Srpska pravoslavna crkva

Albert Martiš (20. 04. 1855 Kulpín – 19. 09. 1918 Padina)

Albert Martiš sa narodil 20. apríla 1855 v Kulpíne z rodičov Petra Martiša a matky Apolónie, rodenej Frankovej, dcéry kysáčskeho učiteľa Samuela Franku. Ide o osobnosť našich kulpínskych, ale aj dolnozemských dejín, ktorá si zasluhuje väčšiu pozornosť. Z viacerých kníh u nás mu vyšiel výber z poviedok: Hriechy mladosti a iné rozprávky (Petrovec 1933).V tom roku 1933 Andrej Sirácky upozorňoval, že sa na Martiša neprávom zabúda a stručne takto ocharakterizoval jeho tvorbu: ..." rozprávky sú veľmi pútavé, zaujímavé, nabité vitálnosťou a presiaknuté šľachetnou tendenciou." V knihe Albert Martiš: autobiografické črty a poviedky, ktorú vydala Kultúra Báčsky Petrovec roku 1996 v prvej vete profesorka Jarmila Hodoličová uvádza: „Hodnotenie literárnej tvorby Alberta Martiša sa doteraz neprávom obchádzalo."

 

V Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade v roku 2014 do kolekcie obrazov našich významných osobností pribudla podobizeň Alberta Martiša autora Pavla Popu

 

V Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade v roku 2014 do kolekcie obrazov našich významných osobností pribudla podobizeň Alberta Martiša autora Pavla Popu

 

Martišovo detstvo bolo plné trápenia, lebo už ako 9-ročný musel rodičom pomáhať, otcovi v obchode a matke v šití. V roku 1864 bol hlad a matka začala robiť ozdobky na hlavu pre Srbky. Malý Albert pomáhal nastokovať perličky a vymieňať tovar za chleby. Matka ho odmeňovala povesťami a krušné hladové časy si skrášľovali rozprávaním. Od matky sa naučil tvoriť rozprávky a neskôr ich aj písal a uverejňoval. Veľmi zaujímavú a strašidelne napínavú príhodu zo svojej včasnej mladosti opísal v autobiografickej črte Noc medzi hadmi.

***

Noc medzi hadmi

Mal som šestnásť rokov a bol som rekonvalescentom po dvojročných ťažkých chorobách. Toľký čas k domu a k posteli viazaný, zatúžil som po slobode a najmä po krásnej božej prírode, ktorú som tak vrúcne miloval a ešte vždy milujem; chodil som po vŕbových hájoch pri Dunaji; celé hodiny som presedel na vyvalenom vŕbovom pni a hľadel na valiace sa vlnky svetlého Dunaja, ktorý mi šepotal minulé deje a báje, obmývajúc brehy až od smutného Devína, slovenských krajov, niesol so sebou nejeden prášok z tiel našich hrdinských predkov. Potom som vyšiel do lesa, ktorý sa asi na štvrť hodiny od veľkej obce Palanky rozprestieral. Tu som celé dni trávil, sajúc do hrudi chladno-teplé povetrie preplnené kyslíkom, ale i hnilobou lanských listov hynúcich stromov. A divné, hniloba mi vždy voňala; básnicky ma naladila, snil som sny môjho detstva a v hlave sa mi rojili myšlienky o krásnej budúcnosti. Bol som v lese taký šťastný.

Zatúžil som po ďalšej vychádzke; chcel som prejsť cez Dunaj do Iloku, do našej vinice, ktorá na ľubanskej ceste, s malebným úzadím, asi na pol hodiny od Iloku ležala. Matka ma od toho odhovárala a hovorila, že mi moje slabé nohy ustanú, a ešte viac príčin pripomenula, pre ktoré som nemal ísť.

Stál som pri svojom odhodlaní a i to som si bol predsavzal, že tam prenocujem a keď som sa od toho nedal odhovoriť, otec rázne povedal:

— Nechaj ho, nech ide, nech má po vôli, veď on obanuje!

Prejdúc, vlastne na prievoze sa prevezúc cez Dunaj, pomaly oddychujúc, došiel som do vinice. Asi dva-tri druhy včasného hrozna som našiel zrelé a do sýtosti som sa najedol, a že bolo už popoludní, na pečenie slaniny som ani nepomyslel.

