Veľká noc v Kulpíne

Stalo sa pred stodesiatimi rokmi v Kovačici

V súčasnosti sa často stretáme s príspevkami na témy „čo sa stalo pred sto rokmi", a tak sme aj my zvolili pre tento príspevok podobný názov. O kovačickej udalosti sme našli informácie v časopise „Revue Naše Slovensko" s podtitulom „Časopis hájící zájmy uherských Slováků" vydávanom v Prahe od roku 1907. V druhom zošite, z novembra toho roku, sa spolu s opisom černovskej tragédie nachádza aj prvá, stručná informácia o udalosti v Kovačici. Takže pripomeňme si ju citovaním z dokumentu.

 

Stalo sa pred stodesiatimi rokmi v Kovačici

 

– „V Kovačici, v Torontálské stolici, mezi 4 000 Slováky žije 19 Maďarů, ktoří si osobovali právo, aby každou prvou neděli v měsíci byly bohoslužby v jazyku maďarském. Farář Čaplovič předložil tuto žádost místnímu cirkevnímu konventu, který ji odmrštil. To ovšem pobouřilo těch 19 Maďarů, kteří udali věc církevní vrchnosti. Ta suspendovala Čaploviče a postavila ho před cirkevní soud pro nedodržení církevních zákonů a pro národnostní pobuřování." To však nebolo všetko, lebo okrem farára bolo obžalovaných aj takmer sto kovačických cirkevníkov za rušenie pokoja v kostole, čím prekazili maďarské bohoslužby. Že to v obci „vrelo" dokazuje aj zmienka o tom, že, ako prejav protestu, okolo dvesto veriacich evanjelikov prestúpilo k nazarénom, ale aj to, že nateraz zostáva asi šesťdesiat detí nepokrstených.

V nasledujúcom decembrovom čísle sa nachádza niekoľko vysvetľujúcich doplnkov. V prvom rade je uvedené, že Čaploviča postihujú za akési „panslávske pletky" a že do kostola už nikto nechodí. V januárovom čísle, už z roku 1908, sa zasa nachádza zmienka, že Kovačica je „slovenská kolónia na južnom Uhorsku", že tých Maďarov (všetci evanjelici, ktorí vedeli slovensky) bolo len šestnásť a že pochádzali spomedzi „úradníkov-odrodilcov". Prvá bohoslužba v maďarskom jazyku sa mala konať 5. mája 1907 po slovenských službách Božích, no v kostole zostali všetci veriaci Slováci a keď sa mala začať maďarská bohoslužba, celý kostol začal spievať slovenské piesne, čím nedovolili farárovi Čaplovičovi prehovoriť maďarsky. Ani nie o mesiac, teda 19. mája, sa situácia opakovala, preto „Maďari" poslali do kostola žandárov, „kteří každého Slováka svázali a vyvedli", mnohých zbili tak, „že celý kostel byl postříkán krví". A ešte krátke citovanie kvôli autenticite – „Hlavní režisér těchto „maďarských" bohoslužeb byl tamní hlavní služný Emerich Žíroš, který v kostele proklínal smradlavého slovenského Boha a ženám nadával, že jsou ..." Bol to akiste obraz kresťanskej lásky.

Po týchto udalostiach bol zvolaný konvent, na ktorom predsedal konsenior Doleschall, farár (odrodilec-zradca) zo slovenskej Padiny, ktorý údajne mal toľko drzosti keď oznámil, „že presbyterov, ktorí podali žalobu proti seniorovi preto, že konvent nechcel zvolať, vyhlásil za suspendovaných". A naozaj, všetkých štrnástich prítomných presbyterov vyzval, aby kostol opustili. Na konvente vládlo všeobecné presvedčenie, že za dozorcu bude zvolený dr. Ľudovít Mičátek, advokát z Nového Sadu a za poddozorcu tamojší obyvateľ Antonín Paraska. Predsedajúci administrátor však ich kandidatúru neprijal a vyhlásil, že presbytérium za kandidátov navrhuje Jarmockého, odrodilého sedliaka a lekárnika Ambrózyho. Dr. Ján Petrikovič, miestny advokát, podal protest proti tomuto postupu, no nič mu to napomohlo, lebo predsedajúci vyhlásil, že zvolenými sú kandidáti presbytéria. Na preukázanie „svojej" moci opustil kostol so sedemnástimi stúpencami a zo zasadnutia odišli. Ostatní prítomní, ktorých bolo okolo 600 hneď podpísali protest proti takémuto „znásilňovaniu" autonómneho práva evanjelickej cirkvi.

V aprílovom čísle sa nachádza prvá zmienka o „monstreprocese", procese konanom bez náležitej skutkovej podstaty, proti 97 cirkevníkom, z toho 94 roľníkov. Na ňom sa preukázalo, že už pri voľbe Jána Čaploviča v roku 1904 tamojší šovinisti protestovali proti jeho zvoleniu, a keď sa im to nepodarilo, čakali na prvú možnú príležitosť ukázať „svoju moc" a udusiť akékoľvek národné prejavy. Takmer súbežne zasadal aj cirkevný súd, ktorý bol zložený z odrodilých kňazov, ktorí ľahko odsúdili Čaploviča a pozbavili ho úradu. Tejto ceste napomohol aj vtedajší biskup renegát Šolc, ktorého v príspevku hodnotia slovami, že je „väčším nepriateľom, ako Aponyi", lebo osobne nariadil konanie maďarských služieb Božích.

