Múzeum

Dni pokoja, rozjímania a pokory

Vianoce. Dni pokoja, rozjímania a pokory, lebo tak ich vnímame, resp. „užívame" v súčasnosti, Ale bolo to tak vždy? Podľa predloženého krátkeho porovnania, veru boli chvíle, no aj vojnové roky, keď sa na takéto sviatky nemyslelo, lebo boli iné, závažnejšie starosti. Úvodom však stojí za pripomenutie, že ani Slovenskie národnie noviny v rokoch 1845 až 1848, ani Pešťbudínske vedomosti v roku 1861 nepripomínajú tieto vianočné chvíle.

 

18. decembra 1924 v časopise Slovenský ľud bola uverejnená perokresba „List Ježiškovi"

 

18. decembra 1924 v časopise Slovenský ľud bola uverejnená perokresba „List Ježiškovi"

 

Začneme rokom 1914, rokom začiatku jednej zo svetových vojen. A tak 22. decembra v Národných novinách namiesto pripomenutia vianočných sviatkov nachádzame správy z bojísk.

Berlín 18. decembra Správa ruského generálneho štábu uznáva, že sa Rusi utiahli na Šochocevo, ktoré je 40 km od Varšavy. V správe stojí: Naše vojská boli prinútené zoprieť sa nemeckým nápadom pri nepriaznivých miestnych podmienkach a pod večer trochu ustúpili. Na druhých častiach frontu trvajú protinápady našich vojsk.

O rok neskôr, 18. decembra, v tých istých novinách nachádzame krátku správu o situácii nielen na Balkáne.

 

Dni pokoja, rozjímania a pokory

 

List z vojny nemusí byť len vážny, ale môže byť aj veselší, dokonca sršať humorom, ako ho označil redaktor v Národných novinách z 23. decembra 1915; veď čítajte:

 

Dni pokoja, rozjímania a pokory

 

Ten istý Turčan píše – 7. decembra 1915. Milan, môj dobrý sluha, ma nechal. O čom som Vám 24. novembra písal, tam sa i on chlapsky držal. Myslel som, že ho už niekde chytilo, lebo som ho dlhšie nevidel. Až odrazu mi otŕča fľašu, aby som pil.

Odtiaľ celý prišiel, ale to nebolo naše posledné účinkovanie. 3. decembra trafila ho šrapnelová guľka do chrbta, nie nebezpečne, takzvaná stotisíckorunová; išiel celkom veselý. Sluhu mám teraz druhého, 43-ročného, otca piatich driečnych dievčeniec. To som si vybral po mládenecky, čo?

Vojna, ktorá mala byť krátka, pokračovala aj v roku 1916. Redaktor Národných novín dňa 23. decembra 1916, teda deň pred Štedrým dňom, opísal Vianoce v tom smutnejšom pohľade.

 

Dni pokoja, rozjímania a pokory

 

V Národných novinách zo dňa 28. decembra 1916 nachádzame krátky príspevok s hodnotení Vianoc po Vianociach s priliehavým názvom „Vianočné dozvuky".

Zas sme mali milé sviatky vianočné! A komu by na Vianoce neprišla na um jeho rodná vieska, jeho rodičovský dom; drahý otec, dobrá mať, brat, sestry a s nimi všetky rozpomienky bezstarostného, milého detského veku? Oj, krásne pamiatky detinského života, nezapomenuteľné časy nevinných hier, milý kútik domova; kde prostý pokrovček slúžil za pohovku sladkého spánku, kde sa nám lepšie búvalo a krajšie snívalo na dlážkach, ako dnes v mäkkých perinách.

Voľakedy bývali Vianoce milé. Keď zišli sa všetci členovia rodiny, keď dohrmeli študenti z najbližších staníc na saniach domov. Keď sviatočnou zimnou náladou ožili dediny, piekli sa koláče, oblátky; zaznel štedrovečerný spev školských dietok pod oblokmi a pri vrúcnych modlitbách po pôstnej (makové opekance) večeri v krásnom osvetlení zajagal sa vianočný stromček, radosť to a nádej malých dietok.

Dnes po tých časoch už len spomienky ostali... Dediny naše vymreté, pusté; chrámy od poli prázdna; rodinné krby neúplné, členovia rodiny roztratení – všade chybí niekto, za ktorým upia mnohé srdcia. Tu otec, tam manžel; tu syn, tam brat; tu priateľ, tam príbuzný – rozídení, roztratení svetom. O mnohých len smutných zvestí, o mnohých ani chýru, iní okyptení, tak že žalosť na nich pozrieť... Akoby tu mohla byť ozajstná vianočná radosť, keď v každom oku slza žiaľu, kdeže sa mohli nastrojiť srdcia k plesaniu, keď tak mnohé dnes bôľom stiesnené krvácajú!? Kdeže tu bolo možno vyvolať ozajstného vianočného jasotu na tvárach, keď tak mnohé tváre starosťami zahalené; kde bolo nabrať radostných zvukov vianočných krásnych piesní našich, keď dušu našu smutné tóny ovládajú?! Až ťažko bolo veriť radostným slovám posla Božieho: že zvestuje nám radosť velikú, ktorá bude všetkému ľudu... keď ľud v žiali biedou zbitý tonie a ťažké smútkov jeho mraky! To sme už mali tretie takéto Vianoce.

Pár rokov po vojne, v časopise Slovenský ľud zo dňa 23. decembra 1921, nachádzame už veselšie, sviatočnejšie správy aj s obrázkom. Na ňom však nenachádzame Ježiška, ale už akéhosi novšieho predstaviteľa Vianoc, možno amerického Santa Klausa. Posúďte sami.

 

Dni pokoja, rozjímania a pokory

 

Ján Sabo Prievidza

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články