Srpska pravoslavna crkva

Nedeľa pokánia

„Môj čas, to je len obyčajné „zatiaľ".
Môj čas môže povedať, ja už neplatím.
Rád, tak rád by som žil, ale mám len málo síl
a času menej, než sa mi zdalo pred polhodinou..." Toto sú verše zo známej českej piesne Můj čas. Hovorí o čase. Pominuteľnosti. Evanjelium podľa Marka nás tiež napomína: „Pokánie čiňte ..." Lebo, časy sú zlé. Meňte sa k lepšiemu. Nehovorte si: „Mám dosť času". Lebo náš čas je len obyčajné „zatiaľ". A je veľmi vzácny. Nenechávajte ho len tak plynúť. Využívajte ho správne a naplno.

 

Oltáre a oltárne rúcha v nedeľu pokánia v Báčskom Petrovci, Starej Pazove a Silbaši

 

Oltáre a oltárne rúcha v nedeľu pokánia v Báčskom Petrovci, Starej Pazove a Silbaši

 

Oltáre a oltárne rúcha v nedeľu pokánia v Báčskom Petrovci, Starej Pazove a Silbaši

 

Oltáre a oltárne rúcha v nedeľu pokánia v Báčskom Petrovci, Starej Pazove a Silbaši

 

Desiatu nedeľu po Svätej trojici kresťania svätia ako nedeľu pokánia a v smútočnej čiernej farbe boli aj oltárne rúcha. S pokáním súvisí aj spoveď. V našich chrámoch sa dnes prisluhovala Večera Pánova.

Nedeľa pokánia je spomienkou na katastrofu, ktorá postihla židovský národ roku 70 nášho letopočtu, teda približne 40 rokov po smrti Pána Ježiša Krista. Roku 70 v takzvanej židovskej vojne bol zničený Jeruzalem a jeruzalemský chrám. Už odjakživa túto udalosť cirkev ponímala ako Boží trest, Boží súd a tiež ako naplnenie Kristovho proroctva nad nekajúcim mestom.

„Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia." ( Lukáš 19, 41-44)

Ježišov nárek nad Jeruzalemom, ako aj samotné naplnenie proroctva, nech nám dáva do nášho života poznanie, že časom nesmieme mrhať, ale treba ho správnym spôsobom naplno využívať, lebo je vzácny. Nikdy totiž nevieme, kedy, v ktorej chvíli čas rozhodne, že pre nás „už neplatí", že náš čas už vypršal.

„...Daj mi čo strácam, daj mi čas!
Z vlastného spánku môžeš kradnúť,
ale času svojho daj mi časť,
lebo s časom túžim tentokrát neprehrať..." (Hana Zagorová)

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články