Staré názvy

Konope a konopáreň v Kulpíne

Konopa sa pomaly vracia na naše polia. Dnes v Báčskom Petrovci, na Oddelení pre zeleninárstvo a alternatívne plodiny, usporiadali prvý Konopný infodeň. Projekt „Budúcnosť pestovania priemyselnej konopy u vojvodinských Slovákov – spojenie tradičných poznatkov a moderných výrobných postupov" má za cieľ informovať verejnosť o pestovaní a úlohe konopy v rozvoji ekosystému a stimulácii regionálneho rozvoj. Vojvodinskí Slováci boli totiž v prvej polovici 20. storočia známymi pestovateľmi konôp. Výrobu a spracovania dobre poznali a mnohí zbohatli pestujúc túto plodinu. Možno však povedať, že tie získané peniaze boli tvrdo zarobené. Pestovanie konôp a zvlášť ich spracovanie bolo veľmi náročné a prebiehalo v ťažkých podmienkach. Napriek tomu, pred druhou svetovou vojnou v roku 1940 v obvode Dunajskej bánoviny bolo vyše 200 konopární a konoprárskych podnikov, z toho v Petrovci boli 3 a po dve v Maglići a Kulpíne a jedna v Hložanoch. Jedna z kulpínskych konopární bola vo vlastníctve bratov Víziovcov a tú druhú, väčšiu, vlastnil zemepán Đoka Dunđerski.

 

Skicu Dunđerskovej konopárne nakreslil Dušan Plachtinský

 

Skicu Dunđerskovej konopárne nakreslil Dušan Plachtinský

 

Dunđerskova konopáreň predstavovala v tej dobe modernú továreň s vybudovanými bazénmi na močenie konôp a objektami, v ktorých sa konope spracovali. Konopáreň bola vzdialená od dediny, keďže sa z nich pri mlátení, trepaní, mätí v mniači, česaní... veľmi prášilo. Pre ich namáčanie bolo zas potrebné veľa vody, preto sa konopáreň nachádzala vedľa kanála, a to z druhej strany dediny, takže sa k nej prichádzalo cez most. V tom čase v Kulpíne cez kanál viedli až tri mosty. Dunđerskovci dali pri nej vystavať tretí most: prvý bol pri Víziovej konopárni, ten viedol do Petrovca a na druhý sa prichádzalo od kostola Školskou ulicou a ten viedol do Silbašu. Kde vznikol most, tam sa rýchlo „stvorila" aj krčma. Vedľa nej museli prejsť všetci, čo cez most prechádzali a do nej veru zachádzali aj tí z konopárňového sídliska.

Robotníci, ktorí v konopárni pracovali, do roboty prichádzali pešo a na vozoch, zriedkavejšie bicyklom. Niektoré rodiny tam aj bývali. Dunđerskova konopáreň bola vskutku akýmsi menším sídliskom, kde sa občas organizovali športové súťaže, kultúrno-umelecké večierky, dokonca aj vyučovanie žiakov bývajúcich v tom sídlisku. Dnes o tejto konopnej továrni svedčia už iba dva asi metrové múry zarastené trávou a betónové základy pri kanáli.

Zvedavosť nás zaviedla do tej časti kulpínskeho chotára, kde niekedy sídlila konopáreň. Vydali sme sa poľnou cestou poza kanál. V sprievode starkého Michala Danku, ktorý si, napriek veku, trúfol zdolať niekoľko kilometrov dlhú, hrboľatú, poľnú cestu a Dušana Plachtinského, ktorý dobre pozná väčšiu časť chotára.

 

Na mieste niekdajšej konopárne Červená hviezda (foto: Dušan Plachtinský)

 

Na mieste niekdajšej konopárne Červená hviezda (foto: Dušan Plachtinský)

 

Na mieste niekdajšej konopárne Červená hviezda (foto: Dušan Plachtinský)

 

Michalovi Dankovi sa vynárali spomienky. Pracoval v nej keď už bola v povojnovom období odňatá Dunđerskovcom. Stala sa družstevnou a pomenovali ju Crvena zvezda (Červená hviezda). Prvým riaditeľom bol Pavel Plachtinský, starý otec člena našej výpravy Dušana Plachtinského. V kanceláriách vtedy robili Ján Macko, Ondrej Šimo, Jaroslav Zelenák, Samuel Lomianský... Na konopárni bývali Pavel Plachtinský, Slavica Levančić, Ivan a Evica Nakić, Ján Fiľka, Ján a Katica Čemanovci, Ján Jagoš, Michal Šimo, Mara Bjelić, rodina Gržanová, Bistrovičová...

