Kratak pregled istorije

Páranie peria - páračky

V minulosti boli dedinské ulice plné husí. Chovali sa nielen pre chutné mäso, lež i pre kvalitné perie, ktoré bolo veľmi dôležité zvlášť v domácnostiach, v ktorých mali dievky na vydaj. Výbava bez periny byť nemohla a obyčajne sa každej dievke do vena chystali nielen duchny, ale aj vankúše. Majetok dievky na vydaj sa hodnotil nielen podľa počtu sukieň, ale aj podľa počtu perín. Keďže na vankúš bolo potrebné nazbierať aspoň dva kilogramy peria a do perín až osem kilogramov, na to bol potrebný veľký kŕdeľ husí. Husi sa počas roka obyčajne trikrát šklbali a perie sa odnášalo na povalu. Keď prišla zima a obdobie priadok, namiesto pradenia občas sa organizovali aj páračky. Ženy a dievčatá usadané za stolom odtrhávali páperie z kostrniek pierok, ktoré sa odkladali pre ďalšie využitie. Páračky, či páranie peria, driapačky, drápačky, alebo aj „čijalo", bola práca spojená so zábavou, ktorá sa najčastejšie organizovala počas dlhých zimných večerí. Tradíciu páračiek dodnes zachovávajú v niektorých krajoch na Slovensku, ale rovnako tak aj v mnohých oblastiach bývalej Juhoslávie: v Slavónsku, Like, Zagorji, na Kordune... tiež medzi dolnozemskými Slovákmi.

 

Páranie peria - páračky

 

Páranie peria - páračky

 

Priadky a páračky sa organizovali v prvej polovici dvadsiateho storočia a to bola jedna z možností spoločenských kontaktov a vzájomnej komunikácie. Tu sa rodili lásky, ktoré často končili manželstvom. Ženy a dospievajúce dievčatá sa v zimnom období, a prevažne cez fašiangy, schádzali v jednej domácnosti, kde priadli, alebo párali perie domácej gazdinej. Trpezlivo sa oddeľovala mäkká časť pierka od tvrdej stonky, aby perie nepichalo, keď sa hlava oprie o vankúš. Tvrdé stonky, „brká", sa nezahadzovali, z nich šikovné ženy spletali tzv. perušky, mašľovačky, či pierka do kuchyne, ktoré sa používali na natieranie koláčov. Celé husacie krídlo sa dalo využiť na čistenie prachu, alebo na zmetanie múky na stole, či vymetanie sedliackej pece.

Po ukončení páračiek v jednom dome prechádzali do ďalšieho a tak sa sťahovali z jedného domu do druhého kýmkoľvek páranie peria nezakončili. Rozprávali sa tu rozprávky, rôzne príbehy, spievali sa piesne. Dievčatá obyčajne prichádzali v sprievode rodičov, aby sa ‚niečo' nestalo, keďže do domu prichádzali aj mládenci. Po dokončení práce, keď už nehrozilo rozfúkanie peria po dome, sa mládež zabávala. Domáca gazdiná pripravila aj pohostenie.

Husacie perie je najjemnejšie, najpohodlnejšie sa pod nim spí. Alternatívou k nemu je kačacie perie, zatiaľ čo kuracie perie nie je dôstojnou náhradou, pretože je ťažké. Pod krídlom husi sa „schováva" to najjemnejšie perie, teda páperie, ktorá sa zbieralo na vankúšik pre novorodenca.

Dnes sa slovenské páračky, rovnako ako aj slavónske „čijalo", alebo „čijanje perija", uchovávajú najmä prostredníctvom folklórnych prejavov, aby sa mladým generáciám priblížil voľakedajší život.

O páračkách v Padine sa možno dočítať aj z textu Zuzany Papovej zverejnenom v monografii Padina 1806 – 1996, kde autorka opisuje aj žartovné príbehy, keď nezbední chlapci pustia do izby, kde sa perie pára vrabce alebo iné vtáky, a perie sa pritom rozfúka na všetky strany.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články