Staré názvy

Šafárik - prvý riaditeľ novosadského gymnázia

Pavel Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v malej slovenskej dedinke Kobeliarovo a do Nového Sadu prišiel ako 24-ročný na pozvanie srbského metropolitu, kulpínskeho rodáka Stefana Stratimirovića, ktorý ho čoskoro po príchode do Nového Sadu vymenoval za riaditeľa gymnázia. V Novom Sade si Šafárik založil rodinu, roku 1822 sa oženil s 19 ročnou Júliou Ambrózyovou z drobnej slovenskej zemianskej rodiny z Veľkej Kikindy s ktorou mal päť detí. Pomerne rýchlo sa začlenil do tunajšej spoločnosti a spriatelil sa s významnými osobnosťami, vrátane Vuka Karadžića. Srbom, tiež tunajším Slovákom, zanechal mnoho, avšak nebolo mu odplatené rovnakou mierou. Nový Sad, kde pôsobil v období rokov 1819–1833, predsa zachováva akú-takú spomienku na tohto velikána. V centre Nového Sadu je jeho menom nazvaná ulica a na nádvorí známeho novosadského Zmajovho gymnázia, ako aj v kulpínskom parku, stojí Šafárikova busta a ďalšiu jeho bustu vlastní aj KUS Šafárik Dobanovce. Okrem dobanovského spolku, Šafárikovo meno nesie aj novosadský slovenský kultúrno-umelecký spolok.

 

Busta Pavla Jozefa Šafárika v Kulpíne (foto Martin Pucovský)

 

Busta Pavla Jozefa Šafárika v Kulpíne (foto Martin Pucovský)

 

Busta Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade

 

Busta Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade

 

Pavel Jozef Šafárik, olejomaľba, autor Karol Miloslav Lehotský (Z umeleckej zbierky Múzea vojvodinských Slovákov)

 

Pavel Jozef Šafárik, olejomaľba, autor Karol Miloslav Lehotský (Z umeleckej zbierky Múzea vojvodinských Slovákov)

 

V roku 1819 sa už ako 24-ročný stal prvým riaditeľom gymnázia zriadeného pravoslávnou cirkvou v Novom Sade. V inauguračnej reči uviedol, že na gymnáziu bude on sám vyučovať matematiku (algebru aj geometriu), fyziku, logiku, rétoriku, poéziu, štylistiku a bude vykladať klasikov v I. humanitnej triede. Tak sa aj stalo. Prednášal po latinsky, po nemecky a po zosilnení maďarizačných tendencií, keď zasiahli aj novosadské gymnázium, v posledných dvoch - troch rokoch pobytu vyučoval aj maďarčinu ako vyučovací predmet. Akurát jeho pôsobením toto gymnázium (v súčasnosti Gymnázium Jovana Jovanovića Zmaja) zaznamenalo najväčší rozmach. Uviedol prof. Samuel Boldocký v referáte prečítanom pri odhaľovaní Šafárikovej busty v Kulpíne v roku 2013.

Na gymnáziu v Novom Sade, ktoré malo v tom čase približne dvesto žiakov, Šafárik bol medzi profesormi jediným Nesrbom a jediným evanjelikom. Svoje účinkovanie vo funkcii riaditeľa začínal s veľkým nadšením a humanistickým programom, ktorý sa v srbskej literatúre uvádza ako „Šafárikov výchovno-vzdelávací program pre Srbov". O význame Šafárika pre srbskú filológiu, ale aj kultúru vôbec, najlepší syntetický posudok podal Petar Milosavljević, ktorý v knihe „Sistem srbske književnosti" v kapitole Budúci vzťah ku Šafárikovi uvádza: „Jeho dielo je komplementárne s dielom Vukovým. Až oni dvaja položili základy srbskej filológie v prvej polovici 19. storočia. Vuk Karadžić a Šafárik mali v podstate rovnaké náhľady na srbský jazyk a korpus srbskej literatúry. Šafárikovo meno má zostať trvalo zapamätané ako meno prvého autora dejín srbskej literatúry, ako autora prvých dejín srbského jazyka a ako jedného z najdôležitejších srbských bibliografov všetkých čias. To inými slovami znamená, že je jeho dielo vbudované do samotných základov srbskej filológie". Viac z textu Jána Jančovica TU: http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/3330-pavol-jozef-afarik

Zo začiatku veľmi sľubný, no po rokoch priniesol Šafárikovi pobyt v Srbsku mnoho žiaľu. Sužovaný bolestivým ochorením sa musel vyrovnávať nielen s úmrtiami detí, vytrhnutím z podnetného literárneho a vedeckého prostredia a obmedzenými finančnými prostriedkami, ale bol konfrontovaný aj so svojím slovanským pôvodom, evanjelickou vierou a bádateľskou činnosťou, čo vyústilo v jeho nútený odchod z Nového Sadu.

Umrel 26. júla 1861. Pochovali ho na evanjelickom cintoríne v Prahe – Karline a po zrušení tohto cintorína roku 1900 Šafárikove pozostatky previezli na Olšanské cintoríny. Nad jeho hrobom umiestnili pôvodný sarkofág so starosrbským nápisom: „V krasnich mira sego v'spitaľ sa esti ot junosti svojeje" (V krásach tohto sveta bol si vychovávaný od mladosti svojej). Ide tu o prvý verš zo stredovekej Chvály (pochvaly) kniežaťu Lazarovi (Pohvala knezu Lazaru), ktorú mníška Jefimia, na červenom hodvábe zlatými niťami vyšila... http://www.kulpin.net/files/14.07.2013-safarik.pdf

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články