Pred 80 rokmi zavraždený Štefan Valent-Šubarov

Mladý tridsaťročný evanjelický kňaz a veršovec Štefan Valent-Šubarov bol okupantom zavraždený neďaleko Hajdušice 13. apríla 1941, v prvých dňoch okupácie Juhoslávie v druhej svetovej vojne. Nemecko na Juhosláviu zaútočilo 6. apríla 1941 a hneď vtedy si Štefan Valent-Šubarov zastal na čelo skupiny dobrovoľníkov. Velil im však iba jeden týždeň. Keď prišli do Banátu Nemci, stal sa prvou obeťou ich teroru. Vtedy, pred 80 rokmi uhasol jeden mladý život, a to práve v tú jar, keď chcel uzavrieť manželstvo so svojou snúbenicou Annou Bažovou zo Slovenska. Za dedinou, na mieste kde bol zastrelený, bol hodený do priekopy a až po vojne jeho telesné pozostatky boli prenesené do rodiska. Štefan Valent-Šubarov sa narodil 5. decembra 1910 v Laliti. Hajdušičania si uctili spomienku na svojho farára tým, že pomenovali jednu ulicu v dedine jeho menom a postavili pamätnú tabuľu v chráme.

 

Fotografia je prevzatá z knihy Farári slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii

 

Fotografia je prevzatá z knihy Farári slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii

 

Počas štúdia teológie v Bratislave bol predsedom Študentského odboru Československo -juhoslovanskej ligy, tajomníkom Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov, podpredsedom Spolku československých akademikov v Juhoslávii a tajomníkom odbočky Spolku československých akademikov z Juhoslávie v Bratislave. Po ukončení teológie a základnej vojenskej služby krátky čas kaplánoval v Laliti, potom v Kovačici a od roku 1939 bol námestným farárom v Hajdušici. Ako národovec antifašista svoje názory aj verejne manifestoval, prednášal po našich osadách, zoskupoval okolo seba Srbov i Slovákov a upozorňoval na hroziaci fašizmus i na činnosť piatej kolóny na našom území. Pričinil sa o expedovanie niekoľkých dôstojníkov z okupovaného Československa tajnými kanálmi cez Belehrad do Francúzska a o odhaľovanie nemeckých špiónov v Banáte... Uvádza Víťazoslav Hronec v knihe Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie.

Štefan Valent bol aj literárne činný, mnohé básne z jeho poetického opusu sú zachované podnes.

Cítim

Cítim, že raz život mi zhorkne:
mladosť, pružné sily opustia,
telo zvädne, duch otupne.
Príde ten čas, viem to iste.
Nič netrvá večne.

Potom skloním svoju šiju k zemi
a budem myslieť na zašlé chvíle.
Bude to agónia hrozná — neodvratná.
Preto žijem, jak mi srdcu milé.
Nekazím nikomu radostné chvíle,
bo viem, že raz každému zhasne svieca života,
ako všetkým tvorom.

Šťastím sa pýšiť?
Mal som ho málo.
Bôľom svojím niekoho rmútiť?
Nebesá by zaplakali.
A k čomu by to bolo?
Veď sme tu len tône prechodné.
A ja čakám niečo večné.

Čo je to, neviem ani sám:
či filozofov postulát, fyzikova sila
alebo nábožného Boh!
Predsa verím, že niečo je i po smrti.
Či bezhmotné žitie, tlenie,
alebo večné hnitie,
neviem.

Nerozlúštil som záhady
vesmírneho diania,
podstatu Boha,
ani hĺbku duševného chvenia.
A predsa verím, cítim,
že napred ísť musím.

 

Katarína Pucovská