Festival NSLP

Mali sme sedemnásť rokov

Bolo to jedného daždivého a chladného novembrového dňa roku 1944 keď sme v Laliti akosi hrdo, ba sebavedome a nadovšetko nedočkavo nasadli na nákladné auto. A ako by aj nie?

Veď prvé dni oslobodenia našich dedín nepriniesli aj slobodu pre celú našu vlasť. Stony potlačených sťa by privolávali: bojovať ešte treba. I v našich mladých, neskúsených srdciach čosi burcovalo. Keď sa rozchýrilo že sa v Petrovci zakladá osobitná slovenská brigáda, rozhodnutie prišlo akosi samo: ideme.

 

Mali sme sedemnásť rokov

 

Mnohé slovenské dievčatá a ženy išli do boja tiež keď mali iba sedemnásť(Fotografie zo Spomienkovej izby na gymnáziu v Báčskom Petrovci)

 

Mnohé slovenské dievčatá a ženy išli do boja tiež keď mali iba sedemnásť (Fotografie zo Spomienkovej izby na gymnáziu v Báčskom Petrovci)

 

A šli sme.

Šli a spievali prvú partizánsku pieseň, ktorú nás naučili osloboditelia – a boli medzi nimi aj známi – a ktorá akoby mi ešte odznievala v ušiach. „Partizán som tým sa pýšim..."

Nevedel som presne čo znamená byť partizán, ale bol som hrdý, že som nastupoval na cestu, ktorá bude pokračovať stopami tých nebojácnych ľudí. Štrnásta vojvodinská úderná, alebo ako sme ju menovali Slovenská brigáda, síce nebola partizánskym útvarom, ale regulárnou vojenskou jednotkou, no duch v nej partizánsky iste bude. Hej, isteže!

Nuž nie div, že nám oči žiarili, keď sme nasadali, nie div ani to, že sme celkom nechápali slzy rodičov.

Veď mnohí z nás mali vtedy iba 17 rokov!

 

Fotografie zo Spomienkovej izby XIV. VÚSB na gymnáziu v Báčskom Petrovci

 

Fotografie zo Spomienkovej izby XIV. VÚSB na gymnáziu v Báčskom Petrovci

 

Fotografie zo Spomienkovej izby XIV. VÚSB na gymnáziu v Báčskom Petrovci

 

Druhú partizánsku pieseň sme sa naučili v Petrovci. Neskoršie to bola takmer naša hymna: „Horela lipka, horela..."

Prvýkrát sme sa ocitli na opravdivom fronte v druhej polovici decembra roku 1944. Bolo to na ľavom brehu Drávy, v Baranji. Tu sa začala naša bojová púť.

Začala sa, ale – neslávne. Zima bola, fujavica, sneh. Takmer sme si necítili zmrznuté ruky a nohy. Nuž a my mladí, neskúsení, taký 17-roční chalani – sme si chceli pomôcť. Prečo by sme mrzli, keď nemusíme – uvažovali sme. A netrvalo dlho už sa veselo rozhorela vatra.

Ohnivé jazyky nás začali zohrievať a nám sa zdalo, že na fronte nemusí byť tak smutno, lenže...

Spoza Drávy zaštekal guľomet.

V okamihu sme si políhali. Naším šťastím bolo, že prvá salva preletela hodne povyše nás. Druhá preletela ponad naše hlavy.

Stúlil som sa do klbka, hlavu som pritlačil k zemi a jednoducho som sa začal – báť. Neviem, na čo som myslel, aj či som vôbec myslel. Viem, že ma chytila triaška, že ma nemohol zohriať ani dohárajúci ohník.

Úlohu sme si vytýčili. Ešte vtedy, keď sme s prvou partizánskou piesňou nasadali na nákladné auto v Laliti. Keď sme ešte sedemnásť nemali, keď sme nechápali slzy rodičov.

Pochopili sme keď nejeden z nás padol. A uvedomili si, že aj slzy patria k boju.

Sú to úryvky zo spomienok z roku 1944 Juraja Turčana, ktoré sú zverejnené v zborníku článkov pod názvom „Tak sme to videli" (Obzor, Nový Sad, roku 1974).

XIV. VÚSB bola formovaná v Petrovci, na gymnaziálnom nádvorí 11. novembra 1944. Z toho miesta vyrazilo 1.200 bojovníkov, mnohí mali iba sedemnásť a po čase sa k brigáde pripojili aj ďalší Slováci – dobrovoľníci takže ich konečný počet narástol na 2.341.

V októbrových dňoch 1944, keď sa mnohé mestá a dediny vo Vojvodine v II. sv. vojne vyslobodzovali, teda aj slovenské osady, lojálni Slováci sa samoiniciatívne organizovali a solidárne odchádzali oslobodzovať srbské kraje.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články