Básnická zbierka Zorana Đerića po slovensky

(Zoran Đerić: Nové devínske elégie. Bratislava: Kultúrno – literárna akadémia, 2017. 141 s. )

Už v názve tejto básnickej zbierky nachádzajú sa dve alúzie. Prvá je na Rilkeho Duinské elégie, ktorým sa básnik priznáva, že sa nadväzuje na Rilkeho večne nespokojný duch a tragický osud a druhá narážka je na bratislavský hrad Devín, pod ktorým titulná báseň aj vznikla na Vianoce 25. decembra 2007. Je to zároveň aj básnikova indentifikácia so štúrovským sprisahaním na Devíne, keď sa skupina romantických básnikov rozhodla a slávnostne dala slovo, že svoje životy venujú vyššiemu poslaniu. Práve toto, nespokojný romanticko-melancholický duch a celoživotné zasvätenie vyšším kultúrnym cieľom, sú základné ako osobné, tak aj profesionálne vlastnosti tohto srbského vedca a umelca.

 

Básnická zbierka Zorana Đerića po slovensky

 

Zoran Đerić patrí medzi popredných srbských básnikov, teatrológov, literárnych kritikov a prekladateľov s bohatými bio-bibliografickými referenciami. V súčasnosti pôsobí ako riadny profesor na Akadémii umenia v Banja Luke a ako riaditeľ Srbského národného divadla v Novom Sade.

Od jeho prvej básnickej zbierky Talog (Usadenina, 1983) ubehlo tridsaťpäť rokov a od tej chvíle je na literárnej a kultúrnej scéne neustále prítomný. Podpísal na desiatky knižných vydaný a vyše stovák článkov a štúdií. Jeho prítomnosť v kultúrnom a verejnom živote je taká intenzívna, že by sa po tieto desaťročia v Novom Sade, či širšie v regióne, sotva uskutočnilo väčšie kultúrne podujatie bez jeho aktívnej či pasívnej účasti.

Napísal dvanásť básnických zbierok: Zglob (Kĺb, 1985), Unutrašnja obeležja (Vnútorné odznaky, 1990), Sestra (1992), Vatreno krštenje (Krst ohňom, 1995), Voglio dimenticare tutto (2001), Az bo vide: azbučne molitve (Az bo vide: azbukové modlitby, 2002), Nataloženo (Usadené, 2007), Blato (Bahno, 2011), U vozovima evropske klase / U drugim zatvorenim kompozicijama / U dimu i pepelu (Vo vlakoch európskej triedy / V iných zatvorených kompozíciách / V dyme a popole, 2011), Čarnok (2015). Za poéziu získal početné ocenenia.

 

Básnická zbierka Zorana Đerića po slovensky

 

Básnická zbierka Nové devínske elégie predstavuje výber z troch básnických zbierok (Az bo vide, Blato a Čarnok) a obsahuje 35 básní vyznačujúcich sa zvláštnou formou, dokumentárnosťou, intertextuálnosťou, eklekticizmom a iróniou. Básnik svojou poéziou neoslovuje natoľko city čitateľa ako jeho intelekt, ktorý sa snaží provokovať a vyvolať prehodnocovanie získaných názorov, núti ho pátrať a siahať po iných literárnych zdrojoch, aby si overil početné biografické či intertextuálne skutočnosti.

Pre Đerićovu poéziu je príznačná forma azbukových modlitieb, ktorá sa vyznačuje akrostichom so srbskou azbukou (zoradenie písmen od A do Š). Je to stará stredoveká forma, ktorá sa odvtedy vôbec nepoužívala a Đerić je jediný básnik, ktorý ju napodobňuje. Práve táto forma v sebe spája dvakrát po dva kontrasty: na jednej strane vyznačuje ju strohosť zadanej objektívnej skutočnosti, v ktorej je zároveň naznačená (forma modlitby) subjektívna, intímna výpoveď. Avšak čitateľ sa prekvapí, ale iste nesklame: osobného je v tejto poézii veľmi málo, a práve preto verše s osobným tónom pôsobia nečakane prekvapivo a silne. Za veľkou záplavou citácií, naratívnosti, odkazov na bibliografické pramene a literárnych klasikov, ktorí predstavujú Đerićov čitateľský denník, inšpiráciu ale aj spolubesedníkov, s ktorými aktívne diskutuje, lyrický subjekt veľmi hanblivo vykúka v podobe nostalgického obrazu z detstva, alebo sympatickou erotickou narážkou. Druhú kontrastujúcu dvojicu predstavuje archaická forma z jednej strany, ktorá má odkazovať na staroslovanské dedičstvo, na archaický dogmatický diskurz, a kontrastuje jej silné spochybnenie a prehodnotenie tohto dedičstva. Básnická výpoveď Zorana Đerića oplýva skepticizmom, provokáciou a jemným výsmechom, ktorý čitateľovi otvorí iné možné zorné uhly.

Básne prekladali Martin Prebudila a Zdenka Valentová Belićová, ktorá zbierku zároveň aj zostavila, ilustrovaná je umeleckými fotografiami slovenského vojvodinského spisovateľa Miša Smišeka a zaopatrená dvomi interpretačnými doslovmi novosadských kritičiek. Prvý doslov napísala Dragana V. Todoreskov a druhý Lidija Mustedanagić. V prvom doslove Dragany V. Todoreskov nazvanom Lyrika, epika, Babylon... sa viac dozvieme o obsahovej, sémantickej strane Đerićových básní, ktoré autorka zručne a kompetentne interpretuje, kým v druhom doslove Lidije Mustedanagić Azbukové modlitby svetu a pre svet nám je viac priblížená forma.

Básnická zbierka Nové devínske elégie je prvá kniha Zorana Đerića po slovensky, predtým jeho verše boli časopisecky publikované v Slovenských pohľadoch a v Literárnom týždenníku. Dúfame, že sa k slovenskému čitateľovi rovnako úspešne dostanú aj jeho odborné a teoretické knihy.

 

Bratislav Belić

 

Zoran Đerić

     Balkánec

Keď zomriem, nech prach môj
     rozsypú tam, kde som bol...

Vietor nech ma rozveje,
     pomieša s pôdou, poseje...

S dažďom, to v sebe kričím,
     chcel by som vedieť, či vzklíčim?

Potokom, z kopca F. hora,
     Dunajom a do Č. mora?

          Stražilovo september 2001