Michal Harminc

Tri ženy, dvaja muži a ja... na Slovensku

Pre literatúru je 23. apríl špecifickým dátumom. V tento deň majú výročie narodenia viacerí velikáni svetovej literatúry. Preto sa na návrh UNESCO 23. apríl stal Svetovým dňom knihy a autorských práv. Naša popredná dolnozemská spisovateľka Viera Benková sa tiež narodila práve v tento deň. A práve 23. apríla 2018, v deň jej 79. narodenín, v Bratislave jej usporiadali prezentáciu najnovšieho románu "Tri ženy, dvaja muži a ja..." Po úspešnej bratislavskej prezentácii, v nasledujúci deň nasledovalo predstavovanie a dojímavé stretnutie v Čičmanoch, rodisku autorkinej matky, o ktoré sa viaže dej románu.

 

Z bratislavskej prezentácie (Foto: Lena Riečanská)

 

Z bratislavskej prezentácie (Foto: Lena Riečanská)

 

Z bratislavskej prezentácie (Foto: Lena Riečanská)

 

V pondelok spisovateľka VIERA BENKOVÁ z Báčskeho Petrovca v Matici Slovenskej v Bratislave predstavovala svoju novú knihu "Tri ženy, dvaja muži a ja..." dej sa viaže na Čičmany, odkiaľ pochádza jej mama. Spisovateľka sa rozhovorila nielen o knihe, ale aj o svojom postoji k literatúre, k Slovensku a najmä k slovenskému jazyku, ktorý si na Dolnej zemi, v Srbsku tak pestujú, ochraňujú a vysoko cenia. Bolo zaujímavé počúvať ju... napísala slovenská spisovateľka Lena Riečanská po prezentácii Benkovej knihy Tri ženy, dvaja muži a ja, - rodinnej ságy o Čičmanoch, dedinke kde sa narodila Vierina matka Katarína Kotercová - Benková...

Katarína Pucovská: Pani Benková, dostali ste prekrásny dar k narodeninám. Prezentácia ako narodeninová kytička... je to iste prejav pocty. Organizátorom podujatia bol Spolok slovenských spisovateľov z Bratislavy, ktorého ste čestnou členkou a Dom Matice slovenskej, kde prezentácia prebiehala.

Viera Benková: Áno, prezentáciu zorganizoval Spolok slovenských spisovateľov na čele s predsedom Miroslavom Bielikom a vydavateľom tejto knihy Romanom Michalkom. Prezentácia skutočne aj bola akoby rodinná oslava, lebo sa na nej zúčastnili mne blízke osoby,práve tí, ktorí slovenskú dolnozemskú literatúru dobre poznajú a ktorí sledujú aj diania nielen v nej samej a kultúre, ale aj v našom spoločensko – kultúrnom živote...

KP: Knihu vydal Spolok slovenských spisovateľov z Bratislavy. Príhovor teda iste patril predsedovi Miroslavovi Bielikovi.

VB: O knihe a o akciách ktoré sa dotýkajú slovensko– srbských ale i slovensko – slovenských vzťahov a najmä tejto knihy ako knihy „rozpamätávania sa" hovoril samozrejme Miroslav Bielik, ale aj moja dlhoročná kamarátka a spolupracovníčka, s ktorou sme spolu vydali viacero kníh, spisovateľka Etela Farkašová. Keďže sa dobre poznáme, ona ma priam vyspovedala a ja som ochotne odpovedala ako k tejto ságe došlo, čo pre mňa znamená spomienkový návrat touto knihou k predkom a najmä rodičom a prarodičom, ako som sa rozhodla z poézie venovať sa aj próze a kde som vlastne doma!? Hovorila som aj o súčasnej dobe, o ochudobňovaní našej európskej a slovanskej kultúry, o zmenách vo svete, odchode mladých do sveta a v nenávraty. Spomenula som aj tristoročný „ dlh" materskej krajine, ktorá do sveta, najprv na Dolnú zem, vypustila nemálo Slovákov. Hnali sa za lepším životom, ako to potom bolo i neskôr, keď rovnako ako tí moji Čičmanci, mnohí z Dolnej zeme sa ocitli vo Francúzsku, Belgicku a Amerike a neskôr v Austrálii. Dnes táto migračná vlna zachytáva mnohé generácie a tým mladým vo svete už nezáleží na návrate. Idú za blahobytom, ale netreba zabudnúť na svojeť.