 

Na konopárni sa aj športovalo (foto archív Dušana Plachtinského)

 

Na konopárni sa aj športovalo (foto archív Dušana Plachtinského)

 

Na túto konopáreň si spomína aj náš exilový spisovateľ Daniel Pixiades žijúci v Kanade, ktorý v povojnových rokoch bol v Kulpíne učiteľom.

„Tam som učiteľoval v dobe samospravovania, teda v čase keď sa správcom tohto podniku stal i môj kamarát a rodič syna, ktorého som vyučoval. Jeho deti navštevovali našu školu a prichádzali pešo bezmála 3 kilometre Veru, nebolo im ľahko, ale aj iným deťom z továrne, konať si svoje žiacke povinnosti, zvlášť v zimnej dobe. Myslím si, že tento môj kamarát sa stal správcom konopárne tak, že si ho kolektív hlasovaním zvolil. Pavel Plachtinsky bol hrdý na túto svoju funkciu, ktorej sa dožil vďaka jeho usilovnosti a iným pozitívnym vlastnostiam člena komunistického komitétu v Kulpíne. Často som sa s ním stretával. Tak som sa aj dozvedel o viacerých problémoch vo výrobnom procese, ale i o tých, ktoré sa javili v samotnom spravovaní. Chýbali im odborníci s vyšším vzdelaním, ktorých v celom tom období samosprávy ani nebolo. So žiakmi, teda, s pionierskou organizáciou s nacvičeným programom, ktorý pozostával zo spevu, recitácií a krátkych divadelných hier, navštevoval som vo sviatočné dni továreň a s programom získal prejavy nadšenia robotníkov a ich rodín. Dovtedy im nikto nevenoval takú pozornosť. Takže z nášho vystupovania všetci mali viditeľný pôžitok. Na moste vedľa továrne som často lovil ryby a vtedy som tiež navštevoval továreň, kde sa naozaj prášilo, lebo vtedy ešte neboli ventilátory. Viacerí robotníci po dlhom čase zamestnania onemocneli na pľúca. I sám Pavel bol v podobnej situácii. Bola to nezvyčajná doba, ale keďže vládla diktatúra proletariátu, považovalo sa, že každá iniciatíva alebo rozhodnutie boli správne, lebo vychádzali z komunistického zákonu. V tom čase sa predsa hovorilo o vzdelaných kádroch na pracovných miestach v celkovom hospodárstve, ale ak by sa aj našiel dakto na také pracovné miesto a na také životné podmienky, veru ťažko by bolo aby sa odhodlal íst za tým pracovným miestom. Konopárne mali veľmi primitívny výrobný proces a zdravotné opatrenie alebo hygiena vôbec neexistovali v potrebnej miere."

Napriek ťažkým podmienkam v roku 1949 v Juhoslávii sa konopa pestovala na 70 až 100 tisíc hektároch. Uvádza prof. Dr. Ján Kišgeci v knihe Konope, konope, zelené konope (Obzor Nový Sad, 1989). Tento údaj svedčí snáď o tom, že sa z konôp dalo dobre zarobiť. No, práca s ňou bola náročná, celoročná a v jednotlivých fázach jej spracovania aj veľmi ťažká. Vedeli to veľmi dobre naši predkovia, ktorí prevažne ručne (neskôr na stroji) v júlovej páľave začínali malými kosičkami žať konope. Bola to veľmi zdĺhavá práca, pri ktorej si kosci chránili ruky osobitne ušitými rukávmi (rukávce) z konopného plátna. Zožaté konope sa v poli nechávali osušiť a potom sa odvážali na močidlá. Močidlá, čiže bazény, alebo bariny so stojatou, špinavou a zapáchajúcou vodou, boli v období leta veľmi rušné. Do nich vchádzali oblečení ľudia a močili konope... Pre niektorých bolo močenie konopí zábavou, keďže sa pri tej práci nadviazali aj nové známosti. Ľudia si nerobili starosti, že je voda špinavá, že sa neubránia pijaviciam...Na močidlách v letnej pále, predovšetkým v auguste, nechýbalo spevu a smiechu...

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články