Počet obyvateľov

Farby adventu v našich srdciach

Historicky je farba adventu fialová. Je to farba kráľovská, ale aj farba pokánia a pôstu. Pokánie, krotkosť, pokora, sebazaprenie... zmordovanému človeku na konci kalendárneho cyklu iste môžu prospievať. Nielen pre duševné ale aj telesné zdravie. Zastaviť sa, spomaliť tempo, utíšiť sa a nešíriť v sebe a vôkol seba nepokoj, ponoriť sa do svojho rozbúreného srdca a utíšiť jeho vnútorný hlad. Ale...súčasná doba nám diktuje iné pravidlá a najrýchlejšie tempo. „Zapálením prvej sviece na adventnom venci symbolicky posilníš svoju schopnosť vzpriamiť sa, zodvihnúť hlavu aj napriek tomu, že máš pocit, že všade vládne úzkosť a zmätok a Tvoje životné výzvy sú už takmer neúnosné," radí RNDr. Monika Kašová, etikoterapeut a psychoterapeut. Mieni, že má advent dôležitý duchovný obsah. Pred evanjelickým kostolom v rumunskom Nadlaku dnes zapálili aj druhú adventnú sviecu na veľkom adventnom venci.

 

Opatruj v deň svojho sviatku, /Bože, tento plameň... (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Opatruj v deň svojho sviatku, /Bože, tento plameň... (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Opatruj v deň svojho sviatku, /Bože, tento plameň... (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Opatruj v deň svojho sviatku, /Bože, tento plameň... (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Zapálením druhej sviečky v druhú adventnú nedeľu si kresťania pripomínajú znamenie predchodcu Ježiša Krista, ktorým bol sv. Ján Krstiteľ, ktorý hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Čo je to vlastne pokánie? Z kresťanského hľadiska je to obrátenie srdca k Bohu, k Ježišovi Kristovi, ale aj k svojim blížnym a zo širšieho pohľadu, zapálenie tejto sviece predstavuje opravu svojej životnej cesty, jej nasmerovanie k láske.

 

Advent má šíriť duch lásky. Lásky k Bohu, ale aj lásky k človeku (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Advent má šíriť duch lásky. Lásky k Bohu, ale aj lásky k človeku (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Advent má šíriť duch lásky. Lásky k Bohu, ale aj lásky k človeku (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Advent má šíriť duch lásky. Lásky k Bohu, ale aj lásky k človeku (Foto: Udscr Nădlac Dzsčr Nadlak)

 

Tretiu adventnú sviecu o týždeň zapálime s radostným úmyslom vďaky, že žijeme svoj život. Ak sa naučíme uchovávať krásu v srdci, vidieť srdcom, nepotrebujeme nechať po sebe veľa vecí, s ktorými by mali naši blízki iba starosti. Nech nám postačí ten pocit krásy pri pohľade na to pekné, nemusíme všetko vlastniť. V advente sa treba podeliť o všetko, čo nepotrebujeme, vyčistiť si priestor. Ak niečo pustíme, uvoľníme si obe ruky, aby sme znovu mohli prijať. To je kolobeh energie v živote. Perpetum mobile energie. Aby energia neustále obiehala a nestagnovala. Píše RNDr. Monika Kašová a radí:

„Štvrtú adventnú sviecu zapáľ s úmyslom vďaky za tých, na ktorých sa dá spoľahnúť. Aj Ty v živote potrebuješ niekoho na koho sa môžeš spoľahnúť a oprieť sa oň. Iste Ti teraz prebehol mysľou človek, ktorý Ti je oporou, ktorému sa môžeš vždy zdôveriť, ktorý Ťa nikdy nesklame. V duchu zaň často ďakuj Bohu, že Ti ho dal."

 

Milan Rúfus

Detský Otčenáš.

Komu je?
Tebe, Otče náš!
Ako je všetko živé Tebe.
Tebe sú deti,
mláďatá:
teliatko, húsa, jahňa, žriebä...
Ty patríš im.
Ich Hospodár.
Veď Tvoja ruka požehnaná
podala ľuďom ako dar
mláďatko ženy –
Krista Pána.

A odpusť nám naše viny
Hoci sme ešte iní,
odpusť nám naše viny.
Aj my sme dietky zeme.
A v zemi čertík drieme.
Odpusť nám jeho viny.
Daj, nech sme dlho iní.
Nauč nás, Tvoje včielky,
nekonať ako veľkí.
Pre všetko, čo je čisté,
uč nás to, Jezu Kriste.

Ako bolo na počiatku
Ako mali na počiatku,
aj my nech tak máme.
Aby bola Božia Matka
v každej ľudskej mame.
To, čo bolo na počiatku,
daj nám, dobré nebe.
Aby každý ľudský otec
nosil Otca v sebe.
Opatruj v deň svojho sviatku,
Bože, tento plameň.
Ako bolo na počiatku,
nech je navždy.
Amen.

V dnešný deň 10. decembra 1928 v Závažnej Porube sa narodil básnik a prekladateľ Milan Rúfus, ktorého básne v sebe nesú silný duchovný a morálno-etický odkaz.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články