem, nemám čas... Aj keď ten čas aj mňa stále nejako naháňa, našla som si čas na jej prečítanie. Zaintrigoval ma najprv titulok a potom aj údaj o autorke, že niekoľko rokov pracovala ako klinická psychologička...

Je to silný príbeh o láske, priateľstve a o tom, čo je v živote najdôležitejšie. Ale aj o nástrahe dnešnej doby, workoholizme, o hľadaní samého seba, uvedomení si životných hodnôt.

Nemienim písať o knihe, chcem iba pripomenúť, že ešte stále knihy existujú a že je dobre mať čas pre svojich blízkych a dobré čítanie.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články