O Kulpíne

Kultúrno-poznávací zájazd do Vojvodiny

Keď sa povie Vojvodina, niektorým sa v mysli predstaví televízny program Folklorika.

Zájazd s 38 účastníkmi Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika zo SR sa tam vybral v období 24.– 27. mája 2019 pozrieť, ako to tam s tým životom Dolnozemských Slovákov naozaj je. Po nočnom cestovaní v piatok 24. mája 2019 sme sa prebrali až na maďarsko-srbských hraniciach. Prvým navštíveným miestom bola malebná obec Kysáč, navštívili sme i Kulpín, Báčsky Petrovec a Nový Sad.

 

Kultúrno-poznávací zájazd do Vojvodiny

 

V Kysáči nás veľmi srdečne a úctivo privítali miestni predstavitelia obce p.Surový s manželkou, p.Francisti, p.Žabka, p.Slávik a miestne ženy oblečené v krojoch, ktoré nám potom i zaspievali. Páni hovorili o prvých stopách osídľovania Kysáča Slovákmi, o významných dejateľoch, ktorí šírili kultúru, náboženstvo a celú identitu slovenského ľudu, ktorý šiel hľadať do týchto končín pred vyše 246 rokmi lepší život. Títo ľudia, ktorí nám prednášali sú ich nasledovníci. Slovenský národný dom a etnodom rodiny Legíňovej sú naozaj úžasne zachovaná história života obyčajných ľudí, ktorí museli ťažko pracovať v začiatkoch ešte celkom nehostinných časov. Návšteva ozaj stála za to.

No museli sme sa, i keď neradi pobrať ďalej. Čakalo nás prvé zastavenie v spádovej obci Báčka a to v Báčskom Petrovci. Prvý kontakt s domácim prostredím je tu vždy veľmi vrúcny. Všade počujete slovenčinu, ako keby ste nikdy neopustili naše Slovensko. Je to skvelý pocit netrápiť sa cudzou rečou, môcť si voľne chodiť, opýtať sa čo potrebujete, porozprávať sa bez obáv s domácimi, ktorí nás tu radi majú. No aj tu bol čas odchodu. Museli sme sa do budúceho dňa presunúť do Nového Sadu, kde sme boli ubytovaní v hoteli Sole Mio. Tam sme si po ceste oddýchli a načerpali silu do ďalších dní.

V sobotu 25.5.2019 nás čakala prehliadka kaštieľa a Poľnohospodárskeho múzea v Kulpíne, ktoré patrí ako pobočka k Múzeu Vojvodiny v Novom Sade založené v r. 1993 ako jediné poľnohospodárske múzeum v krajine. Pri vstupe nás vítal p.Jurík, sprievodca múzea a p.Katarína Pucovská, zodpovedná redaktorka internetových novín pre Slovákov vo svete, ktoré nájdete pod stránkou www.kulpin.net. P. Pucovská mala rozhovor s našou členkou Správnej rady Spoločnosti M.R. Štefánika, p.Mgr. M. Gallovou a aj na základe toho bol hneď na druhý deň zavesený článok na tejto stránke pod názvom - Návšteva Spoločnosti M.R.Štefánika spolu s fotografiami. Po prehliadke Kulpínu sme už nabrali smer na Báčsky Petrovec. Je to práve teraz 25.mája, kedy sa v r.1745 prisťahovali do B.Petrovca prví Slováci na vtedajšie tzv. Futocké panstvo. Vtedy sem priviedol Matej Čáni, slobodník z Málinca asi 2000 Slovákov. Boli to Slováci z Novohradu, Liptova, Oravy, Turca, Hontianskej stolice...

Založili si slovenské školy/základné školy aj Gymnázium Jána Kollára v r.1919/,postavili náboženské ustanovizne aj kultúrne stánky./nájdete na www.slovackizavod.org.rs/.

Pre nás bola dôležitá ale iná vec. A to objavenie hrobu pani Zuzany Šusterovej Štefánikovej – manželky Igora Branislava Štefánika, najstaršieho brata Milana Rastislava Štefánika. Podarilo sa to vypátrať na základe môjho zistenia jednej obyvateľke pani Kataríne Labátovej v spolupráci s evanjelickým farárom pánom Jánom Vidom. Pani Katka nás k hrobu aj doviedla, za čo jej aj touto cestou veľmi pekne ďakujem. Veľmi pekný preslov mal pán farár Samuel Mišiak z Myjavy, ktorý patril k našej skupine a bol aj pozvaný kázať na slávnostnej bohoslužbe v nedeľu v evanjelickom chráme v Báčskom Petrovci. Po peknom sviatočnom dni sme odchádzali obohatení o nové zážitky a poznatky.

