Milan Hodža

Balašević v domácom prístave

Po včerajšom Đoletovom koncerte nemohla som si nezaspomínať na ten dávnejší, ktorý aj mne aj môjmu, vtedy 17-ročnému synovi, natrvalo zostáva vrezaný do pamäte. Bolo to dávno či nedávno, v čase keď sa o Balaševićovi nesmelo veľmi hlasno hovoriť. A zúčastniť sa na jeho koncerte bolo prinajmenšom bláznovstvom. Alebo hrdinstvom...? Nik totiž nemohol byť istí, či na koncerte niečo nevybuchne, nevystrelí, či nezaútočia policajti... Avšak, aj tak sa nás v tom prelomovom roku 2000 na novosadskom Námestí slobody zhromaždilo zo 30.000. Takmer všetci do jedného sme s píšťalkami skandovali a spievali Gedo gluperdo, Putuj Evropo, Živeti slobodno, ba aj tú: ma jebite se Devedesete... Teraz spievame najnovšiu jeho pieseň Dno dna...

 

Balašević v domácom prístave

 

Čo sa teda zmenilo po 18-tich rokoch? Gedoví najbližší spolupracovníci sú znovu na moci, Európa aj ďalej putuje bez nás a od tých neslávnych deväťdesiatych sme vari ani ďaleko neodišli. Niekto by povedal: Sve je isto, samo njega nema. Mnohí by mu aj dali za pravdu. Veď duch miloševićovstva akoby sa znovu oživoval, znovu je čoraz prítomnejšia neslušná rétorika, znovu sa omieľa o veľkosrbstve...

Od toho, pre našu krajinu prelomového roku 2000, ubehlo 18 rokov a vtedajší DOS – Demokratická opozícia Srbska, sa po tom roku stala pozíciou. Dostala sa teda do pozície keď mohla meniť - ale nemenila. Keď mala burinu stínať z koreňa, ona ju najprv iba prihrabala a neskôr dokonca aj okopávala. Potom sme dostali, to čo dnes máme: tí, čo boli pravou rukou Slobodana Miloševića, najprv sa stali pravou rukou Borisa Tadića a dnes už vládnu.

Tento text bol zverejnený pred piatimi rokmi a dnes ho opakujem s menšími zmenami. Pôvodný článok bol zverejnený TU: http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/4572-panonski-namornici-v-domacom-pristave

Čo sa teda zmenilo za päť či osemnásť rokov?

Tí, čo sa narodili v revolučnom roku 2000 dnes sú plnoletí a mnohí z nich uvažujú o odchode z krajiny, alebo sú už za hranicou. Đole Balašević po dvoch desaťročiach znova začína spievať politicky angažované piesne a včera v novosadskom SPENS-e znela aj tá najnovšia Dno dna, ktorú naše médiá, z ich známych dôvodov, nevysielajú. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia Balašević bol tiež umlčiavaný a v médiách zakázaný.

 

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Pavel Čáni (1928 – 1999)

My a čas

Zľadovatený peň osihoteného
orecha,
čo sa kedysi povýšene pýšil
medzi platanmi,
prináša mi vôňu mramora,
veľkosť vzdorovania
afirmáciu snov
a spoznanie:
že si len veci môžu večne
uťahovať z času.

My a naše city a tvorivé
myšlienky
ešte stále musíme uctievať
najväčšieho lúpežníka, čo sa
menuje – čas...

 

Posledné komentáre

Posledné články