Rádio Kulpín

Bon-Bun kolonizátor a zakladateľ Starej Pazovy?

V genealogicko-heraldickom časopise HLAS, ktorý od roku 1990 vychádza pri Matici slovenskej v Martine, zverejnili zaujímavý príspevok bádateľa Zdenka Ďurišku o zakladateľovi Starej Pazovy profesorovi Novosadskej latinskej školy Bonovi vlastne Eliášovi Bunovi (Bohnovi, ako ho po latinsky zapisovali úrady), ktorý v roku 1770 priviedol ako lokátor prvých Slovákov do sriemskej St. Pazovy. Mnohí bádatelia našich radov, ale aj na Slovensku, vyjmúc historika Slavka Gavrilovića, ktorý uviedol, že na srbskej novosadskej škole pracoval prof. Bun, nie Ján, ale Eliáš, netušili, že tento profesor bol pôvodom Martinčan, ktorý sa vybral po oslobodení južných krajov od Turkov zrovna do slobodného kráľovského mesta Neoplanta, teda Nového Sadu.

 

Foto NS portal

 

Foto NS portal

 

Eliáš Bun sa v Novom Sade zamestnal ako profesor na vtedajšej srbskej latinskej škole, kde mal priemerný profesorský ročný plat vo výške 300 zlatých. Mal prímenie Fortunati, teda Šťastný, lebo sa mu v živote vždy darilo a ako vidno, aj v Neoplante svojimi počinmi to i dokazuje. Totiž tu sa trochu poohliadol a keď syn kráľovnej Márie Terézie Jozef II. obchádzal južné časti Uhorska a zdržal sa istý čas v Srieme, prof. Bun využil túto príležitosť a poprosil cisára o presťahovanie nespokojných evanjelikov Slovákov na vlastné úhrady zo Selenče do Pazovy, čo mu cisár nariadením zo dňa 26. 9. 1769 aj povolil a tak sa k selenčským Slovákom pridali potom aj niektoré rodiny z okolia Nového Sadu, ale aj zo Slovenska, kam takmer raz do roka prof. Eliáš Bun cestoval, keďže sa vlastne v Martine 3. decembra 1736 i narodil. Aj keď sa jeho rodičia hlásili k evanjelickej viere, Eliáša predsa pokrstili v katolíckom kostole, o čom je svedectvo v matričnej knihe, kde sa tiež uvádza, že mal i brata Andreja a tri sestry. Otec im bol známy martinský richtár Eliáš Bun. V Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine bádateľ Zdenko Ďuriška objavil v Zbierke-Collectanea Martina Laučeka zaujímavé listy, z ktorých zistil uvedené fakty o profesorovi Eliášovi Bunovi, prezývanom Fortunati, zamestnaného ako profesora v srbskej škole v Novom Sade, a o ktorom písal oslavné gratulačné verše Štefan Lisý, ktorý s venovaním k Eliášovým meninám poznamenal:

„Vinš úprimný jeho milosti urozenému a mnohováženému muži pánu Eliáši Furtunati Bun náležitě zaslužilému učiteli natiae illirické (teda srbské), na ten čas v Neoplante (Nový Sad) zústavajícimu pánu mládenci korunou cnosti ozdobenému, ke dni radostné památky jména urozeného Eliáše jakožto v Pasove prvotiny ouradu svého, svému panu patronovi s náležitú uctivosti oferuje cirkví pasovské kazatel slova svatého natiae uherské a slovenské ke dni 20. července léta páne 1771 Stepan Liszý k modlitbám zavázaný služebník Jožeše Krista."

Ako vidno z tejto oslavnej kvetnatej dedikácie profesor Eliáš Bun bol aj patrónom Staropazovského cirkevného zboru. Jeho pôvodné priezvisko Bun sa teda iba skomolením čítalo ako Bon a niekedy i Bón. Keď kazateľ staropazovský Štefan Lisý písal oslavné verše pánovi patrónovi prof. Eliášovi Bunovi, tento mal v roku 1771 35 rokov a bol slobodný. To či sa tu oženil, alebo si inde založil rodinu, sa nepodarilo zistiť, a neznámy zatiaľ zostal aj dátum jeho úmrtia. Treba tiež poznamenať, čo si povšimol aj bádateľ Zdenko Ďuriška, že ešte pred kňazom Španagelom prvým evanjelickým farárom v staropazovskom cirkevnom zbore v spomínanom roku bol práve Štefan Lisý, ktorý roku 1767 prišiel sem z Pustých Úľan, kde pôsobil ako evanjelický kňaz. Jeho verše, ako zdôrazňuje i bádateľ Ďuriška, sú najstaršou písanou pamiatkou Starej Pazovy.

 

Viera Benková

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

Daniel Pixiades (1931)

Pre budúce dni

A vody tečú, tečú, tečú
do rodiska, v krajinu ďalekú...

V krajinu najdlhších snov.

Z krajiny do krajiny
a nikde nemať krov.

Zvädnuté ruže v cudzej záhrade.
Zvädnuté oči na ceste.
Zvädnuté ruky na poduške!

 

Posledné komentáre

Posledné články