Kratak pregled istorije

Ústredný spolok československých žien v Kráľovstve Juhoslávii

V tomto roku si pripomíname 100. výročie Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktorý založili 11. mája 1921 v Novom Sade. Takouto formou ženského aktivizmu sa pokrokovejšie ženy snažili vzdelať a vymaniť zo stáročnej podradenej úlohy naše dedinské ženy. „Treba putá uvoľniť žene, veď ona i v dnešných pomeroch na mnohých miestach žije ešte vždy ako otrokyňa, len povinnostiami obťažená, ale nepoužívajúca nijakých práv," písala tak pred deväťdesiat rokmi Zlata Porubská rod. Jesenská z Kysáča. Po desiatich rokoch pôsobenia spolok sa mal čím pochváliť. Desaťročnicu pôsobenia oslávili 24. mája 1931 v Kysáči a v Národnej Jednote, ktorá vyšla na Vianoce 1931, číslo 101–102 Zlata Porubská napísala: „Sme tu — žijeme – pracujeme a napredujeme. Prekonaly sme v tomto desaťročí to najťažšie..." Po desiatich rokoch už aj muži v spolku prikladali ruky k dielu. Oslavy decénia pôsobenia boli veľkolepé.

 

Foto: Múzeum vojvodinských Slovákov, wikimedia.org

 

Foto: Múzeum vojvodinských Slovákov, wikimedia.org

 

Foto: Múzeum vojvodinských Slovákov, wikimedia.org

 

Podľa písania Zlaty Porubskej spolok si „... zabezpečil svoje jestvovanie už nielen v užšom, ale i v širšom kruhu nášho národa. Záležalo nám veľmi na tom, žeby sme k spolupráci pritiahly i naše ženy z ľudu. Vzbudiť a udržať záujem o spolkovú činnosť práve medzi nimi nie je ľahkou vecou..."

Na jubilejnú celodennú oslavu desaťročnice už pozýval Ústredný spolok československých žien v Kráľovstve Juhoslávii (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov bolo medzičasom premenované v Kráľovstvo Juhoslávie). Program sa začal ráno a podľa neho o 8:30 bola plánovaná spoločná účasť na službách Božích a po slávnostnom zhromaždení nasledoval spoločný obed. V popoludňajších a večerných hodinách bola vernisáž obrazov našej prvej slovenskej akademickej maliarky slečny Zuzky Medveďovej, dve divadelné predstavenia a národná zábava.

Na slávnostnom zhromaždení sa poukázalo, okrem iného, aj na skutočnosť, že „...naše ženy tu za hraniciami svojej starej vlasti sú prevažne ochraňovateľkami svojich starodávnych krojov, obyčajov a národného jazyka." Uvádza Zlata Porubská a dodáva, že naša žena predstavuje jadro nášho národa a „...záleží nám na tom, aby sme túto našu ženu z ľudu vychovaly, povzniesly na kultúrnu úroveň ženy severa a západu, aby ona za ženami iných národov nezaostala, ale sa oboznamovala so všetkými potrebami, znalostiami a zdokonaľovala v každom smere. Veď máme mať na zreteli, že práve ona, ako matka kojac mliekom potomstvo – nádej nášho národa – vštepovať má doňho aj nový duch."

Nová doba si vyžadovala pokrok a práve ženy – matky mali tie nové idey uplatňovať vo svojich rodinách a v duchu rovnoprávnosti vychovávať nové generácie. Lebo dovtedy žena bola „...ako žena homérskej doby. Ona žila a nachádzala príčinu svojho žitia len v prostredí, v ktorom sa pohybovala. Ona bola výlučne dcérou a sestrou, aby sa pozdejšie istým spôsobom stala manželkou a matkou."

Medzi dolnozemskými Slovenkami v Juhoslávii v tom čase ešte ženská otázka nenašla hlbšieho koreňa a vôbec sa o ňu nejavil väčší záujem. Len Štefánia Mičátková na ženskom kongrese v Ľubľane, slečna Mičátková so svojou „Ochranou" a pani Nováčková sa zaujaly ráznejšie za ňu.

„Prečo sme tak zaostaly? Prečo si mužskí osobujú, že len oni sú súci pre to alebo oné povolanie?

My ženy sme neschopné zaujať to, lebo sú mužskí nateraz vzdelanejší ako my. Žiaľbohu, ženy boly považované za nižšie tvory, ktoré maly právo byť len pokornými svojim mužom. Varečka, opatera dietok bola im len sverená, ale vyššie vzdelanie nebolo im dopriaté cez mnohé stáročia." Uvažovala tak Zlata Porubská a vyjadrila nádej, že sa s kultúrou v blízkom čase premení tento nedôstojný stav podriadenosti ženy, ako v sociálnom, tak i v rodinnom živote, že čoskoro tu budeme mať akademicky vzdelané ženy.

„Keď hlásam ženskú otázku, nie mi je úmyslom primäť koho z nás žien, aby sa stály sufražetkami, ani emancipovanými utopistickými feministkami z kurzu, z módy, u ktorých feminizmus by pozostával len z obliekania sa do mužských šiat, fajčenia atď..., nie, pod emancipáciou rozumiem povedomú prácu, nadobudnutie vzdelania sebestačnosti v rozhodujúcich, vážnych chvíľach v živote. My Slovenky tu ešte nemáme nadostač škôl, preto sa máme postarať zvlášte o to, aby sme naše ženy z ľudu a mládež našu vzdelávaly aj druhým spôsobom. Teraz cez zimné dlhé večery vydržiavajme v každej i v tej najmenšej dedinke kurzy s teoretickým, ako i praktickým vyučovaním slovenského pravopisu, literatúry, tiež počty, históriu, zemepis, spev, gazdinstvo, varenie a ručnú prácu treba pestoval."

Podpísaná Porubský Zlata Jesenská končí článok slovami:

„Že vraj čo povedia na tieto moje riadky mužskí? - Odpovedám im lakonicky s Annou Shaw, ktorá 12. júla 1913 roku tiež brala účasť na internacionálnom kongrese vo Viedni, keď sa ju opýtali, ako sa mužskí voči jej kňažskému povolaniu chovajú? Ona v anglickej reči odvážne riekla: „Veľkí ľudia s úctou sa klonia pred každou poctivou prácou ženy, malí – ale nikdy."

 

Ústredný spolok československých žien v Kráľovstve Juhoslávii

 

Ľudmila Berediová Stupavská o tejto pokrokovej žene píše:

Zlata Porubská rod. Jesenská z Kysáča, učiteľka. Narodila sa 11. augusta 1892 v Osjeku z rodičov Juraja Jesenského, evanjelického kňaza a Hermíny rod. Ededyovej, ktorá skončila gazdinskú školu v Leherschule v Temišnári. Zlata navštevovala nemeckú základnú školu v Osjeku; učiteľskú školu v Osjeku 1912/1913; Udžbársku školu pre domácnosť a šitie v Osjeku; bola na kurze pre slovenský jazyk v Martine roku 1932; 1936 je na študijnom pobyte na Sorboni v Paríži; navštevuje rôzne „naukobehy" pre literatúru. Ako učiteľka päť rokov pracovala v Novom sade a tridsať rokov v Kysáči. Už na dôchodku, ako 70 ročná, zapísala sa na Filozofickú fakultu v Novom Sade, odbor nemecký jazyk a literatúra, čo i skončila. Umrela 1. júla 1971. Viac TU:
http://www.zivenabratislava.sk/index.php/component/content/article?layout=edit&id=80&Itemid=437

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články