KP: Spisovateľka Lena Riečanská na svojom facebookovom profile po prezentácii napísala: „Slovenčina naša, krásne tu zvuky máš". To sa zrejme vzťahovalo na našu tunajšiu mäkkú slovenčinu?

VB: Áno, hovorila som o slovenčine, tej našej trochu akoby archaickej – dolnozemskej, ale aj o slovenčine modernej. Inzistovala som pritom aj na prísnejších posudkoch k dielu našich autorov, aby to nebolo len poklepkávanie po pleci , ale predovšetkým aj pomoc s kritickým „ liečivým" recenzentským a pravým literárnym slovom... Hovorili sme o jazyku ako nástroji umenia, tvorby a poézii, ako o niečom čo je nad RATIOM a s ktorým talentom sa dieťa rodí, len ho treba objaviť a venovať sa mu. Dnešná doba je neprajná na tvorbu a literatúru, sme malý národ ale bohatý na talenty a objavy...

KP: Prezentácia na Slovensku bol Váš návrat domov?

VB: Dnes sú u nás v Petrovci a iných slovenských osadách už opustené mnohé domy. Možno to iba dlh vraciame odchodom našich mladých na Slovensko. Ja som doma všade, kde sa dobre cítim.

KP: O vašich antológiách s feministickým aspektom, v ktorých ste spolu s Etelou Farkašovou urobili výber z tvorby dolnozemských autoriek, boli narážky, že je to feminizmus. Keďže na prezentácii bola prítomná aj pani Farkašová, dotkli ste sa aj tejto témy?

VB: Muži často zabúdajú, že v literatúre ako svojské pero je práve pero ženy, spisovateľky, umelkyne ktorú obchádzali stáročia, znehodnocovali jej tvorbu, musela veľa bojovať aby svoje bohatstvá dokázala vo verejnosti uplatniť, mužov občas príliš narcisoidných a sebeckých presvedčiť že rodová rovnosť prináša veľké bohatstvo..

KP: Druhý deň ste boli v Čičmanoch?

VB: Bolo to prekrásne stretnutie s rodiskom, pani starostka Natalia Dubnicayová mi pripravila dojímavé stretnutie na úrade, bolo tam aj čitateľov, s mnohými som v rodovom vzťahu zo strany jej matky, najmä rodiny Kotercovej. Čičmanci ma prekvapili dojímavými spevmi ženskej speváckej skupiny. V tretí deň bol naplánovaný pobyt v Župkove, kde na základnej škole a v ich knižnici malo byť stretnutie so žiakmi a prezentácia mojej knihy a stretnutie so starostom Župkova Jánom Tomášom. No, ale, to sa neuskutočnilo, avšak spolu so ženskou speváckou skupinou a Čičmancami v auguste príde do Petrovca na SNS. Tešia sa na nás a ja veľmi na nich.

Viera Benková ešte prezrádza, že mala bohatý program na ktorý nezabudne a poďakúva sa najmä vedeniu SSS na čele ktorého je veľký priaznivec dolnozemskej tvorby Miroslav Bielik. Návšteva rodiska matky tvorivo na ňu zapôsobila a nenechá si svoje dojmy len pre seba... možno onedlho k týmto dvom k sebe pútavo skĺbeným knihám: Päť ročných období a Tri ženy, dvaja muži a ja... pribudne ďalšia tematicky blízka... "

Nech sa tak stane!

 

Za rozhovor ďakuje Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články