Sudcom bol Andrej Kočiš, katolík, ktorý žandárov sám povolal. Obhajcom bol dr. Miloš Krno, advokát z Nového Sadu. Prvé pojednávanie sa konalo od 2. do 15. marca 1908 a počas procesu bolo vypočutých všetkých 97 obžalovaných a 9 svedkov, keď ďalších 90 svedkov bude vypočutých neskôr. Sú medzi nimi najmä z radov inteligencie, no ako svedka spomedzi roľníkov nezavolali ani jedného. Podľa priebehu procesu možno predpokladať, že zasa budú odsúdení nevinní Slováci a „Aponyi môže ďalej písať články o jednotnom maďarskom národe" a o slobode na tomto „ostrove slobody".

V júnovom čísle časopisu sa nachádza opis celého procesu, z ktorého sa dozvedáme, že z 19 Maďarov žiadosť o bohoslužby podpísalo len 16 osôb. Dopĺňame ešte osoby zúčastnené na procese. Žalobcom bol umiernený kovačický advokát Ján Marianovič a obhajobu doplnili dr. Igor Beniač z Nového Sadu a dvaja mladí právnici z Pančeva.

Zaujímavé sú zaznamenané výpovede obžalovaných, medzi nimi aj Jano Labáth – „Na maďarských službách Božích som nespieval, knihu som mal zatvorenú a držal som ju pod pazuchou. Keď pán farár tíšil národ, niekto od chrbta zavolal, že tento kostol naši dedovia stavali a nie Maďari. Kto to bol – neviem". Zuzana Čemanová-Krasková zasa vypovedala, že „stála som vo dverách a čudovala som sa. Videla som, že hlavný slúžny palicou išiel na ľudí a volal „svine von". Aj M. Petrášová vypovedala – „keď som počula, že je v kostole krik, vnišla som, kde slúžny slovenského smradľavého Boha hrešil a na to ma žandári hneď zajali". Zaznamenaná je aj výpoveď Adama Zlochu – „Po slovenskej večierni vyšiel som von, ale keď som videl, že richtár a prísažní do kostola idú, išiel som aj ja, ale vtedy už slúžny po kostole behal, žandári bili a viazali ľud".

Pri vypočúvaní svedkov kládli obhajcovia mnohé doplňujúce otázky, no takmer na všetky vzniesol sudca námietku a zakázal na otázku odpovedať. Ako príklad uvádzame výpoveď železničného zriadenca Martina Gergelyho, Žida, ktorý hovoril, „že taktiež išiel na maďarské bohoslužby" a vypovedá proti obžalovaným. No na otázku obhajcu, či počul slúžneho kričať „von vy svine", sudca zakázal odpovedať na vznesenú otázku.

Pokuty nedostávali len vypočúvaní, ale aj obhajcovia, a tak napr. pri výpovedi obžalovaného Paľa Poliaka – „Svedok má pravdu povedať, najmä keď je učiteľ, ale nie len tak z hlavy" sudca rozhodol – „Pokutujem Paľa Poliaka na 50 korún, poťažne na tri dni zátvoru". Keď sa dr. Beniač ohradil voči tomu, že sudca nepripúšťa žiadnu obranu obžalovaného, sudca mu za to udelil pokutu 100 korúm. Sudca si počas procesu počínal svojvoľne, čoho dôkazom sú jeho rozhodnutia proti mladému právnikovi z Pančeva Dušanovi Boškovičovi, keď ho počas obhajovacej reči dvakrát prerušil a pohrozil mu odňatím slova, ale aj kroky proti dr. Beniačovi, ktorému uprostred reči odňal slovo a vylúčil ho z obhajovania. Veľkým dôkazom toho, na akom „tenkom ľade" bola celá obžaloba postavená hovorí aj fakt, že spod obžaloby bolo v priebehu súdneho procesu oslobodených 55 obžalovaných.

Konečný verdikt súdu, po roku od udalosti, znel – šesť obžalovaných bolo oslobodených, 36 bolo odsúdených v úhrnnom treste 6 rokov, 8 mesiacov, zložených z trestov od 15 dní po 4 mesiace a k celkovej finančnej pokute 6 280 korún. Súdny poplatok bol vo výške 919 korún a 20 halierov.

Na záver akási úvaha – čo sa dosiahlo týmto procesom? Ľudom obľúbený farár Čaplovič bol z obce vyhnaný, žalár bol naplnený kovačickými občanmi, vlastenecký postoj občanov dospel do stavu, že kovačický Slováci prestali chodiť do kostola, ktorý im postavili ich dedovia, lebo nechceli vzývať „maďarského Boha" namiesto posmešne nazývaného „smradľavého slovenského Boha". Maďarských bohoslužieb sa hneď po vynesení rozsudku zúčastnilo päť Židov a dvaja evanjelici.

V septembri 1908 vyšla informácia o vydaní brožúry „Kovačický proces", ktorá sa dostala do predaja v cene 60 halierov nákladom „Národných novín" s dodatkom – Kovačický process jest novým dokladem maďarského terroru, persekuce slovenského lidu, vzbudzujícího vřelé sympatie nejmyslivějších europských hlav".

 

Spracoval Ján Sabo, Prievidza

 

Komentárov  

+4 #1 KovačicaPavel Baláž 2018-07-24 19:57
Katka, v mene členov Memoriálného strediska Dr. Janka Bulíka a vo vlastnom mene za zverejnenie tohto článku Jána Sabu veľmi pekne Ti ďakujem.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články