Knižnica v Kulpíne

Planéta Dvor Olivery Balaševićovej

Olivera Savić Balašević. Đoleho dobrá veštica. Žena a matka. Manželka a podpora. Žena, ktorá napriek šesťdesiatke skvelo vyzerá. Aj keď mohla mať vynikajúcu športovú kariéru, alebo neskôr stáť pod reflektormi, na pódiu vedľa manžela, Olivera sa rozhodla byť ženou v zákulisí. Neexponovala sa zbytočne a žila v tieni slávneho hudobníka. Zvolila si radšej hlavnú úlohu v románe, ktorý život píše – v jej rodine. V nej starostlivo vychovávala tri deti, dnes už dospelé, ktoré u nej vždy keď potrebujú nájdu pomoc a oporu. Podpora manželovi, predovšetkým tá organizačná, tiež nechýbala. Podarilo sa jej vytvoriť silné rodinné zázemie, kde vždy možno nájsť ten „prístav bezpečný". To silné puto k blížnym a rodine a ten jej vycibrený zmysel pre rozlišovanie detailov, ten jemnocit priam vanie aj z jej spomienok na detstvo, zapísaných v jej prvej zverejnenej knihe Planéta Dvor. Autorka sa v spomienkach vracia do svojho dvora v Zreňanine, ktorý bol pre ňu celou planétou a evokuje aj spomienky svojej matky, veľkej hrdinky v tejto autobiografickej knihe. Matka sa narodila v dedinke Selište a po hrôze vojny, v roku 1947 ako sedemročná, zo Sofie sa dostala do sirotinca v Kovačici.

 

Planéta Dvor Olivery Balaševićovej

 

Planéta Dvor Olivery Balaševićovej

 

Planéta Dvor Olivery Balaševićovej

 

Planéta Dvor Olivery Balaševićovej

 

Planéta Dvor Olivery Balaševićovej

 

Matka Olivery Savić Balašević stojí prvá zľava (z knihy Jána Marka o detskom domove v Kovačici)

 

Matka Olivery Savić Balašević stojí prvá zľava (z knihy Jána Marka o detskom domove v Kovačici)

 

Olivera v knihe prežíva svoje detstvo a zároveň matkine spomienky. Príbehy jej mamy zo života v kovačickom sirotinci sa evokovali aj 4. marca 2020 v Galérii Lazara Vozarevića v Sriemskej Mitrovici. Spomienky akoby ožili, keď sa autorka odrazu ocitla medzi obrazmi kovačickej insity. V tom krásnom prostredí kultúry, kde bola pred koronakrízou prezentácia knihy Planáta Dvor (kniha vyšla na sklonku roka 2019) a kde práve mali nainštalovanú výstavu Karavány insity z Kovačice, Olivera inšpirovaná tým ambientom početným návštevníkom vyrozprávala matkine spomienky na kovačické ženy a ich zlaté slzy a pokračovala takto:

„A potom, o trištvrte storočia neskôr, spleť najpodivnejších okolností určí, aby bola táto galéria dnes večer vyzdobená maľbami tými rovnakými zlatými rukami žien z Kovačice. Čoraz častejšie ma všetko to, zanechá bez slov, no našťastie, slová som už poväčšine odložila na bezpečné miesto, medzi strany tejto knihy. Avšak, nebudem viac hovoriť o nej. Neodkladala som tak dlho s jej písaním aby som vám ju teraz prerozprávala . Ak si kniha nájde svoje miesto na vašej polici, na nočnom stolíku vedľa vašej postele, nájde ho aj vo vašom srdci, nepochybujem.

Táto kniha bude stáť za niečo, keď o nej nebudem hovoriť len ja, ale aj niekto iný... Možno práve na tomto mieste, po určitom čase... "

S prežívaním našich spomienok, žijú aj naši milí blízki spomienkami zahrnutí. Olivera spomienky oživuje aj originálnymi krátkymi video upútavkami, v ktorých robí stojku, skáče do vody, je pohoničom... Upútavky sú dielom Roberta Klibana, ktorý vypracoval aj dizajn titulnej strany knihy. V krátkom videu o zlatých slzách kovačických žien, ktoré padali na hlavičky detí v kovačickom sirotínci, si spolu s autorkou zvolili hudbu Bystrík banda&Mária Čirová - Páslo dievča pávy a slovenské kroje z našich osád, do ktorých sa Olivera „oblieka".

 

 

https://www.facebook.com/BalasevicOlivera/videos/2618959325034499

 

Keď knihu začínala písať, autorka si kládla otázke: Kto to potrebuje? No, neviem? Kto potrebuje priateľov, „náhodné pravidelné stretnutia" na Rybacom trhu, popoludňajšiu kávu so Smiljkou alebo Ksenou, rozhovor cez zrkadlo so Zokim Frizerom ...Kto potrebuje spomienky? Malé neškodné sentimenty, ktoré určite nezmenia svet. Ale... možno mu aspoň na chvíľu pripomenú, aký by mal byť.

Z prezentácie knihy Planéta Dvor v januári 2020 v Kultúrnej stanici Svilara v Novom Sade:

 

 

V biografickom románe Planéta Dvor, na strane 200 Olivera Balašević píše o zlatých slzách kovačických žien:

„V dedine Selište, posledná pošta Korijen, zlato bolo prídavným, nie podstatným menom.

Hovorilo sa, že niekto mal zlaté ruky. Zlatý hlas. Zlaté remeslo. O našej mame sa, napríklad, hovorilo, že má zlaté deti. Nikdy to sama nepovedala, ale bola hrdá, keď to povedal niekto iný. Ľudia, na ktorých si spomínala a za ktorými žialila, počas svojho života sa len zriedka snažili získať z toho skutočného, banálneho zlata niečo viac od snubného prsteňa.

To najzlatšie, čo si vo svojom živote pamätala, boli slzy žien z domu záchytného strediska v Kovačici, kam privádzali vojnové siroty zo zberného strediska v Sofii. V zriedkavých prípadoch, keď si našla čas, aby nám urobila starodávne rožky – „bunar kifle", ktorých cesto odpočívalo ponorené vo vode, rovnaké, aké jedávala ako dievča, do detailov vedela opísať plátnové čipkou zdobené uteráky, ktorými starostlivé Slovenky zakrývali košíky plné pečiva, ktoré priniesli deťom, a potom ich vzali do lona, posadili na nádherné vrstvené sukne a nežne a obozretne im vyberali vši z ich vlasov. Rozprávala nám, ako stále pociťuje blahodarné prsty, ktoré jej pripomínali všetku jemnosť odobratú z lona jej matky alebo babičky, ale na to, čo sa nikdy nezabudne, boli v skutočnosti slzy tých žien, ktoré občas kvapkali ako kvapky teplého dažďa na sklonené, zanedbané hlávky detí.

Chudobní nevedia byť materialistami, to je výsada bohatých.

Rovnako tak aj moja mama bohatstvo a vzácnosti oceňovala nejakým imaginárnym zlatom, ktoré nikomu nemožno ukradnúť ani nikomu vrátiť."

Manželom Olivery Savić Balaševićovej je známy spevák Đorđe Balašević.

O všetkom uvedenom viac na instagramovom a facebookovom profile Olivery Balaševićovej:
https://www.instagram.com/olivera.balasevic/?utm_source=ig_embed
https://www.facebook.com/BalasevicOlivera

 

Katarína Pucovská

 

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články