Múzeum

Vodičkové zrkadlo

Podívala som sa doň a vynorila sa mi spomienka. Sú ľudia, ktorí zostávajú medzi nami, žijú v knihách, písankách, pohľade do vody, v srdci... Anna Majerová zostala v mojom srdci natrvalo vrytá. Bola tou najkrajšou a najlepšou učiteľkou. Nik by ma vtedy nedokázal v niečo iné presvedčiť; krajšej a lepšej nebolo na celom svete. Zistila som to už pri zápise do prvej triedy základnej školy a s tým presvedčením som zakončila aj štvrtý ročník. Názor som nezmenila ani po čase, ibaže som sa už na svet nepozerala detskými očami. Oči dospelých majú iné filtre a tak som si uvedomila, že moja súdružka učiteľka ma vskutku očarila svojou charizmou. A to je oveľa viac ako krása. To je osobitný Boží dar, mimoriadna schopnosť blahodarného pôsobenia na ľudí. Tak aj na mňa pôsobila, za čo som jej dodnes vďačná. Do jej Vodičkového zrkadla som sa vhĺbila uvedomujúc si, že by v týchto dňoch mohla osláviť svoje 95. narodeniny.

 

Redakcia Pionierov, Anna Majerová prvá sprava, vedľa nej Ján Kopčok, ktorého 25-ročnicu úmrtia sme si pripomenuli 6. decembra 2018

 

Redakcia Pionierov, Anna Majerová prvá sprava, vedľa nej Ján Kopčok, ktorého 25-ročnicu úmrtia sme si pripomenuli 6. decembra 2018

 

Anna Majerová a žiaci druhej triedy, školský rok 1964/65

 

Anna Majerová a žiaci druhej triedy, školský rok 1964/65

 

Anna Majerová sa narodila v Novom Sade 21. novembra 1923. Absolvovala učiteľskú školu vo Vrbase (1945), v období rokov 1945 – 1950 pôsobila ako učiteľka v Selenči a od roku 1953 na základnej škole v Báčskom Petrovci. Bola i redaktorkou časopisu Naši pionieri, neskoršie Pionieri. Napísala poviedky pre deti Keď som behal bosý (1974), Vymýšľanky (1979), Chichotačky s Majkou (1981), knihy veršov pre deti Vodičkové zrkadlo (1985) a rozhlasovú hru pre deti Čičkoviny. Zostavila i viacero čítaniek pre nižšie triedy základných škôl.

Po dopravnej nehode, v ktorej utrpela ťažké zranenia, umrela v 64. roku života 21. marca 1987 a pochovaná je na cintoríne v Báčskom Petrovci.

Anna Majerová

VODIČKOVÉ ZRKADLO

V obláčku, keď zahrmelo,
v očiach sa mi
zatmelo.
Rozbilo sa zrkadlo,
čo mi z ruky
vypadlo.
A z obláčka nie jedno –
sto zrkadiel
vypadlo.
Sto zrkadiel zaiste,
v nich slniečko
zlatisté.
Po mláčke som naboso
rozvírila
koleso.
Vodičkové zrkadlo
rozbiť sa mi
nedalo.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články