Srpska pravoslavna crkva

Jozef Maliak

Často spomínaný nielen v dolnozemskej literatúre, ale aj na Slovensku. Ak sa v súčasnosti uvádza Prievidza ako miesto jeho posledného odpočinku, je to nesprávne. Vysvetlenie nachádzame vo výpovedi najbližšej rodiny – Lizoňovcov, potomkov rodiny Fábryovej, v súčasnosti žijúcich v Bojniciach. Pôvodne bol pochovaný na evanjelickom cintoríne v Prievidzi, ale z dôvodu ukončenia používania cintorína okolo roku 1958 rodina rozhodla o exhumácii hrobu a jeho prevezení do Bojníc, teda bližšie k ich bydlisku. Prikladáme fotografiu z čiastočne obnoveného prievidzského cintorína i odkaz na video, ako i záber na jeho súčasný hrob v bojnickom cintoríne. Túto informáciu uvádzame kvôli spresneniu chybných a v súčasnosti často používaných nepresných údajov o poslednom odpočinku Jozefa Maliaka.

 

Jozef Maliak odpočíva na cintoríne v Bojnici: Celý svoj život venoval službe najbiednejších bratov báč-sriemských Slovákov. Preto musel prejsť cestou života tŕnistou

 

Jozef Maliak odpočíva na cintoríne v Bojnici: Celý svoj život venoval službe najbiednejších bratov báč-sriemských Slovákov. Preto musel prejsť cestou života tŕnistou

 

Jozef Maliak

 

Jozef Maliak

 

Vari nateraz posledná zverejnená informácia sa nachádza v príspevku Samuela Jovankoviča – Historik Jozef Maliak (1856-1945) (pri príležitosti 70. výročia úmrtia) na s. 122 v publikácii – „V tvorivej symbióze medzi Dolnou zemou a Slovenskom. Zborník prác z rovnomennej medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala v Nadlaku 20.-21. marca 2015", Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak, 2015. Tu sa nachádza takto – „Ako 78-ročný odišiel do dôchodku, vrátil sa do Iloku, aby sa roku 1938 vrátil na Slovensko, do Prievidze ku svojej dcére Blanke, kde aj roku 1945 umrel. Bol pochovaný v rodinnej hrobke v Bojniciach". Podľa uvedených reálií, ani táto informácia nie je úplná a správna – nebol pochovaný v Bojniciach (ale pozostatky prenesené po exhumácii) a taktiež nie v hrobke.

 

 

Ján Sabo z Prievidze

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články