Obzeral som hroznovú úrodu a potom som si zbieral suché haluzy z čerešieň, ktoré som chcel upotrebiť na oheň. Zatým som do koliby navláčil suché kŕčie a postlal som si posteľ. Ledva som bol s tým hotový, od juhozápadu sa kopili strašné chmáry a blížil sa na Dolniakoch známy strašný víchor. V duchu som sa tešil, že to za krátku polhodinku prejde.

Neďaleko stál dom i pomýšľal som ta odbehnúť, ale tak by som nebol nocoval v našej vinici a otec by ma bol vysmial. Zostal som v kolibe.

Za súmraku nastal strašný vietor. Starú kolibu podoberal: drevo v nej prašťalo a aby mi ju nad hlavou nezobral, zachytil som sa rukami za rohy. Toto by nebolo prospelo, keby drevá boli v zemi zhnité bývali. Asi štvrť hodiny víchor zúril, nesúc sebou oblaky prachu, lístia, haluziek atď. Nato prišiel dážď, až sa mi za golier lialo; vietor nebol taký ako sprvu, ale ešte vždy bol tuhý. Založil som na dvere suché snopy viničných prútov, že keď už musím počuť hrozné hrmenie a treskot hromov, nech aspoň nevidím desné blýskanie. Naprostred koliby som rozložil oheň a tu som videl, že som v kolibe nie sám: prebehovalo tam mnoho myší a niekoľko potkanov, ale som ich palicou rozduril a začal som si piecť slaninku a kvapkajúcu masť na chlieb zachytávať.

Nepríjemný šuchot v suchých listoch a viničných prútoch, na ktorých som sedel, ma rozčuľoval, ale som myslel, že to myši a potkany. Sotva som položil do úst krajec chleba so slaninou, prišlo mi pozrieť medzi nohy a tu čo vidím? Zo snopa sa ťahal k ohňu had. Napriek tomu, že som sa takých čiernych hadov nebál, vyskočil som s palicou a na dva údery mal hlavu roztrieskanú. Zas som si sadol a jedol pečenú slaninu. Obzerám sa po kolibe a vidím zas dvoch sivých hadov, ako sa každý z opačnej strany k ohňu plazí. Napadol ma strach, ale vtom som zistil, že to boli neškodné slepúchy . Zabiť som ich nechcel, veď ničia tisíce chrobáčkov, moľov, mušiek a červíkov. Oba sa skrútili neďaleko pahreby a malými očkami mihali.

Priložiac drevo na pahrebu, ľahol som si na suché kŕčie. Horké moje ležanie! Pod hlavou a celým telom v suchých listoch sa to mrvilo, šušťalo. Duril som to, bijúc nohami a rukami po snopoch. Ako ešte slabý rekonvalescent by som bol azda i usnul, ale prišlo mi na um: ak sa reku domotá zlostná vretenica (vipera) a mňa pri prvom pohnutí uhryzne? Dosť som sa potom tešil myšlienkou, že nás profesor učil, že sa v Srieme tento druh hadov už nenachodí a sám som, chytajúc hadov v petrovaradínskych šiancoch, nikdy nenašiel vretenice. Avšak všetko darmo, ja som ju čakal a to mi nedalo zaspať. Keby som aspoň nebol poznal to zlostné pľuhavstvo, tak by ho nebol medzi suchými listami ustavične vyzeral a očakával, ale som vretenicu videl v mojom rodisku, Kulpíne, v susednom humne, keď sa jej kohút bránil a potom dobehnuvší sused ju zabil, a videl som ju i v špirituse v zbierke gymnaziálnej. Mal som teda to neveľké čudo pred očami.

