Svadba u Kulpinu

Zbrázdené nebo

     Stretnite sa tam za oblakom
ktorý vám tieň prestrel do cesty.
     Zrakom putujte v neznáme diaľky
v priestor lásky o ktorý svet zápasí...

Píše Daniel Pixiades v básnickej zbierke Zbrázdené nebo v básni Ticho a hlas. Túto knihu tesne pred Vianocami v roku 2015 vydalo SVC z Báčskeho Petrovca a po štyroch rokoch, tiež v tomto tichom predvianočnom čase, zbierka sa dožila druhého doplneného vydania. Básne zo srbčiny do slovenčiny preložili: Katarína Pucovská, Víťazoslav Hronec a sám autor, ktorý toto druhé vydanie doplnil s dvomi básňami, ktoré pôvodne napísal v slovenčine. Zbierka je ilustrovaná slnečnicami akademického maliara Michala Ďurovku z Kysáča, z rodiska Daniela Pixiadesa.

 

Zbrázdené nebo

 

Daniel Pixiades, slovenský, čiernohorský a chorvátsky emigrantský básnik sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. Vo vojvodinských prostrediach, najviac v Kulpíne, strávil mladosť a získaval prvé učiteľské pracovné skúsenosti. Druhú časť najproduktívnejšieho pracovného veku prežil v Čiernej Hore. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije a kde bol najprv spolupracovníkom a neskôr i redaktorom juhoslovanských novín Naše novine. Značná časť jeho textov, literárnych či žurnalistických, je preto písaná v srbochorvátčine.

 

Zbrázdené nebo, prvé vydanie

 

Zbrázdené nebo, prvé vydanie

 

Tri úplne odlišné prostredia, v ktorých Daniel Pixiades žil a pôsobil ovplyvnili aj jeho tvorbu. Túžba po rodisku, spomienky na mladosť, nostalgia za vôňou mora a tvrdý život v cudzine, sú výrazne votkané do jeho veršov. V Kanade sa stal členom tamojšieho Literárneho združenia Desanky Maksimovićovej. Od roku 2017 je členom Združenia spisovateľov Srbska a Spolku slovenských spisovateľov, od roku 2018 aj členom Združenia spisovateľov Vojvodiny a v roku 2019 bol prijatý za člena spisovateľského združenia Čiernej Hory.

Píše básne, poviedky, eseje a články po slovensky, anglický a srbochorvátsky.

Uverejnil básnické zbierky Vlny kotvy vlny (1974), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Toky (2016), Klaniam sa trsu (2017), Putnici na jug (2017), Svečanost vode (2017), Putokaz ka zvijezdi (2017), Prvijenci i ostaci (2017), Road sign toward the star (2018), Celebration of water (2018), Kaleidoskop (2018), Svečanost vode/Das fest des wassers (2019) a druhé doplnené vydanie zbierky Zbrázdené nebo (2019) a knihy pre deti: Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015), Slávnosť (2017), Slneční pútnici (2017), Sunčani putnici (2018). Vydal i obsiahle vlastné memoáre Zapisi bez redosleda (2015) a Zápisky bez poradia (2018).

Druhé vydanie zbierky Zbrázdené nebo tiež vyšlo v edícii Živý prúd. V nej je zhrnutých 33 básní, z ktorých dvadsať preložila Katarína Pucovská, tri Víťazoslav Hronec, osem sám autor a dve pôvodne Daniel Pixiades napísal v slovenčine.

Na ukážku ponúkame úvodnú báseň Ticho a hlas v preklade Kataríny Pucovskej a Spoveď, ktorú Daniel Pixiades pôvodne napísal po slovensky.

Ticho a hlas

     Stretnite sa tam za oblakom
ktorý vám tieň prestrel do cesty.

     Zrakom putujte v neznáme diaľky
v priestor lásky o ktorý svet zápasí.
Nájdite sa v hviezdnom tepe,
v súhvezdiach neschodných
a klaňajte sa nebu
v príbytkoch všade rozsiatych.

     Tam, z tej strany skutočna,
kde na váš krok čakajú;
tam vo svete zasľúbenom snívajte sny.
A precitnite z večného mlčania.

     Za ktorou horou by ste rástli?
Poza ktoré doliny putuje nádej lásky?
Za ktorým zhoreniskom sa nájdete
úplne nahí v nehynúcom predsavzatí?

     Tam poza sutinu hľadajte, za pšeničným snopom,
velebte Boha, aby netrestal.
Milujte tvrdosť kameňa i podobizne v ňom.
Vŕtajte pôdu a utešte sa zlatom
i dejinami svojimi v čase súčasnom.

     Tu, svetlo prichádza z onej strany,
ktorá smeruje k utajenej skutočnosti;
tu dotýkajte hrudy otcov a ich slávu
a stojte sami nad sebou,
vedzte, kvapka potu býva víťaznou.

     V porážke nikto nikoho nepozná...!

Spoveď
(list kamarátovi)

     veľa toho čo bezmála ničím nie je
zrádzať by som mohol
postrčený činom riečneho prúdu
kde sa občas i únava na mňa zaháňa
     veľa toho čo predsa niečím je
z jazyka vypisknem do ticha dní
aby mi aj slová ochotne zvítali
     z porastu bylín kvapky striasam
tak vznešene visiace
v štedrom smiatí rána
veď kto sa dnes dúhou opije
a zvedavosťou zahľadí do jej dna
isteže sa zajtra i so zemou vyobjíma
     nebesá a zem v rovnakej miere
zo sna a hmoty sú zliate
sú aj otázkou a odpoveď znejúca
z prievanu hlasov a obrazov
     do prázdna iba tiene puklín vedú
na bralách chmárami zahalené
tu pred ich žulovými palácmi
v pozore ako strážnik
strom bedlivo stoji
     do krokov si už teraz údolia
poskoční kozáčkovia rozvíria
z času na čas sa vznesú
sťa vtáčat operené krídla
     po tvojej blízkosti sa aj mravcom zacnie
lebo po vzlyku vetra
púšť lôžko nového dňa ustelie
     priesvitné nebo slnkom ma pokropí
pochodu dňa celý budem zverený

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články