Nedeľa 26.5.2019 bola určená prehliadkou Nového Sadu – hlavného mesta Vojvodiny / 250.000 obyvateľov, administratívne sídlo/.Je to druhé najväčšie mesto v Srbsku. Hovorí sa mu aj srbské „Atény". Krátku pietu sme mali ako vždy na cintoríne v Novom Sade, kde je pochovaný Igor Branislav Štefánik. Na obidvoch hroboch, kde sme položili vence, zaznela známa pieseň „Kto za pravdu horí" od Karola Kuzmányho. Potom sme pokračovali v prehliadke mesta. Navštívili sme Múzeum Vojvodiny – stála expozícia múzea je otvorená od r.1990,exponáty sú zakomponované do troch tematických celkov: archeológia, história a etnológia. Múzeum sídli v dvoch budovách, ktoré projektoval budapeštiansky architekt Gyula Vagner v r. 1896 ,pôvodne tam sídlil okresný a krajský súd. Veľkým lákadlom pre turistov sú nádherne zreštaurované zlaté rímske prilby. No a na koniec prehliadky mesta sme si dali dominantu týčiacu sa nad samotným mestom – Petrovaradinskú pevnosť nazývanú aj „Gibraltar na Dunaji". Stojí na pravom brehu Dunaja. Základný kameň bol položený v r.1692 poľným maršálom a vojvodom Charlesom Eugéne de Croy. Dokončená bola ale až v r.1780.Pre potreby armády slúžila až do II. sv. vojny. Prekopalo sa tu 16 km tunelov v štyroch úrovniach, palebnú silu predstavovalo 400 kanónov, sklad pušného prachu mal kapacitu 20 ton a personálne bola pevnosť obsadená posádkou o počte 4000 mužov, čím sa toto miesto stalo najlepšie vyzbrojeným a najsilnejším systémom opevnení v impériu. Poslednú obrannú úlohu pevnosť zohrala počas Uhorského povstania v r.1849,keď sa Rakúšania pokúsili posádku poraziť.

A keď sme sa už geograficky nachádzali na úpätí najstaršieho národného parku v Srbsku – Fruška Gora, tak sme si dovolili doňho voľne vstúpiť. Išli sme totiž navštíviť jeden aktívny ženský pravoslávny kláštor Ravanica v kúpeľnom meste Vrdnik. Kláštor je zasvätený princovi Lazarovi, kde sú aj jeho pozostatky. Očaril nás impozantný ikonostas, maľby a čiperné mníšky. V národnom parku Fruška Gora je stále aktívnych ešte 16 pravoslávnych kláštorov.

Keďže sme boli blízko jedného pekného miesta hore na kopci, ktoré pripomína vo svojom celku pomyselné malé mestečko – veľký hotel, malé bungalovy, wellness i kostolík, no nakoniec je to v skutočnosti 4hviezdičkový hotel Etno Selo Vrdnička Kula. Po malom občerstvení v tomto prekrásnom zariadení sme sa pobrali na náš hotel. Čakalo nás balenie, ráno 27.5.2019 v pondelok, aj keď sa to nezdalo, bol čas nášho odchodu. Ešte krátke zastavenie sa na posledné nákupy v Báčskom Petrovci a vyrazili sme smer Budapešť .Počas celého pobytu sme mali krásne teplé počasie, len v hlavnom meste Maďarska, sa to trošku pokazilo. No tých odvážnych to neodradilo. Podarilo sa nám si prezrieť hradný vrch – Matyášov chrám, Rybársku baštu, Kráľovský palác s bájnym Turulom, terasovité záhrady a výhľad na Parlament. Pre nedostatok času spôsobeným väčším zdržaním sa na srbsko-maďarských hraniciach a pre horšie počasie, sme nemohli vidieť z Budapešti viac, no ktovie, možno nabudúce.

Budem veriť, že Vám všetkým na tento zájazd do Vojvodiny ostali len dobré spomienky, nové zážitky a nádherné chvíle strávené u „našich Slovákov".

Tak opäť do videnia!

(Redakčná poznámka: Článok bude zverejnený v časopise Bradlo, ktorý vydáva Spoločnosť M.R. Štefánika)

 

Daniela Valová

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články