Môj strach sa stupňoval v šuchote suchého lístia. Sto ráz som obanoval, že som rodičov neposlúchal a nezostal doma, alebo aspoň som mal pred búrkou do neďalekého domu odbehnúť. Bolo už asi desať hodín. Vonku sa lial dážď a tma bola ako v rohu; pohnúť sa v tej tme a daždi z koliby sa nedalo. Posadil som sa. Ohník slabo svietil len natoľko, že som mohol okolo neho rozoznať predmety. Z uvoľnených snopov sa naraz dva hady vytiahli, pri pahrebe sa skrútili hrejúc sa. Stratil som smelosť ich zabiť, lebo som nepoznal v súmraku, aký druh hadov to bol, mysliac si: nepochodím, nezabijem ich odrazu a ony sa na mňa vrhnú. Nechal som ich. Sedel som ako meravý za hodnú chvíľu, keď naraz pocítim, že mi niečo po stehne lezie, chmatnem, a v ruke som pocítil hladké telo hada. V strachu som ho šmaril do kúta a hneď suché lístie som hodil na pahrebu, ktorá po malej chvíľke zbĺkla. Predesil som sa, čo som tam videl: hady sa hemžili po kolibe... Strach má veľké oči, hovoria ľudia, a ja som v strachu videl mnoho hadov; a možno, že ich bolo len niekoľko.

Vonku ešte vždy pršalo, ale sa nelialo. Vyskočiac prerazil som snopy na dverách a bol som v ľahkých, letných háboch pod holým nebom. Zrazu sa mi zdalo, že sa hady za mnou poberali i utekal som dolu klzkým svahom pod košatú jabloň. Pritúlil som sa ku pňu; veľké kvapky padali na mňa, že som od zimy zubami sekal. Mohlo byť okolo polnoci a svitať malo len po tretej hodine. Po triaške prišla horúčka, v ktorej som zažil asi dve hodiny strašnú chvíľu: zdalo sa mi, že ma hady svojimi telami uviazali k stromu a ja som sa nemohol pohnúť. Ani dnes neviem, ako som z vinice vyšiel, ako som cez rozpenený potok a cez obec Ilok prešiel, ani to neviem, kto a ako ma previezol cez malé rameno Dunaja pod Ilokom: len na prievoze ma schladilo a ja som mal zimnicu, od ktorej som až do domu zubami sekal. Vyburcoval som zo sna rodičov. Bedákali nado mnou, a obliekali ma do suchej bielizne. Ja som potom v horúčke viac dní o hadoch blúznil a upadol do zimnice, ktorá ma predtým už dva roky trápila.

Otec dal polovičiarovi starú kolibu rozobrať. Našli a zabili v nej pätnásť hadov a slepúchov.

Od toho času mi boli sväté slová rodičov, ich žiadosti som sa potom nikdy nesprotivil, pamätne strašná noc medzi hadmi ma naučila byť poslušným voči svojim rodičom.

***

Ďalšie diela Alberta Martiša si možno prečítať v digitalizovanej knižnici Zlatého fondu SME: https://zlatyfond.sme.sk/autor/185/Albert-Martis

Albert Martiš patril medzi významných slovenských vojvodinských ľudovýchovných pracovníkov svojej doby. Bol i publicistom, spisovateľom a zakladateľom novodobého chmeliarstva vo Vojvodine.

Po skončení ľudovej školy v rodisku, navštevoval srbské gymnáziá v Novom Sade a vo Vrbasi a učiteľskú školu v Prešove. Bol učiteľom v Hajdušici a v Padine, kde rozvíjal bohatú ľudovýchovnú činnosť a prispieval do viacerých slovenských a srbských novín a časopisov (Národné noviny, Slovenské pohľady, Dolnozemský Slovák, Brankovo kolo, Stražilovo a iných). Inšpirovaný životom v Kulpíne písal spomienkové prózy z detstva a mladosti, ako aj zo života vojvodinských Slovákov. Prekladal zo srbčiny do slovenčiny (napr. J.J. Zmaja ) a opačne zo slovenčiny do srbčiny (M. Kukučína). Okrem ľudovýchovných článkov a próz písal aj drámy. Z viacerých kníh u nás mu vyšiel výber z poviedok: Hriechy mladosti a iné rozprávky (Petrovec 1933). Pre národnopolitickú činnosť bol Albert Martiš prenasledovaný uhorskými úradmi. (Pamätnica-Споменица 1789-1989, 200 rokov školy v Kulpíne, Vydavateľ ZŠ Kulpín 1996)

Text Jána Jančovica o Albertovi Martišovi ako národnom buditeľovi a priekopníkovi dolnozemského chmeliarstva si možno prečítať TU:
http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/8021-albert-martis-160-rokov-narodenia

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články