Festival NSLP

40 rokov po Titovi

4. mája 1980 v Ľubľane zomrel juhoslovanský komunistický politik a štátnik Josip Broz Tito. Vo chvíli, keď správu o jeho smrti trasľavým hlasom zverejňoval moderátor štátnej televízie, aj mladým aj starým sa tisli slzy do očí. Ten kolektívny plač bol skutočne úprimný, akoby všetkým umrel niekto najbližší. Prerušený bol aj prvoligový futbalový zápas medzi Hajdukom a Červenou hviezdou. Juhoslávia plakala, štadiónom sa spontánne rozozvučala pieseň: Súdruh Tito mi ti prisaháme. Doživotný prezident SFRJ bol pochovaný 8. mája v Dome kvetov v Belehrade. Na jeho pohreb prišlo 700.000 ľudí a početné štátne delegácie. Prišli sa mu pokloniť králi, princovia, prezidenti, premiéri...Krajina sa lúčila s Josipom Brozom Titom, súdruhom Titom, maršalom Titom, alebo jednoducho Titom, ktorý ju vyslobodil z fašistickej okupácie a viedol 35 rokov. Obľúbeného prezidenta obyvatelia mali radi od samotného začiatku. Nevyvyšoval sa a bol jednoduchý. Tak napríklad hneď po vojne, 14. mája 1945, iba pár dní po podpísaní kapitulácie Nemecka, na ceste povedľa Dobanoviec, Tito zrazu prikázal zastaviť auto a zamieril do poľa. Chcel sa prihovoriť sedliakovi na roli a pomôcť mu v oračke. Práve tam, na Vitízovom pozemku, vznikla jedna z prvých fotografií maršala Josipa Broza Tita, budúceho veľkého štátnika.

 

S volským záprahom si Tito poľahky poradil (Foto archív Žeľka Čapeľu)

 

S volským záprahom si Tito poľahky poradil (Foto archív Žeľka Čapeľu)

 

Podľa slov Žeľka Čapeľu, jeho mamika, čiže stará mať, mu neraz rozprávala tú zaujímavú príhodu. Bolo to vraj 14. mája 1945 a v dobanovskom chotári poľné práce v plnom prúde. Mladé a staré sa ponáhľalo s volskými záprahmi zorať svoje roličky. Boli zanedbané, zaburinené, počas vojny takmer neobrábané. A odrazu, nečakane na Vitízovom pozemku, pán v parádnej rovnošate pristúpil k oráčovi so slovami, že mu ide pomôcť. Chytil pluh a veru sa nezahanbil. Aj keď bolo treba nielen veľa zručnosti, ale aj sily udržať opraty a pritom správne navádzať silné zvieratá, pán vo vojenskej rovnošate to zvládal. Správa sa rýchlo rozniesla dedinou a čoskoro sa zvedelo, že ten pán je súdruh Tito, o ktorom sa počas vojny veľa rozprávalo, ktorý bol hlavný organizátor juhoslovanského komunistického odporu proti nemeckým a talianskym okupantom počas 2. svetovej vojny. Tito však už vtedy, keď oral tú prvú brázdu v Dobanovciach, bol aj v čele dočasnej vlády (od 7. marca 1945), teda bol skutočný „pán". No zdravé sedliacke korene mu kázali nepovyšovať sa a preto nikdy nedovoľoval, aby ho oslovovali „pán". Pre všetkých vždy bol „súdruh Tito". Pochádzal z maloroľníckej rodiny a sedliactvo mu bolo blízke, spravodlivosť si nadovšetko vážil a pomáhať blížnemu vždy chcel. Na poli sa dozvedel, že v Dobanovciach žijú aj Slováci a preto z chotára zamieril aj do dediny. V tom čase dedina mala asi 3.500 obyvateľov, z čoho zo 500 Slovákov. „Z prvej ruky" sa chcel dozvedieť, ako Slováci spolunažívajú so Srbmi. Vtedy vznikla aj fotografia, na ktorej sa Tito vyfotografoval s dobanovskými Slovákmi.

 

Tito s dobanovskými Slovákmi (Foto archív Žeľka Čapeľu)

 

Tito s dobanovskými Slovákmi (Foto archív Žeľka Čapeľu)

 

Krátko po tejto udalosti v Dobanovcich, v auguste 1945 získal Tito ústavnú väčšinu v Národnom fronte, ktorý odvolal z funkcie kráľa Petra II. a založil Demokratickú federatívnu Juhosláviu. V rokoch 1953-80 Josip Broz Tito bol prezidentom SFRJ, ktorý viedol veľmi úspešnú zahraničnú politiku a zohral významnú úlohu v Hnutí nezúčastnených, ktoré iste nebolo po vôli západným krajinám.

Krátko po Titovej smrti sa prestali spievať početné piesne v ktorých sa on oslavoval a ospevoval, obrazy s jeho podobizňou boli odstránené a naše dejiny po druhej svetovej vojne sa prestali spomínať, akoby ani neexistovali. Aj na školských hodinách dejepisu Tito bol tabu téma. Z oslavovaného štátnika svetového mena a rešpektu sa stal opovrhovaná osobnosť, ktorú naša nová politická elita obviňovala za všeličo a všetko a hlavne za komunizmus, že nezaviedol demokraciu, že nechcel kapitalizmus ale ekonomickú rovnosť, že chcel byť iba súdruhom...

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné články