Festival NSLP

111 rokov básne Santa Maria della Salute

Básňou Santa Maria della Salute sa Laza Kostić hlboko bolestne spovedá zo svojej beznádejnej lásky k Lenke Dunđerskej. Jelena-Lenka Dunđerská bola dcérou najmajetnejšieho vojvodinského Srba Lazara-Lazu Dunđerského. Ten mal päť detí a najstarší syn Đorđe-Đoka býval v Kulpíne. Lenka často prichádzala k bratovi do Kulpína na návštevu, kam neraz zavítal aj známy novosadský advokát a básnik Laza Kostić. Ona mala 21 a on 50 rokov. Vekový rozdiel bol príliš veľký, no láska niekedy také prekážky neuznávala. Vzplanula u oboch. V zrelom veku sa významný a uznávaný vojvodinský intelektuál, člen Učenej spoločnosti Srbska, jeden z najvzdelanejších Srbov 19. storočia, doktor práva, predseda súdu, publicista, prekladateľ a básnik... zamiloval beznádejne do beznádeje. Jeho beznádej, Lenka, mladučká, krásna, vzdelaná a bohatá, tiež nezostala ľahostajná. Štyri roky obaja zápasili so svojimi citmi. Rozum kázal jedno a srdce žiadalo druhé. Pobili sa dve sily, nakoniec zvíťazil rozum. Laza odišiel. Lenka rozchod nemohla zniesť. Krátko po jeho odchode navždy utíchlo jej mladé srdce.

 

Busty Lenky Dunđerskej a Lazu Kostića v kulpínskom parku, na mieste kde radi spolu trávili chvíle (foto Martin Pucovský)

 

Busty Lenky Dunđerskej a Lazu Kostića v kulpínskom parku, na mieste kde radi spolu trávili chvíle (foto Martin Pucovský)

 

Pre veľký vekový rozdiel si Laza Kostić netrúfol ani pomyslieť na ženbu a preto bezhlavo utiekol najprv do kláštora a neskôr do manželstva s inou. O dva mesiace neskôr Lenka v 25. roku života umiera. Potom už dráma ich zdrvujúcej lásky môže pokračovať výlučne v nebeských sférach a premieňa sa v opravdivú tragédiu. Lenka sa básnikovi presťahúva do snov, ktoré si on zapisoval a záznamy zamkýnal do zásuvky. Každú noc ho v snoch pozívala do večnosti, v ktorej sú vekové rozdiely navždy umlčané.

Básnikom zidealizovaná Lenka Dunđerská sa v srbskej poézii stala trvalou lyrickou rezonanciou. Tragicky jej končí život vo veku 25 rokov. Básnik sa s jej smrťou nikdy nedokázal vyrovnať.

V tejto ľúbostnej kolonáde Laza Kostić oslavuje mladosť a pôvabnosť Lenky Dunđerskej a vyznáva sa zo svojej posadnutosti tou jej krásou a nevinnosťou. Podľa mnohých literátov Santa Maria della Salute má v sebe takmer kozmickú silu, do ktorej sa zlialo celkové Kostićovo dielo. Ukončená bola začiatkom júna roku 1909, štrnásť rokov po záhadnej predčasnej smrti milovanej Lenky, ktorá aj po rokoch stále prichádzala do básnikových snov.

Túto ľúbostnú kolonádu do slovenčiny majstrovský preložil Ľubomír Feldek za pomoci Františka Lipku. Uvádzame jednu časť:

Laza Kostić: Santa Maria della Salute (preklad Ľubomír Feldek, František Lipka, 1988)

Ó, svätá matka, viny ma sprosti,
že zaplakal som za sosnou hôr,
blahoslavenou, navzdory zlosti
napĺňajúcou vôňou tvoj dvor!
Ty žriedlo lásky, nebeskej cnosti,
prepáč, že zhrešil pozemský tvor.
Kajúcny bozk ti na rúcho vzduté,
Santa Maria della Salute.

Veď krajšie je sa na krásu dívať
a tvoje klenby niesť ako stĺp,
než za plamene hriechu sa skrývať
čo spália srdce i každý kĺb,
než v mori tonúť či v plote zhnívať,
diablova chova a čertov zub...
Radšej byť navždy dych tvojej hrude,
Santa Maria della Salute.

Trpel som, matka, za mnohý omyl
a kajal som sa z tisíc vín.
Jediný drsný okamih zlomil,
v čo dúfal, po čom túžil tvoj syn.
Čo som si v živých snoch uvedomil,
premenilo sa na prach a dym.
Jasalo nad tým zlo žltoľúte
Santa Maria della Salute.

Hrýzlo ma, v peklo zmenilo bydlo,
no medzi ľuďmi vinníka niet.
A keď to na mňa horu bied skydlo,
niet ako prekliať pôvodcu bied,
lebo čo duši zlomilo krídlo
a pri štarte už strhlo jej let,
je z mojej hlavy, ňou vyvrhnuté,
Santa Maria della Salute.

To vtedy sa mi zjavila víla –
nikdy som krajšiu nevidel skôr.
Z čiernavy temnôt žiarivá sila,
slávičia pieseň za svitu zôr.
Rany, čo mal som, mi vyliečila –
a rozbolel ma z nej každý pór.
Kto zniesol by to blaženstvo kruté
Santa Maria della Salute?

Pozrela na mňa – sotva sa s tuhším
svetlom už stretol duch cez pohľad.
Pod tým jej zrakom bol by som tuším
roztopil všetok vesmírny ľad.
Núkala – vediac, že po tom túžim –
med palinový, horkosť i slad,
i celú dušu, i túžby kruté,
–večnostné more pre chvíľku v prúde!
Santa Maria della Salute!

Mne úbohému tá hojnosť hodov?
poklady všetky – nie iba diel?
Starec, čo schádza z posledných schodov,
zlatý strom našiel, dozretý cieľ?
Ó, tantalovský strom sladkých plodov!
Prečo si dozrieť skôr nevedel?
Prepáč, že tápal som v hriešnom blude,
Santa Maria della Salute.

Stretli sa v mojom vnútri dve sily –
rozum a rozkoš, mozog a cit.
Búrka a starý dub tak sa bili,
že väčšmi sa už nedalo biť.
Keď zápasníci sa vysilili,
zas vládol mozog, ten sivý štít –
naveky drží nás v tupom pute,
Santa Maria della Salute.

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné články