Félix Kutlík

Slovenská krása v slovenskom ľudovom kroji

V Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci v piatok 5. augusta 2017 slávnostne otvorili výstavu Slovenská krása v slovenskom ľudovom kroji autorov Branislava Kokavca a Pavla Surového, v produkcii Kultúrneho centra Kysáč, za finančnej podpory Mesta Nový Sad. Na vernisáži sa zúčastnili pokrajinský tajomník pre kultúru a verejné informovanie Miroslav Štatkić, štátny tajomník Ministerstva pre štátnu správu a lokálnu samosprávu Ivan Bošnjak, veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Srbsku J.E. Dagmar Repčeková, predseda obce Báčsky Petrovec Srdjan Simić, prof.Dr. Zoroslav Spevák, predseda USŽZ JUDr. Ján Varšo, predseda ZO Báčsky Petrovec Ján Šuljan a podpredsedníčka ZO B. Petrovec Anna Huďanová, predseda Matice slovenskej v Srbsku Ján Brtka, ako aj pokrajinská poslankyňa Tatiana Vujačićova.

 

Foto Libuša Kokavec

 

Foto Libuša Kokavec

 

Tradícia a inovácia: princezná na zlatom zrnku?

Ako je možné uctievať si a zodpovedne pestovať tradíciu a pritom nepodľahnúť návnadám jalového, repetitívneho, ba až obmedzujúceho tradicionalizmu?

Ako inovovať, tvorivo osviežiť staré obrazy a vzorce, archetypy a kánony, aj to neraz v podmienkach, v ktorých dominujú strnulé mentálne schémy a skamenené obranné reflexy, kryštalizujúce sa na podhubí uzavretého, jednoduchého sedliacko-rurálneho sveta a svetonázoru, úspešne sa vyhýbajúceho vplyvom tzv. vysokej kultúry?

Ako presadiť nové uhly pohľadu, ako vytvoriť možnosti na iné vizuálne a kulturologické uchopenie niečoho, čo sa stalo emblematickým znakom identity, nespochybniteľným v rámcoch väčšinovo platnej kolektívnej národno-kultúrnej sebareflexie?

Odpovedzme na nastolené otázky a dilemy celkom jednoznačne: jediným spôsobom a cestou, aby tradícia (o)žila, je práve jej neustále a úporné, dôsledné a kritické prehodnocovanie.

Prehodnocovanie, ktoré na jednej strane predpokladá hlbokú úctu k prehodnocovanému, na strane druhej aj otvorené oči a svieži pohľad (a veru aj nadhľad).

Tradičné ľudové kroje Slovákov v Srbsku, tzv. vojvodinských Slovákov, vo vedomí väčšiny príslušníkov uvedeného etnika v sebe bezpochyby nesú hlbokú mieru národno-kultúrne sebaidentifikácie. Mimo segmentov týkajúcich sa etnickej identity sú v týchto krojoch zakódované aj obsahy a pocitové nánosy z rodinnej mytológie, dedičstva a generačnej pamäti, tiež nespochybniteľné prvky ľudovej, sentimentálnej estetiky. Jednoducho povedané, nemožno sa vyhnúť hlbokému citovému pohnutiu, pocitu tichej, hlbokej úcty pri sprostredkovaní a interpretovaní rodinných, transgeneračných naratívnych konštruktov a mentálnych obrazcov, týkajúcich sa takmer mýtickej kategórie „našich starých".

V nejednej vojvodinskej slovenskej rodine má ľudový kroj (zdôraznime: predovšetkým ženský) takmer kultový status, opatruje sa a uchováva s dojemnou starostlivosťou, láskou a úctou. Trochu nadľahčene by sme mohli povedať: keby nedajbože došlo k požiaru, ľudový kroj určite patrí v týchto domácnostiach k predmetom, ktoré sa budú prioritne zachraňovať pred skazou. Tu je kroj jednou zo svätýň, ktorá sa imperatívne, s rozochvenou rukou a so slzičkou v oku, odovzdáva z generácie na generáciu a tá prvá majiteľka je akýmsi predobrazom všematky, zakladateľky kultu a prarodičky toho-ktorého rodinného spoločenstva.

Vek niektorých krojov, predstavených v projekte Slovenská krása v ľudovom kroji, dosahuje až 140 rokov. Je to už šesť, či až sedem generácií, ktoré sa o ne starajú a uchovávajú ich pred skazou, žehlia, vetrajú, vynášajú na slnko, neraz i prerábajú a opravujú také zložité a náročné textilné štruktúry, akou je predovšetkým ženská ľudová odev, so všetkými tými sukňami, podsukňami, zásterami, čepcami, partami, stužkami, výšivkami... Samozrejme, všetko v domácich podmienkach, najčastejšie svojpomocne. Sme presvedčení, že už daná skutočnosť dostatočne vypovedá o dejinnej, kultúrnej, ale aj rodinnej, estetickej a emocionálnej svätožiare, ktorou sa aspoň v očiach majiteľov vyznačujú odevné predmety, obsiahnuté v projekte Slovenská krása.

Čím je vizuálny materiál, zhromaždený v projekte Slovenská krása, výnimočný? Po prvé: je prejavom hlbokej úcty ku všetkým tým historickým, národno-identitným, pocitovým, ale i estetickým segmentom ľudového odevu vojvodinských Slovákov, zoskupenéhozo slovenských dedín a osád, ktoré pozorovateľovi v špičkovom umelecko-fotografickom podaní sprostredkuje. Po druhé: nemenej aj tým,že tú úctu vyjadruje tvorivým, inovatívnym a sviežim spôsobom. Krása a výpovedná hodnota, navrstvená v tradičných odevoch vojvodinských Slovákov, sa týmto spôsobom stávajú jasne viditeľnými, čitateľnými a živými. Bez ľudskej tváre či na bezvýrazných muzeálnych bábkach, na zažltnutých fotografiách, či dokonca aj na našich milovaných babkách či prababkách tento príbeh nemá tú sviežosť, ani prenikavosť. Ten príbeh je sprostredkovaný, opakovaný, akoby sme ho už dávno počuli a videli a už takmer zovšednel pod tenkou vrstvou prachu v našom osobnom múzeu národno-kultúrnej pamäti.

V projekte Slovenská krása v ľudovom kroji autorov fotografa Branislava Kokavca a mentora celého pozoruhodného počinu Pavla Surového, uvedený starý príbeh ožíva, tiene miznú, bábkam sa nalieva krv do líc a vracia lesk do očí a slnečné svetlo v plnej svojej žiare osvecuje živé, skutočné tváre, tváre súčasných dievok... A to už vôbec nie sú tváre pokorných, zahriaknutých a naivných Zuziek, ktoré rozpačito skláňajú pohľad k zemi a bezradne splietajú prsty na rukách, stelesňujúc tým kresťansko-patriarchálne, rodovo, ale aj vekovo hierarchické usporiadanie starého sveta. Nie, sú to tváre súčasných, emancipovaných, sebavedomých dievčat, ktoré sa na svet pozerajú priamo a otvorenými očami, ktoré vyjadrujú širokú emocionálnu škálu, počnúc čistou životnou radosťou, nevinným dievčenským šibalstvom pokračujúc a viac či menej tajuplnou ženskou vyzývavosťou nekončiac. Sú to dievčatá modernej senzibility. Súčasnej etiky, estetiky a erotiky. A práve to dáva celej veci ozvláštňujúci tón: krása a živosť súčasných dievčat sa neobyčajným, až provokatívnym spôsobom konfrontujú, ale aj prelínajú s krásou a patinou starobylosti, vykresávajúc iskry vysokého tvorivého napätia, zložitej estetickej a emocionálnej štruktúry. Ide o portréty konkrétnych osobností, dievčat, krása ktorých akoby umocňovala nádheru krojov a naopak, rozkošný kolorit a ornamentika ľudových krojov svojím spôsobom podčiarkujú a dodatočne ožarujú krásu dievčenských tvárí. Nejde tu teda len o fotografie ľudových krojov, ktoré sú zavesené na „niečom", ale sú tofotografie mladých, krásnych dievčat, cieľavedome odetých do krásnych krojov z minulosti, kde sa tie dve estetické úrovne a tie dva príbehy stretávajú, navzájom ozvláštňujú a nadväzujú vzrušujúci dialóg v rovnocennej, dynamickej a plodonosnej súhre.

Dokumentárne, kultúrno-historické, národno-identitné a sentimentálne na jednej a esteticko-kreatívne, inovatívno-provokatívne, dokonca módno-estrádne na strane druhej. Je možné, že práve toto je formulka ako z ľudového odevu našich predkov vytvoriť niečo úžasné, súčasné a živé, schopné zarezonovať aj v širších geograficko-kultúrnych rámcoch? Je možné, že práve toto je návod, ako z národnej tradície vyryžovať univerzálny ekvivalent trvalej hodnoty a krásy, rovný zlatému zrnku? Ktoré ale princeznú nebude tlačiť a omínať, ako onen hrášok, naopak, bude jej rozpoznávacím znakom, ozdobou a pýchou.

Nech sa páči, odpoveď pohľadajte aj sami.

Zoroslav Spevák

 

Foto Libuša Kokavec

 

Pavel Surový z Kysáča:

Kultúrne centrum Kysáč si vo svojej novej vízii dalo za cieľ rozšíriť rádius svojho kultúrneho pôsobenia a inováciami a novými projektmi osloviť a zaintrigovať širšiu verejnosť. Idea o slovenskej kráse vznikla ako prejav úcty k našim predkom. Ide o návrat k slovenským koreňom, k našej slovenskej identite. Je to o tom, čo nás reprezentuje v súčasnosti a tri storočia vo Vojvodine či v Srbsku. Zachytili sme slovenskú minulosť a súčasnosť v pestrosti a kolorite farieb, tiež krásu súčasných Sloveniek. Bola to veľká výzva, odvaha a dobrodružstvo do ktorého sme sa dali s fotografom Branislavom Kokavcom.

Z idey vznikol Festival slovenského tradičného kroja Slovákov vo Vojvodine. Festival krojov predstavuje historicko-etnografický pohľad na našu tristoročnú slovenskú tradíciu. Nadstavbou Festivalu slovenských krojov sa stal umelecký projekt pod názvom Slovenská krása, na ktorom sme tvrdo pracovali vyše roka a má vyústiť do kapitálneho diela - exkluzívnej knihy Slovenská krása v ľudovom kroji. Kniha má byť esenciou a vizitkou Slovákov vo Vojvodine. Bez finančnej podpory mesta Nový Sad sotva by sme mohli takýto veľkolepý projekt zrealizovať. Preto osobitná vďaka patrí primátorovi Milošovi Vučevićovi, že zvolil, uprednostnil a podporil projekt, ktorý sa stane ďalším mostom dvoch bratských národov – Srbov a Slovákov.

 

Foto Libuša Kokavec

 

Branislav Kokavec z Kysáča:

S fotografiou som sa skamarátil vo „Foto kino a video zväze Vojvodiny" (FKVSV) v Novom Sade, kde som i niekoľkokrát vystavoval svoje počiatočné foto práce. V ateliéri „Fokus" u Borisa Radivojkova som sa zoznámil s umelým svetlom, jeho zvláštnosťou a dôležitosťou vo fotografii. Už 5 rokov je fotografia mojím koníčkom a to prevažne portrétna a dokumentárna.

Projektom „Slovenská krása v ľudovom kroji" som sa pokúsil dočariť zvláštnosť starého slovenského kroja a ukázať hrdosť dievčat, ktoré ho nosievali v minulosti. Ďakujúc Kultúrnemu centru Kysáč a obrovskej námahy riaditeľa Pavla Surového, ktorý sprostredkoval medzi majiteľkami krojov a dievčatami, ktoré krojom dali zvláštny lesk a život, táto náročná práca mohla byť uskutočnená. Zo zárodku idey zdokumentovať kroj aký bol začiatkom 20. storočia vyrástol i Festival tradičného ľudového kroju Slovákov vo Vojvodine. Bolo mi cťou, že výstava „Slovenský kroj to je krása, a dievča v ňom ružou zdá sa" bola prvýkrát prezentovaná ako sprievodná manifestácia tohto veľkolepého Festivalu slovenských krojov v Kysači. O tom či sa pokus vydaril hovoria fotografie.

 

Tlačová správa Kultúrneho centra Kysáč

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články